Abduction (Niall Horan)

28. časť- Nerob paniku

Nikdy by ma nenapadlo, že by som vo svojom stratenom živote ešte niekedy našla niekoho, s ktorým by som si rozumela. Nikdy by ma nenapadlo, že sa ešte dočkám normálnej konverzácie. Myslela som, že môj život jednoducho vyhasol. Jediný a to aj posledný plamienok by svietil len pre nádej. Myslela som, že Niall so mnou porobí všetko možné a zbaví sa ma, ako mi to hovoril na začiatku. Ale miesto toho teraz stojím pred vysokou a krásnou blondínkou, s ktorou už vyše dvoch hodín diskutujem a stále si máme čo povedať. S čistým svedomím môžem prehlásiť, že sa práve stala človekom, ktorého som si hneď obľúbila a zabúdam na všetko okolo seba. Na všetky zlé veci. Keď som s ňou a rozprávame sa, zlé myšlienky idú do rohu miestnosti a vnímam len ju. je to absurdné, aby som sa za necelé dve hodiny takto naviazala na neznámeho človeka. Ale pripadám si, akoby som ju poznala od malička. Vo všetkom sa zhodujeme a máme rovnaké názory. Dokonca aj minulosť máme podobnú, čo ma úplne zaskočilo a prekvapilo. Ale líšime sa len v jednej veci. Ona dokázala zmeniť Zayna. A ja sa pokúšam zmeniť Nialla, ale bez výsledku. Vôbec neviem, čo mám robiť! Ani ako. Vôbec ho nepoznám a neviem nič o jeho minulosti. Neviem, čo všetko by mohol zmeniť, aby sa stal z neho férový človek.

„Hej, vnímaš ma?“ zachichotala sa, keď som už nejakú tu minútku zabudla, že niečo hovorila a začala som premýšľať. Naozaj hlboko..

„Prepáč, len som sa zamyslela,“ ospravedlnila som sa a ona prikývla.

„To je v poriadku. Ale nemyslíš, že by sme mali už aj ísť do obývačky? Vyše dvoch hodín tu sedíme a rozprávame sa. Ako som za to rada! Naozaj! Len, aby im to neprišlo divné,“ doširoka sa usmiala a rukou ukázala na zatvorené dvere.

„Prepáč, ale ja tam ísť nechcem.“

„To je v poriadku, tak zostaneme ešte tu. Tak mi aspoň ešte povedz niečo. Čo ten tvoj Eric, prečo ťa vlastne vyhodil?“ spýtala sa a mne po tele prebehol mráz a stuhla som.

Pohľad Nialla

Dve hodiny. Dve hlúpe hodiny! So Zaynom sedíme v obývačke a rozprávame sa o hlúpostiach, i keď ho vôbec nepočúvam. Iba prikyvujem, aby si nemyslel, že som s myšlienkami niekde inde. Myslím na Silvestra. Alebo mám povedať Nový rok? Stalo sa to hneď ako odbili hodiny pol noc a nastal prvý január. Uhh.. Myslím len na to, čo sa medzi nami v tú noc stalo.

Vôbec neprotestovala.

 Mala úsmev na perách.

 Určite to bolo tým alkoholom, inak si to vysvetliť neviem. Neznáša ma! A moc ma to trápi. Chcem sa zmeniť. Len preto, aby ma už nevidela v tom čiernom svetle. Chcem, aby ma spoznala ako slušného a dobrého človeka. Lenže jej oči vidia len monštrum- mňa. Vidí len to, ako som ju uniesol.

„Kámo! Ani hádať nemusím a viem, že myslíš na ňu,“ strčil do mňa a mňa takmer vykotilo z pohovky. Skoro som sa ocitol na zemi.

„Nie, tak to teda nevieš. Nemyslím na ňu,“ hovoril som a snažil som sa vyhnúť očnému kontaktu. Vždy mi bolo jedno, keď som klamal ľuďom do očí a teraz to nedokážem. Ani Zaynovi!

Nerozumiem, ako že sa zrazu hrá na môjho kamaráta, keď som ho dávno hnusne odbil. Ponúkal mi všetko lepšie ako Liam a pritom som sa na neho vysral.

„Áno, a ja som v tom prípade morská panna,“ s ironickým úsmevom prikývol. To som nevydržal, a musel som sa mu pozrieť do očí. Zamračil som sa na neho a on sa uchechtal.

„Strč sa,“ zahundral som a on sa rozosmial. Čo mu je smiešne?! Mám chuť mu dať poriadnu nakladačku, aby sa upokojil. Neznášam, keď sa mi ľudia smejú.