„Niall?“ ruky som omotala okolo jeho krku a rozplakala som sa ešte viac. Bola mi hrozná zima, ktorá sa nedala popísať. Ale moje telo kričalo šťastím. Nebude už slúžiť tomu človeku, ktorý si myslel, že mi pomotá hlavu a následne ma predá. Hej, pomotal mi ju, ale už je to za mnou. Hádam!
„Už je všetko dobre,“ začal kráčať k plotu, ktorý bol pred nami. „budeme ho musieť preliezť,“ povedal po chvíli a ja som stratila dych. Preliezť?! Už nič ďalšie preliezať nechcem! Najbližších desať rokov. „musíme,“ povedal Harry.
Niallove ruky ma zložili dole a ja som hneď ucítila chlad, ktorý sa mi dostával cez polorozpadnuté tenisky. Harry pristúpil k tomu plotu a jednoducho ho preskočil. Pre neho to je hračka, keďže je to chlap, a takéto veci zvláda ľavou-zadnou.
„Prehoď mi ju!“ ozval sa chrapľavý hlas Harryho z druhej strany. „Čo?!“ zarazila som sa. On chce, aby ma prehodil cez ten plot?! No to v žiadnom prípade! Len cez moju mŕtvolu!
Niall sa uškrnul a chytil ma znova do svojich rúk a tesne sa so mnou postavil pri ten plot a snažil sa ma rukami prehodiť cez ten plot. Nemyslím doslovné prehodenie, ale pomoc k tomu, aby sa to mne ľahšie preliezlo.
Na druhej strane ma už istili Harryho ruky, ktoré ma držali za oba boky. Pozrela som sa na neho a daroval mi dosť milý úsmev. Ale nie je čas na úsmevy!
„Môžeš liezť, Niall,“ povedal Harry, keď ma na sto percent držal vo svojom náručí a nebola som už na plote.
Po chvíli už aj on stál pri nás a kráčali so mnou k ceste. Našťastie ma nespúšťali na zem, do toho snehu, keďže uvideli moje luxusné topánky. Trochu pridali do kroku a už som uvidela trochu známe auto, ktoré patrilo Niallovi. Úsmev moju tvár neminul.
Odomkol auto a Harry ma posadil na zadné sedadlo, kde som sa omylom ošuchla o dvere a moja poranená ruka dala vedieť, že aj ona je tu.
„Aúú,“ zakňučala som a hneď som si ju zakryla.
„Stalo sa niečo?“ starostlivo sa spýtal Harry, keďže si asi pomyslel, že mi asi ublížil.
„Áno, asi mi zlomil ruku,“ stisla som viečka a šúchala som si ruku. Obaja nasadli do auta a naraz sa obzreli. Obaja upriamili svoje zraky na mňa a potom na moju ruku.
„Kto?!“ zarazil sa Niall.
„Liam, on,“ následne Niallove ústa neminuli nadávky, a Harry v tom naštartoval auto a uháňal preč. Niall sa stále na mňa pozeral a teraz som mala dobrý výhľad na jeho zničenú tvár.
„Č-čo sa ti stalo s tvárou?“ zašepkala som do ticha.
„Nič!“ hrubo odsekol a otočil sa dopredu. Prečo už je na mňa hnusný? Pred chvíľou bol celý bez seba, že ma drží na rukách a už sa správa takto?
Zvyšok cesty som radšej držala jazyk za zubami. Asi som so svojou otázkou vytočila. Ale to je nepochopiteľné! Prečo sa správa raz tak a raz tak? Božemôj!
Auto zastavilo a ja som už uvidela celkom známy dom. Naprázdno som preglgla a zakňučala, keď ma niečie ruky silno vytiahli z auta. Niall.
„Au, prosím, opatrne,“ otočila som sa mu chrbtom, keď ma potiahol za tú boľavú ruku.
„To mu ešte nedarujem, idiotovi odpornému!“ zamrmlal si popod nos a odomykal kľúčom dvere. Dvere sa otvorili a mňa pohltil studený vzduch, vychádzajúci z ich domu. Prechádzať z jednej zimy do druhej je naozaj super!
Pošúchala som si ramená a poobzerala som sa okolo seba.
„Poď so mnou,“ stisol ma za druhu ruku a kráčal so mnou do kúpeľne. Tam ma posadil na kraj vane a kvokol si oproti mňa. Jeho ruky jemne držali tú moju, poranenú, a pohľadom skúmal tie neuveriteľné modriny, ktoré mi spôsobil Liam.
YOU ARE READING
Abduction (Niall Horan)
Fanfiction"Nenazýval by som to únosom. Zachránil som ťa pred rýchlou smrťou, ktorej sa aj tak čoskoro dočkáš." #1 in Fanfiction ♥
