valHALA. /ATEEZ/ ×DOKONČENÉ×

Nebojte, to bude rýchlovka.🔞

*HONG JOONGOV POHĽAD*

Oceňujem, že majú na škole sprchy. Cítim sa ako nový človek. 

V šatni som chalanom povedal, že ma nemusia čakať.

„Mám ešte niečo na pláne," poviem Bang Chanovi, ktorý chce so mnou zostať a dávať pozor na Valhalu. „A ty toho nie si súčasťou."

Začnem si baliť dres do tašky a stále cítim na sebe jeho prenikavý pohľad. Lezie mi v poslednej dobe na nervy.

„Yeo Sang povedal, že ťa nemám nechať nikde samého," pokračuje Bang Chan. Zavriem si tašku a dám si ju na plece.

„Chan, nič v zlom ale nepotrebujem ťa."

Nezdá sa, že by ho moje slová nejako ranili. Aj tak by mi to bolo jedno.

„A neviem či si zabudol, ale moje slovo má väčšiu hodnotu než Yeo Sangovo," pousmejem sa nad ním a potľapkám ho po pleci.

„Nikoho po ceste domov nezbite," rozkážem ostatným a vyjdem von zo šatne. Moje dokonalé dievča na mňa čaká opreté o stenu s mobilom v ruke. Pozrie sa na mňa a mobil si hodí do tašky, ktorú má zavesenú na pleci.

Neusmieva sa, ale jej oči sa na mňa pobavene pozerajú.

Aah, čo také by sme mali ísť robiť?

Podám jej ruku, ktorú mi chytí a prepletie si so mnou prsty. Začneme kráčať po chodbe. „Máte tu knižnicu?" spýtam sa.

Hwan trocha spomalí. „Áno," povie neisto. Super.

„Tak ma tam zaveď," rozkážem jej.

„Načo?" spýta sa s úsmevom na tvári. Žeby začala niečo tušiť?

„Čo také sa robí v knižnici," odpoviem jej s úškrnom. Začneme kráčať po schodoch.

„Prečo si myslím, že tam nechceš ísť robiť to, čo sa normálne robí v knižnici." Jej tvár žiari. Dnes je tak dobrý deň! Dúfam, že ho nič a nikto nepokazí.

„Ideme tam robiť to, čo ti poviem, že tam chcem ísť robiť. Prehrala si stávku, takže žiadne zbytočné otázky."

„Raz prehráš a ja si poriadne užijem každú minútu tvojho trestu," povie mi so sladkým úsmevom. Milujem, keď sa ku mne takto prihovára.

„Už sa neviem dočkať," poviem a pobozkám ju na pravý spánok. Ich škola je oveľa väčšia než tá naša. A krajšia. Stúpame stále hore a hore a hore po schodoch. Posledné dva roky som rozmýšľal, či by som sem neprestúpil. Teraz keď tu mám aj ju ma to sem ešte viacej ťahá.

Chalanom by to nevadilo. Yeo Sang by sa chopil môjho žezla a staral by sa o všetko tak ako to robí aj teraz. Plus je to Seong Hwa, ktorý je na mňa stále naštvaný, že som ich zradil a o Sanovi ani nehovorím. Myslím si však, že by mi dokázali odpustiť všetko čo som spravil a nespravil. A keď nie tak mi to bude jedno. Nebojím sa ich. Najväčšie plus však je, že budem viacej času tráviť s Hwan.

Konečne zabočíme na nejakú chodbu. Nikto tu nie je. Hwan otvorí prvé dvere a pred nami sa ukážu poličky plné kníh. Nejaká teta sedí za stolom a čosi ťuká do počítača.

Obaja ju pozdravíme. Škaredo sa na nás pozrie. Hah, toto bude zaujímavé.

„O pätnásť minút zatváram, decká," povie. Usmejem sa na ňu. „Nebojte, to bude rýchlovka."

Hwan sa začne dusiť na jej smiechu.

Teta sa vráti späť k počítaču. Zmocním sa vedenia a začnem Hwan ťahať na druhý koniec od tej škaredej knihovníčky. Nikto tu samozrejme s nami nie je. Začnem pokukovať po stenách, či tu nemajú náhodou kamery – nič však nevidím.

