- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

4️⃣5️⃣.

Založil zápisník a pozdravil ma späť.
,,Ahoj." usmial sa.
,,Čo tu robíš takto skoro?" spýtala som sa neohrabane a sadla som si vedľa neho.
,,Nemohol som už ďalej spať. Čo tu robíš ty?" zazeral na mňa.
,,Asi tiež tak podobne." zadívala som sa na rybník a nedokázala som od neho spustiť oči. Klaus nemohol spustiť oči zo mňa.

Dala som si pramienok vlasov za ucho, aby som naňho lepšie videla.
,,Rozmýšľala som..." otočila som sa naňho.
,,O tom čo si včera vravel..."
,,Ak sa chystáš mi povedať, že budeš so mnou chodiť i keď to nechceš, tak to prosím radšej nerob." skočil mi do reči.
,,Oh. To nie!" vychechtla som.
,,Tak čo?" spýtal sa viac zvedavo.
,,Mne je to naozaj ľúto, že to tak necítim. Pretože sa cítim byť tá zlá." povzdychla som si.
,,To niesi." chytil ma za rameno.
,,Ja som tu ten zlý. Pamätaj." žmurkol na mňa. Bol mi ako brat, ktorý vás vždy keď to potrebujete rozosmeje a zdvihne vám náladu.
,,Nelám si tým hlavu." povedal a pustil ma.
,,Prepáč..." sklonila som hlavu.
,,Neospravedlňuj sa."
,,Prepáč. Teda..." rozosmiala som sa a on tiež.

Trávili sme spolu celé doobedie. Zašli sme aj do mesta, kde mi Klaus kúpil raňajky. Waffle s čokoládovou polevou a čerstvým ovocím.
Musela som si ich poriadne vychutnať.
Keďže zajtra skoro ráno sa zase budem náhliť do práce.
Sadli sme si na lavičku a pozorovali mesto New Orleans v pohybe.
Rozmýšľala som, aké to tu asi bolo v dobe, keď neboli autá.

Klaus sa na mňa pozrel a videl ma, ako sa napchávam wafflami. Zasmial sa.
,,Stavím sa, že by si si dala niečo iné. Niečo čo by ťa skutočne nasýtilo." uškrnul sa.
,,Kedy si naposledy mala krv? Myslím ľudskú. Čerstvú." šepkal.
,,Klaus prestaň." zvraštila som obočie.
,,Nie som zabijak." zavrtela som hlavou.
,,To nikto nehovorí." rozhodil rukami.
,,Len sa napiť, ovplyvniť a nechať ísť." napodobňoval mi to gestami, ktoré ale nedávali význam.
,,Nie ďakujem." usmiala som sa a zahryzla som do wafflí.
,,Ale no tak." začal ma masírovať na ramenách a pleciach.
Robilo mi to neskutočne dobre. Musel to vedieť.

,,Len jedno uhryznutie." šepkal mi do ucha.
,,Malinké." šepkal ešte potichšie, až mi to nepripadalo až také bláznivé, a tak som na to prikývla.

,,Tamtá vyzerá úžasne." ukázal na mladú slečnu, ktorá mohla byť približne v mojom veku. Vyzerala vystrašene, a to ani len netušila, čo ju čaká.

Upíriou rýchlosťou som ju zatiahla do opustenej štvrte, kde už sme boli samé. Iba Klaus nás sledoval.
,,Budeš ticho a nevydáš ani hlások." ovplyvňovala som ju. Pod očami sa mi objavili tmavé žilky a oči mi stmavli ako súmrak. V ten moment som sa jej zahrýzla do krku. Bola... ÚŽASNÁ. Tá krv bola neskutočná. Lepšiu som snáď ani nemala.

Sekundy pre mňa ubiehali strašne rýchlo, čiže som si ani neuvedomila, čo robím.
Klaus ma od dievčaťa odtrhol až keď bolo už mŕtve.
Pozrela som sa na jej nehybné telo a až potom na svoje krvavé ruky. Začala som si utierať ústa.
,,Nie." vzlykla som.
,,Čo som to spravila?!" rozplakala som sa.
,,Nebyť mňa..."
,,Pšššt." upokojoval ma Klaus.
,,To všetko kvôli tebe!" odstrčila som ho.
,,Nebyť teba, ešte by žila!" kričala som naňho. Po chvíli ticha som odišla. Klaus ma sledoval, ale potom som sa ho striasla.

Šla som do práce a sadla som si za bar, kde bola Camille.
Musela si všimnúť moju na hovno náladu.
,,Deje sa niečo Meredith? Vyzeráš dosť utrápene." spýtala sa starostlivo.
,,Nechaj tak." prevrátila som štamperlík, ktorý bol naliaty na stole a odišla som von z baru.

Namierila som si to domov.
Všetci sedeli na gauči a pozerali film.
,,Ahojte." pozdravila som ich a šla som hore na poschodie do svojej izby.
Keď som vkročila do izby, v izbe ma už čakal Klaus.