valHALA. /ATEEZ/ ×DOKONČENÉ×

Otoč sa.

Som rada, že so mnou vzadu v autobuse nikto nesedí. Plačem a trasiem sa od zimy.

Yeo Sang sa správal neskutočne ... hnusne. Musel mať na mňa také otázky a narážky? Cítim sa, akoby som tie týždne chodila s úplne iným človekom. Vždy bol milý a zlatý a zrazu toto? To akým tónom ku mne hovoril? A ako sa na mňa pozeral?

Keď vystúpim z autobusu už neprší. Napíšem SMS-ku Min Gimu, pretože ak by som mala byť teraz sama zavretá s mojimi myšlienkami, asi by som sa zbláznila.

„Si doma? Môžem prísť na chvíľu?"

Začnem kráčať smerom na našu ulicu. Paranoidne sa stále otáčam za seba, pretože mám pocit, že na mňa každú chvíľu niekto vyskočí z kríkov. Ak by to bol ten debilný Hyun Jin, tak mu rozbijem hlavu o obrubník. Momentálne so mnou tak lomcujú všetky možné emócie, že by som toho bola vážne schopná.

Min Gi mi odpíše po minúte. „Ešte tu mám návštevu, ale dôjdi. Už pôjdu preč."

Napíšem mu : „ Ok." Prvé čo mi napadne pod pojmom návšteva je Valhala. Určite tam bude Woo Young a ostatní. Nechcem, aby ma videli v takomto stave, ale zároveň už mi je všetko jedno. Cestou k Min Gimu sa snažím nájsť v hlave niekoho, koho by som za túto pohromu mohla obviniť. Vždy však prídem na to, že za ten rozchod môžem ja. Proste som magnet na zlé konce.

Zazvoním Min Gimu na dvere a čakám, kedy mi niekto otvorí. Moje vlasy sú polosuché a sú neskutočne krepovité. Zas vyzerám ako bezdomovec. Vždy keď prídem zo susedného mesta... Ale som rada, že tam už nemusím chodiť. To jediné ma ako tak upokojuje.

Otvorí mi Woo Young. Tušila som, že to bude on. Vždy to je on.

Skenuje ma chvíľu pohľadom. „Môžem ísť dnu?" spýtam sa, pretože stojí presne vo dverách a ja sa nemám ako dostať dovnútra. Bez slova odstúpi a ja vojdem dnu. Môj kabát je celý premočený a to isté platí aj o svetri, ktorý som mala pod ním. Z mojich ponožiek by sa dali vyžmýkať dva kýble vody. Naozaj po dnešnom dni budem chorá. Celé moje telo sa trasie a tak zatínam zuby do seba, aby Woo Young nepočul moje drkotanie.

Dám si dole ponožky a zavesím si ich na radiátor. Hádam to Min Giho mame nebude vadiť... Dám si na seba moje papuče, ktoré tu vždy nosím len ja a vyberiem sa ku schodom.

„Počkaj," ozve sa za mnou Woo Young. Otočím sa na neho a vidím ako si dáva dole mikinu. Podá mi ju. „Kvápe z teba," ukáže na moje oblečenie , „ a trasieš sa ako osika."

Neisto si zoberiem jeho mikinu. Čaká na mňa, že si ju oblečiem ale... „Otoč sa," poviem mu. Zamračí sa. „Prečo?" spýta sa.

Ako mu mám vysvetliť, že pod mojím mokrým svetrom mám na sebe krátky crop top bez toho, aby som sa necítila trápne? Nie že by ma v crop tope ešte nevidel...

„Otoč sa, prosím," dodám. To na neho zaberie a pomaly sa mi otočí chrbtom. Sveter si dám dole cez hlavu a rýchlo ho vymením za jeho mikinu. Môj mokrý sveter váži aspoň dve kilá... Prejdem okolo Woo Younga späť k radiátoru a zavesím tam aj sveter.

Otočím sa späť na neho, ktorý sa na mňa divno pozerá. „Čo?" spýtam sa ho iritovane. Zvraští nado mnou čelo. „To si pod tým nič nemala?"

„Do toho ťa nič," odpoviem mu a opäť sa vydám smerom ku schodom. Počujem ako kráča za mnou. „Ale je. Čo ak mi bude zima a budem to chcieť naspäť?"

Každú chvíľu mu vrazím. Začína ma svrbieť ruka. „Tak to zo mňa vyzleč. Je mi to už jedno."

To ho úplne utíši. Mám chuť sa pozrieť na jeho tvár... či je v šoku alebo nie. Kráčam však ďalej a otvorím dvere od  Min Giho izby. Na zemi sedí San, Yun Ho, Min Gi s Hyun In a Seong Hwa. Toho som tu vážne nečakala. Pozdravím ich a sadnem si čo najbližšie pri Hyun In a Min Giho. Woo Young si sadne vedľa mňa do tureckého sedu a jeho koleno sa dotkne toho môjho. Ani jeden z nás sa neodsunie od nášho spoločného dotyku.