Zabočíme do posledného radu kníh. Knihy nemajú podľa abecedy zoradené, ale podľa žánru. Nachádzame sa v detektívkach.

Hneď ako sa ocitneme sami, odhodím si tašku na zem a Hwan pritlačím s mojím telom na police plné kníh. Začnem ju bozkávať a ona sa do toho usmieva. Pravou rukou zájdem hneď pod jej sukňu a zdvihnem jej nohu vysoko tak, aby som ju mohol mať na sebe ešte viac. S rukou sa začnem pomaly prechádzať po jej nahej pokožke na stehne. Zájdem s ňou aj pod jej zadok a buchnem jej po ňom. Vzdychne mi do úst a tak sa na ňu ešte viacej pritlačím, aby nebola medzi nami žiadna medzera.

Odpojím od seba naše pery a trocha bez dychu sa je spýtam. „Dokážeš byť potichu alebo ti mám radšej zapchať ústa?"

Hwan sa na mňa zamračí. „Zapchať ústa?"

Žmurknem na ňu a pozriem sa dole. Som pripravený na všetko.

„Nemal by si mi hovoriť čo chceš ty? Prečo by som si mala vyberať ja?" Hwan mi prejde po rozkroku s rukou. Myslím, že už som si vybral.

Pozriem sa opäť na ňu a uškrniem sa. „Poď dole."

Prevráti očami. Nepáči sa jej keď jej takto hovorím. Mňa to však viacej vzrušuje. S oboma rukami mi ide pomaly dole po tele, dá sa nižšie a začne mi dávať dole opasok.

„To vážne pod nohavicami nič nemáš?" spýta sa potichu.

„Vedel som, že to dopadne takto," odpoviem jej úprimne a s lakťom sa opriem o policu kníh. Druhú voľnú ruku jej položím na hlavu.

Hwan sa ma najprv chytí a potom začne pracovať s jej ústami. Zahryznem sa do pery. Trochu začnem pohybovať s bokmi, neviem si pomôcť. Z toho čo mi robí sa mi prevracajú viečka dozadu. Zakloním hlavu a začnem si poriadne užívať jej pohyby s jazykom.

Snažím sa zhlboka dýchať. Pomaly sa všetko teplo vo mne začne zbierať v jednom mieste. Pohladím ju po hlave, aby som jej dal vedieť čo ju o chvíľu čaká. Hwan pridá a ja sa musím oboma rukami zaprieť o knihy predo mnou.

Poslušne všetko prehltne. Všetko dá na miesto a zapne mi opasok. Utriem jej s palcom pery a pomaly ju pobozkám. Tentoraz som ja ten, ktorý sa usmieva počas bozkávania.

Presuniem sa k jej krku. Ale po pár bozkoch prestanem a pozriem sa na ňu. Tvár má trocha červenú a rýchlo dýcha. Jej oči sú slabo pootvorené, no keď sa prestanem venovať jej krku, otvorí ich dokorán a pozrie na mňa.

„Myslíš, že máme čas ešte na teba?" spýtam sa jej. Jej oči žiaria.

„Choď sa opýtať knihovníčky," odpovie mi. Zasmejem sa a dám jej rýchlu pusu na pery. Idem teda dole. Dám sa na jedno koleno a chytím ju okolo pravej nohy. Chystám sa jej pobozkať ľavé stehno, ktoré mi nenápadne ponúka.

Preruší nás však hlučný hlas knihovníčky.

„Decká! Už zatváram," jej hlas je blízko pri nás. Rýchlo pobozkám Hwan nahú kožu na stehne a postavím sa. Hwan sa na mňa uškŕňa. Prejdem jej prstom po nose a zohnem sa po svojej taške. Knihovníčka akurát nakukne do našej sekcie.

„Aj ste si niečo vybrali?" spýta sa keď nás uvidí. Hwan pokrúti s hlavou. „Nie – len sme sa prišli pozrieť čo tu máte."

No ja som vybral.

Túto školu.