Zdravím. Na úvod, moje meno je Meredith Gilbertová. Nezaujímavá sestra Eleny a Jeremyho Gilbertových. S Jeremym sme dvojičky ale verte mi, nepoznali by ste to. Jeremy je na svoj vek veľmi vyspelý na to že má 15, vyzerá dokonca staršie než ja alebo E...
Dorazili sme pred hotel, ktorý vyzeral nóbl. Bol to obrovský hotel a už zvonka vyzeral úžasne. Damon nám na recepcií zarezervoval izbu, zatiaľ čo ja som sa kochala krásou hotela. Všetko bolo v štýle zlata. Ako keby ste sa práve ocitli na zámku. V strede recepcie bolo obrie akvárium, kde boli žraloky a rôzne farebné ryby. Páčilo sa mi tu.
Keď sme vošli do našej izby s číslom 43, neverila som vlastným očiam. Hádam som takúto krásu nevidela ani na fotke. Rovnako ako na recepcii, izba bola v štýle zlata. Luster ktorý visel nad posteľou tvorili asi tisíce malých kryštálikov. Bol prekrásny. Keď sa lúče slnka dotýkali kryštálikov, vytvoril sa po izbe dúhový odraz. Bolo to nádherné. Posteľ bola obrovská a na nej boli z uterákov vyskladané labute, ktoré v tom istom momente pripomínali aj srdce.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Boli na nich porozhadzované lupienky ruží. Bolo to skôr v romantickom štýle, i keď medzi mnou a Damonom nič nebolo.
Keď som nazrela do kúpeľne, spadla mi sánka. Obrovská vaňa + sprcha, zlatá socha v rohu, obkladačky v rovnako zlatej farbe, samozrejme záchod a všetko dokonalo čisté. Čo viac som si mohla priať.
Prechádzala som po izbe a stále som tomu nemohla uveriť. Damon sa skôr tváril neutrálne a stále bol na telefóne. ,,Je to tu naozaj krásne... Čo povieš?" neodpovedal. ,,Ale... Prečo si ma zobral do New Yorku?" nedávalo mi to sebe menší zmysel. ,,Musím si tu niečo vybaviť." stále ťukal do telefónu. ,,Fajn a... čo s tým mám ja?" ,,Môžeš na chvíľu držať hubu?" ten tón akým to povedal, ma zarazil. Fajn, vedela som že nieje bohvie ako milý, ale nič som mu neurobila. Nahrli sa mi slzy do očí - fajn, možno to je prehnaná reakcia, ale poslednú dobu som príliš citlivá. ,,Nič som ti nespravila! Prečo mi toto robíš!" kričala som po ňom, a zatvorila sa do kúpeľne. Zamkla som, a sadla si na okraj vane. Najprv sa pokúšal dvere otvoriť, no keď mu to nešlo prihovoril sa mi. ,,Prepáč ja som to tak nemyslel. Viem že som zlý, ale ja už som sa taký narodil." ,,Neverím tomu!" zakričala som, a on si povzdychol. Buchol hlavou do dverí. ,,Vrátim sa večer." povedal dosť hlasno aby som ho počula a odišiel. Rozplakala som sa.
Do večera som bola v kúpeľni a cítila som sa dosť nanič. Dokiaľ mi nezazvonil v kapse telefón. Bol to Stefan. Okamžite som zodvihla. ,,Stefan! Vďaka Bohu." priložila som si telefón viac k uchu. ,,Meredith kde si?! Dopekla umierame strachom." ,,Stefan to Damon! Proste ma uniesol! Prosím pomôž mi!" ,,Kde si!" zakričal. ,,V nejakom hoteli v New Yorku! Stefan bojím sa!" rozzvlykala som sa. ,,Hlavne pokoj! Kde je teraz Damon?" ,,Odišiel. Už tu nieje niekoľko hodín!" ,,Si v izbe?" spýtal sa. ,,Áno." odvetila som. ,,Choď na recepciu a zisti meno hotela. Neskladaj!" ,,Dobre." postavila som sa a odomkla si dvere od kúpeľne. Rozhliadla som sa po izbe a kráčala k dverám. Otvorila som ich a rozhliadla som sa po chodbe. Šlo iba pár ľudí a Damon tu našťastie nebol. Zišla som už po známych schodoch na recepciu. Rozhliadla som sa po obrovskej miestnosti, a všade bolo veľa ľudí. Keď som skúmala ich tváre, na konci miestnosti u vchodu stál Damon. Keď si ma všimol, zaťal čeľusť a začal kráčať smerom ku mne. Začala som zrýchlene dýchať. Rozbehla som sa cez dav ľudí po schodoch a bežala som ako som vládala. Telefón som stále držala pri uchu. Stefan si musel všimnúť daný rozruch, a začal panikáriť. ,,Meredith čo sa deje?!" ,,Damon! Ide za mnou!" nespomaľovala som. ,,Bež do izby a zamkni sa!" kývla som hlavou a už som bežala po chodbe k našej izbe. 41, 42, 43!! - vravela som si v hlave. Vtrhla som do izby a zamkla dvere. Postavila som sa k posteli a dýchala ostošesť.
