- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

1️⃣9️⃣.

,,Damon? Damon! No tak kde si? Nemám na to celý deň." behala som po povale, ale nikde nikto. Všetky izby boli otvorené a zároveň prázdne. Do každej som nazrela, ale nič.
,,Bože kde je." povedala som si sama pre seba.
Jedny dvere predsa len boli zatvorené.
Počula som odtiaľ nejaký smiech, tak som sa rozhodla otvoriť.
,,Damon-." doslova som otvorila ústa.
Damon tam ležal s nejakou ryšavou ženou polonahý pod dekou.
Zakryla som si oči a urobila medzi nimi malú medzeru. On si dal okolo pása deku a kráčal ku mne.
,,Meredith ja som netušil že..."
,,Mhm... Asi pôjdem." stočila som sa v päte a bežala dole schodmi.
,,Meredith počkaj."
,,Choď sa venovať svojej návšteve, dobre?" vyhúkla som počas rýchlej chôdze dole schodmi.
,,Meredith!" ohriakol ma, a ja som zastala. Ale neotočila som sa.
,,Čo tu robíš?" nadýchla som sa a spustila som.
,,Proste už je to jedno. Viem na čom som." a bežala som ďalej.
,,Žiarlis snáď? Nechceš ma." znova som zastala, no tentokrát som sa nebála otočiť sa.
Stál tam už oblečený zazerajúc na mňa čakajúci na akúkoľvek reakciu.
,,Už to viem Damon."
,,Čo vieš?" zvraštila som obočie.
,,Predsa to s pánom neznámym. Nerob sa že ty nič, ty muzikant. Došlo mi to." zarazil sa a povzdychol si. Pozrel sa do zeme, a na tvári sa mu vykúzlil desivý úškrnok.
,,Konečne ti to docvaklo." na sucho som pregĺgla, a čakala čo bude ďalej.
,,Trvalo to, ale nakoniec..."
,,O čo ti ide?!" vyhŕkla som.
,,Váž slová Meredith. Nevieš čoho som schopný." pomaly ku mne začal kráčať, a ja som začala cúvať. Nabúrala som do mohutných drevených dverí, a on sa stále približoval.
Bol odomňa už iba kúsok, a ja som zrýchlene dýchala.
,,Bojíš sa? Si ako zajko, ktorý kmitá ňufáčikom keď sa bojí." bála som sa rozmýšľať, bála som sa dýchať, žmurkať... čokoľvek!
,,Povedz niečo."
,,Bojím sa." priznala som bez toho, aby som chcela.
,,Naozaj?" nahol sa k môjmu krku a privoňal si k nemu. Jeho chladný dych ma šteklil na pokožke.
,,Si taká krehká." vzdialil sa a pozoroval ma.
,,Mohol by som ťa zabiť." trocha sa vzdialil, a ja som stála ako prikovaná.
,,Tvoje srdce bije ako o závod. Naozaj si myslíš že by som ti neublížil?" prikývla som.
,,To je moje dievča." znova sa priblížil ako predtým. Jeho pery sa tentokrát môjho krku dotýkali.
Začala som plakať. Tak strašne som sa ho bála. Moja slza mu dopadla na pleco a on si všimol že plačem.
,,Neboj sa." pohladil ma po tvári a zotrel mi slzy.
,,Nechcel som ťa rozplakať." ospravedlňoval sa, ale nemyslím si že to myslel vážne.
,,Prestaň plakať!!" zakričal a rozzvlykala som sa ešte viac.
,,Neubližuj mi." sadla som si na chladnú zem, a on sa na ku mne zohol.
,,Ale ja musím." povedal kľudne, a hladil ma po tvári.

Zrazu ma zdrapil za ruku, a ťahal po zemi. Snažila som sa brániť ale bol silný. Veľmi silný.
,,Damon!" objavil sa pred nami Stefan, a ruky držal vo varovnom geste.
,,Okamžite ju pusť. Toto si prehnal."
,,Stefan, Stefan. Staraj sa o svoju Elenu, a nie o moje veci." znova ma schmatol, a ja som zaskučala. Stefan behom sekundy stál pred ním a aj predomnou.
,,Pusť ju."
,,Inak čo?" Stefan zvraštil obočie, a Damona udrel tak, že preletel na druhú stranu miestnosti.
Kým som sa stihla spamätať, Damon stál opäť na nohách.
Chcela som sa zo zeme pozbierať, no to už som bola nad zemou a Damon ma držal.
,,Tak čo braček? Podradíš sa mi, alebo umrie?" kmitala som sa vo vzduchu lenže on nepovolil. Jeho chovanie sa zmenilo na psychopata.
,,Sestra sladkej Eleny. Čo by na to tvoja drahá povedala? Môžem to kľudne zvaliť na teba. Elena sa dá oklamať už len pohľadom." a zasmial sa.