Abduction (Niall Horan)

11. časť- Telefonát

Zbavil som ju všetkého oblečenia. Rukami si zakrývala intímne časti tela, čo sa mi nepáčilo a zároveň ma to hrozne aj priťahovalo.

Snažil som si dať dole svoje džínsy, čo sa mi moc nedarilo.

„Sakra,“ zanadával som a po chvíľke sa mi už podarilo pohnúť so zipsom. Stiahol som si ich hneď s boxerkami a nečakal som ani chvíľu, ruky som jej dal nad hlavu a vnikol som do nej. Dosť surovo.

„Áááu, p-prosím,“ kňučala a mykala so sebou. Ignoroval som všetky jej nechutné vzlyky a myksovanie sa a tvrdo som prirážal.

„Li-Liam, pros-sím prestaň,“ jej jemný hlások bol zlomený. Z očí sa jej vydrali na povrch slzy.

„Drž hubu,“ zasyčal som a pokračoval som vo svojej práci.

Pohľad Nialla

„Toto je v riti, kde ju mohol dať?“ oprel som sa o najbližší strom, keďže sme sa nachádzali v lese a hľadali sme Liama s Melanie. Behali sme po lese asi pol hodinu, až kým som stratil dych a nemohol som sa zhlboka nadýchnuť.

„Neviem, netuším, nepoznám jeho ostatné skrýše,“ mykol plecom a dal si ruky v bok.

Vôbec neviem, prečo som kvôli tomu nešťastný. A prečo ju vôbec hľadám?

Možno pre mňa znamená viac, ako každá iná baba, čo tu bola dovtedy. Ona nie je taká, ako tie pred ňou. Ona by nedala každému, ako hentie. Ona si až tak moc nedovoľuje.

Stále viem na nej nájsť viac plusov, ako na tých, ktorú tu už vlastne ani nie sú. Ona má väčšinu plusov, ako mínusov.

„Niall, a vlastne, prečo ju tak hľadáš? Prečo mu ju jednoducho nenecháš a nenájdeš si inú obeť, na ktorej by si si mohol vybiť zlosť?“ prerušil tok mojich myšlienok človek, vedľa mňa. Mykol som kútikom úst.

„Ona je iná, výnimočná,“ zamrmlal som.

„Ty si sa zamiloval?“ zvýšil hlas a zdvihol mi bradu, aby sme si pozerali do očí.

„Nie, prestaň,“ odtrhol som zrak od neho a on svoju ruku z mojej brady stiahol.

Od nášho rozhovoru v tom lese ubehli štyri hodiny. Štyri hodiny sme ju hľadali po všetkých možných lesoch v našej časti Londýna, kde bývame, a neobývateľných miestach. Nikde nič. Nikde živej duše.

„Vzdávam to,“ sklonil som hlavu smerom do zeme, keď sme už stáli pred dverami môjho domu.  „nikdy ju nenájdeme, nemáme kde hľadať,“ zamrmlal som. Harry si povzdychol a odomkol dvere.

„Nájde sa a nerumázgaj už! Si ako malé decko, keď nedostane hračku! Schop sa! Ty si človek, čo unáša dievčatá a neprple sa s jednou, ktorá je iná ako tie ostatné! Kebyže lepšie hľadáš, na každom rohu nájdeš dievča, ktoré sa líši od tých, čo si tu mal kedysi,“ pretočil očami a potiahol ma za rukáv trička dnu.

Mal pravdu. Pomaly na každom rohu je dievča, ktoré je podobné Melanie. Musím len lepšie hľadať a nezameriavať sa na dievčatá, ktoré mi rozkročia nohy hneď ako sa na ne pozriem.

Určite je to mojou krásou, ale nejdeme sa o tom ďalej baviť. Je jasné, že by som mal pravdu ja.

Vošiel som do obývačky a hneď som šiel založiť oheň v krbe, lebo mu zostala riadna zima.

„Koľkého je dnes?“ spýtal som sa Harryho, keď aj on vošiel do obývačky a sadol si pred telku a už prepínal kanály.

„Tuším 16teho decembra, prečo?“ neodtrhol zrak od obrazovky. Čudujem sa, že vôbec odpovedal.