valHALA. /ATEEZ/ ×DOKONČENÉ×

Vitaj na palube.

Naša školská rovnošata sa mi naozaj páči. Všetci nosíme tie isté vyblednuté sivé farby na sebe každý deň. Dievčatá povinne sukne aj keď je mínus tri stupne vonku. Naozaj to tu milujem.

Na mojich silonkách mám natiahnuté čierne podkolienky, aby som zostala aspoň trocha v teple. Ostatné baby chcú ukázať svoje dokonalé nohy chalanom, preto chodia cez zimu len v sukni s holými nohami. Robia to hlavne, aby zaujali náš školský gang vedení najkrajším chalanom na škole. Samozrejme, že tento sex-symbol školy je taký istý ročník ako ja. Obaja sme druháci, ale našťastie je v inej triede než ja. Stačilo mu rok na to, aby sa vyšvihol do povedomia celej školy.

Druhý ročník je v plnom prúde. Je november a ja si chystám knihy pri svojej skrinke, ktorá je posledná v celom rade. Opäť sa na mňa šťastie usmeje, pretože jediná skrinka, ktorá sa nachádza naľavo odo mňa patrí pravej ruke lídra gangu. Úprimne, neviem ako ich združenie mám volať. Gang, mafia, školský klub hot chalanov, ktorí dokážu vybiť dušu z každého, kto nespraví to čo chcú (moc dlhé)?

Každopádne, najlepší kamarát lídra je len pár centimetrov pri mne. Počas prvého ročníka ma nezaregistroval a dosť dobre sa mi v tom darí aj v druhom ročníku. Teda, ehm, doteraz.

Čiže, vyberám si knihy z tašky do skrinky a začujem rozhovor, ktorý sa odohráva pri vedľajšej skrinke. Viem, že by som nemala počúvať, ale nemohla som odolať.

„Zlomil si prsty pri písaní matiky," vraví Jong Ho, najnovší člen gangu. Je to prvák, ale svojou silou zaujal lídra a vyšvihol sa na poskoka v zácviku pre tých, čo ho potrebujú.

„To sa dá?" opýta sa môj „spolubývajúci", ktorému patrí skrinka vedľa mňa a srdcia všetkých ženských a podľa mňa aj mužských študentov tejto školy.

„Omylom pichol prsty do elektronického strúhadla na ceruzky?" neisto sa opýta Jong Ho.

V tomto momente som spravila najväčšiu chybu v mojom živote.

Nahlas som sa zasmiala.

Konverzácia medzi nimi stíchla a ozvalo sa zavretie skrinky.

Woo Young, pravá ruka lídra sa oprel o jeho skrinku s hlavou a pozrel sa na mňa.

„Je neslušné počúvať cudzie rozhovory," povie s chladným tónom v hlase. Mám pocit, že teplota na celej zemeguli sa ochladila o 200 stupňov.

Neviem, proste sa mi začali triasť ruky a hlavne celý môj nevinný úsmev bol roztrasený. V živote sa na mňa tak nikto nepozrel ako on práve v tejto chvíli.

„Aj tak na všetko zabudnem do piatich sekúnd," je prvé čo mi napadne. Pomaly si zavriem svoju skrinku. Prestanem sa usmievať a začnem kráčať na odchod. Dá sa vidieť, že sa mi trasie celé telo? Čakám, že ma potiahne za moje rozpustené vlasy a začne ma mučiť, pretože viem nejakú informáciu, ktorú som nemala vedieť. Nič sa však nedeje. Bezpečne sa dostanem do mojej triedy, kde sa priam roztopím na mojej stoličke.

Naša škola nemá lavice pre dvoch. Každý má vlastnú malú lavicu, pretože sa chce zabrániť opisovaniu. Moje stále miesto je pri predposlednej lavici pri okne. Poslednú lavicu za mnou okupuje môj najlepší kamarát Min Gi. Jeho a moja mama sú najlepšie kamarátky od ... dinosaurov. S Min Gim som vyrastala a bolo mi dané za úlohu sa o neho starať, pretože bezo mňa je stratený. Beriem ho ako môjho pravého brata, keďže môj skutočný brat je na výške a kašle na mňa.

Min Gi je veľmi zdatní v počítačoch. Raz sa kvôli mne hackol do systému nášho mestského kina a kúpil nám lístky na vypredaný film o superhrdinoch. Bolo mi ľúto tých ľudí, ktorých kvôli nám vyhodili, pretože im neplatili lístky ale... taký je život.