- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

3️⃣.

Cesta bola tichá nakoľko som mala sluchátka, ale tie dve sa bavili o nejakých babskích veciach.
Keď sme dorazili do školy po všetkých skrinkách boli vylepené plagáty. Mal byť nejaký ples nejak na budúci týždeň. No do frasa. To tam na 10000% percent nepôjdem. Ja a šaty to nejde dokopy.

Šli sme po chodbe vedľa seba a všimla som si ako sa Elena červená. Pozerala sa pred seba a ja som sa pozrela tým istým smerom.
To musel byť ten Stefan. Kráčal k nám a keď bol blízko všetky 3 sme sa zastavili. S Elenou aj s Bonnie sa pozdravil len na mňa sa čudne pozeral.
,,Stefan toto je moja mladšia sestra Meredith." predstavila ma Elena.
,,Teší ma že sa konečne stretávame." povedala som sebaisto no sarkasticky.
,,Nápodobne. Som Stefan, Stefan Salvatore." chcel mi podať ruku, no ja som mu ju nepodala späť. Radšej som ju mala zasunutú v teplej kapse. On sa stiahol a presmeroval nervózny pohľad na Elenu.
,,Asi už by sme sa mali ísť nachystať na hodinu." povedala napokon Elena.
,,Dobrý nápad." povedala som.
,,Tak ahoj vidíme sa po škole." navrhla Elena.
,,Čus." odpovedala som potichu a obišla ich do svojej triedy.

Deň sa ťahal pomaly no docela mi ho pokazila správa od Eleny.
Ževraj má k nám prísť cez víkend na večeru Stefan. To ako vážne? Poznajú sa tak krátko a už ho zve k nám domov? Nevyzeral ako nejaký vyvrheľ lenže stále som mala z neho taký divný pocit. Niečo mi na ňom nesedelo. Lenže Elena bola počarovaná jeho fasádou, ako sa hovorí. Lenže nikdy neviete čo ten človek môže skrývať.

Večer Elena odišla ako inak SO STEFANOM takže som mala v podstate celú izbu pre seba. Šla som na počítač a pán tajomný bol práve aktívny. A práve mi aj písal. To je čudné...

,,Ahoj spisovateľka:). Dnes nevýjde nejaký motivačný citátik?"

Pousmiala som sa a hneď na to odpísala.

,,Dnes nemám nič také čo by stálo za citátik pán tajomný."

Čakala som kým odpíše, trvalo mu to dlhšie než obvykle.

,,Určite by sa niečo našlo, aspoň pre mňa hmm?:))"

,,No dobre čosi vymyslím :pp"

Otvorila som svoj profil a vymýšľanie mi nikdy moc dlho netrvalo. Nakoniec som napísala:
Nikomu na nos nevešaj svoje problémy. 20% je to jedno, a 80% je rado že ich máš.

,,Hotovo:)." napísala som asi po piatich minútach.

,,Nemáš ľudí ktorích zaujímajú tvoje problémy?" Túto otázku som nečakala. Bol to predsa iba citát nemusel byť hneď o mne...

,,Veľa ľudí nemá." to bola jediná rozumná odpoveď ktorá ma v tom momente napadla.

,,To je pravda. Ale človek by mal mať aspoň jednoho človeka ktorý o neho stojí, nemyslíš?"

,,Určite." súhlasila som. Asi na to nevedel nejak odpovedať keďže načrtol úplne inú tému.

,,Ako to robíš?"

,,Čo?"

,,Si iná ako ostatné dievčatá."

,,Nemyslím si."

,,Ale áno nebuď skromná."

,,V čom som taká zaujímavá?"

,,Si úprimná." nad touto správou som sa pousmiala.

,,Veľa ľudí je úprimných."

,,V tom nemáš absolútne pravdu! Ako si napísala v číselných údajoch v tvojom citáte: 20% z nich je možno naozaj úprimných, ale 80% to len predstiera."
To trocha dávalo logiku.

,,Chcel si tým povedať že patrím medzi tých 20%?"

,,Nie ty patríš medzi tých 5%, to sú tí, ktorí tou úprimnosťou dokážu človeka aj potešiť."

,,Prečo si na mňa takýto? Ani sa nepoznáme."

,,Sám neviem. Som na tomto svete už nejakú dobu a človeka ako ty som nestretol už dlho." zasmiala som sa a bola zapísaná do dlhej správy, lenže ma vyrušilo prudké otvorenie dverí. Skoro som ten počítač rozbila len aby som ho vypla.

,,Čo robíš?" nechápala Elena. Nečudujem sa táto reakcia bola... Prehnaná?
,,Ehm nič len som sa zľakla. Čo tu robíš tak skoro?" poškrabala som sa na hlave.
,,Čo? Meredith je už 11 hodín večer." pozrela som sa neveriac na hodiny a znervóznela som. Musela som vyzerať ako totálny kretén.