valHALA. /ATEEZ/ ×DOKONČENÉ×

Rád ťa vidím.

Neviem či ma Woo Young počul cez ten hluk okolo nás. Musel však zaregistrovať, že som ho pustila. Otupene som sa vybrala k postave pár metrov od nás. Môj najlepší kamarát ležal celý dotrhaný a od krvi, blata a kto-vie-ešte-čoho na zemi, a pomaly sa mu dvíhala hruď.

Oči mal však otvorené a unavené. Rýchlo žmurkal, akoby premáhal spánok alebo niečo iné. Sadla som si k nemu a nevedela som, čo mám robiť, pretože ... proste, čo som mala robiť?

„Gratulujem," ozve sa vedľa mňa Woo Youngov hlas a jeho ruku pocítim na mojom chrbte. „Konečne si sa vrátil. Ako bolo?"

Prečo to hovorí tak pokojne? Prečo mu už nevolá sanitku? Prečo mu ja nevolám sanitku? Prečo je k nemu sarkastický? Prečo nič nerobím? 

„Kde je," z Min Giho vyšiel chrapľavý hlboký hlas. Pery mal suché a popraskané. Zavrie oči a nadýchne sa. „Hyun In," vydýchne jej meno a otvorí oči.

„Yun Ho ju zobral domov, kde pravdepodobne teraz spí," odpovie Woo Young a opatrne nadvihne Min Gimu kúsok trička hore. Bolo to Min Giho obľúbené tričko a teraz je dotrhané so zaschnutou krvou na ňom. 

„A my teba zoberieme do nemocnice," oznámi mu. Začne ma bolieť brucho pri pohľade na to, čo sa nachádza na jeho boku. Niekde je čerstvá a inde je zaschnutá krv. Na ľavom boku má ... malé dierky?

„Je s," nasucho prehltne a dopovie, „ Hyun Jinom."

„Zoberieme ju cestou do nemocnice s nami," odpovie mu Woo Young a pustí tričko. „Ukáž Jee čo ťa bolí a ona ti to pofúka."

Hej, to určite pomôže. Konečne sa mi vďaka jeho neužitočnej poznámke vráti schopnosť rozprávať. A myslieť. Lenže Woo Young sa ku mne nahne skôr než mu na to dokážem niečo odpovedať naspäť.

„Bav sa s ním a drž ho pri vedomí," šepne a dá mi rýchlu pusu na ľavý spánok. Postaví sa a nechá ma tu samú s Min Gim.

Všimnem si, že sa mu zatvárajú oči.

„Mama ti nechala bokom pár lievancov," začnem.

„Mňam," dostane zo seba. Neviem koľko trvá naša mini konverzácia. Odpovedá mi vždy jedno slovo, ale aspoň odpovedá. Na nič iné sa nesústredím len na neho. Na tvári má prekvapivo len jeden šrám na nose a na boku líca. 

„Rád ťa vidím," preruší našu konverzáciu Sanov hlas. Periférne vidím ako si pri mňa prisadol. Min Gi sa pousmial a padli mu viečka dole. San mu luskol prstami pred tvárou a Min Gi opäť otvoril oči.

„Šípky," odpovedal mu Min Gi a s námahou sa nadýchol.

„Šípky," zopakoval San. Min Gi ukázal s roztrasenou rukou na jeho brucho. Pozrela som sa na Sana, pretože som absolútne netušila, o čom to Min Gi hovorí.

San, tak ako Woo Young pred pár minútami, mu nadvihol trocha tričko hore.

„Aha," povie San a zakryje mu brucho.

„Čo aha?" spýtam sa ho. San začne pomaly prikyvovať akoby mu všetko dávalo zmysel.

„Hrali na ňom šípky," zhrnie. Chvíľu mi trvá dostať túto informáciu do hlavy. Konečne ju spracujem a ... fakt mi príde zle. Tá predstava ako Min Gi musí kdesi stáť alebo visieť a oni do neho hádžu šípky ako do nejakého terču. Hádžu šípky do jeho brucha – do jeho mäsa. Napne ma.

„Woo!" zvolá San a ja sa snažím nemyslieť na ten pocit, keď sa tá ostrá šípka zabodne do nahej kože-

„Jee, pozri sa na mňa."

Lenže ja neviem kde sa mám pozrieť. Tá vízia malých krvavých dierok, zabodnutých šípok, kúskov mäsa-

A potom vidím malé znamienko, hnedé oči, čierne vlasy na tmavom obočí. Dokonca dokážem prehltnúť to všetko, čo sa mi nahrnulo do hrdla.