valHALA. /ATEEZ/ ×DOKONČENÉ×

A nie mačku?

*HYUN JINOV POHĽAD /o päť rokov neskôr/*

Spozná ma? Spoznám ju ja? Mal som od Jeong Ina vypýtať aj jej fotky, nie len adresu jej roboty. Čo už. Stihol mi k tomu ešte povedať, že tu len praxuje a toto je jej posledný deň praxe. Treba jej ho spraviť trocha špeciálnym.

Bez ďalšieho zdržovania otvorím dvere od útulku. Privítajú ma zvuky zvierat, hnusný teplý vzduch a vysmiate dievča, ktoré ale nie je to, ktoré hľadám.

„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?" opýta sa a mne je zle z jej tónu. Vyzerá byť staršia než som ja. Niečo pred tridsiatkou možno. Na brade má čerstvú tenkú jazvu, pravdepodobne od mačky.

Kde je tá moja mačka?

„Len som sa prišiel pozrieť, či mi náhodou niečo malé nepadne do oka."

Neklamem. Fakt som sem prišiel aj pre to.

„Jasné, pozerajte, len vás poprosím neotvárať klietky," zasmeje sa a ukáže na jej jazvu na tvári. „Na dnes mi už stačilo naháňať mačiatka po celom útulku."

Prikývnem a začnem kráčať od nej preč. Snažím sa pozorne počúvať všetky zvuky, či náhodou nezapočujem aj ju. Nedokážem sa sústrediť. Je tu fakt hluk. Zabočím do miestnosti, ktorá je označená s ceduľkou so psom.

Opatrne nekuknem dovnútra. Niekto v zástere čupí na zemi a snaží sa vyškriabať konzervu od jedla pre psov do poslednej kvapky. Uškrniem sa.

Vôbec sa nezmenila. Začalo to vo mne vyvolávať staré pocity. Áno, moje staré ja by ju hneď chcelo oprieť o stenu. No zmenil som sa. Aspoň mi to každý hovorí. Moje nové ja ju síce tiež chce oprieť o stenu, ale nechám to na ňu. Nech sa ona rozhodne, čo chce.

Odkašlem si, aby som upútal jej pozornosť. Nepočuje ma. Stále sa venuje jedlu a nie mne. Začne mi z toho trocha rýchlejšie byť srdce. Mám rád, keď ma ignoruje. Teda skôr, keď to robila naschvál.

Rozhodnem sa k nej podísť. Čupnem si pri ňu. Stále ma nezaregistrovala.

„Chceš pomôcť?" spýtam sa.

Z mojej otázky padne na zadok. Jej hnedé oči sa zväčšia a zaostria na mňa. Usmejem sa na ňu a ona sa posunie o kúsok dozadu, preč odo mňa.

„To vyzerám až tak strašne?" uškrniem sa na ňu. Zlato potrasie hlavou do strán. Stále sa na mňa pozerá ako na ducha. Vzdychnem si a sadnem si na zem. „Ak chceš, môžeš sa ma dotknúť. Nemáš halucinácie."

Ona stále krúti hlavou.

„Hyun In," poviem jej meno, aby som jej pripomenul, že sa rozprávam s ňou. A čakám nejakú odpoveď od nej. Hocičo.

Prestane hýbať s hlavou. Sadne si do tureckého sedu a položí si prsty na pravý spánok.

„Nehovor, že ťa zo mňa rozbolela hlava," prepichnem ju pohľadom. To ma až tak moc nechcela vidieť? Dobre, naše posledné stretnutie bolo... nie moc dobré. Nečakal som však, že na tom bude stále lipnúť.

Hlasno sa nadýchne a vydýchne. „Čo tu robíš Hyun Jin. Ako si ma našiel."

Nehovorí to s tónom na otázky. Komanduje mi. Pousmejem sa na nej, je fakt zlatá.

„Chcem psa." Pravda. No ona mi neverí. Prižmúri na mňa oči.

„A nie mačku?"

Zasmejem sa. „Tú už mám," kývnem hlavou smerom na ňu. Výraz na jej tvári sa nezmení, ale ja vidím, ako sa jej začínajú červenať líca.