- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

4️⃣4️⃣.

,,Nie som ešte stále úplne prenesená cez to s Damonom..." obrátila som sa na bok, aby som sa mu nemusela pozerať do tváre.
,,Myslel som..." povzdychol si.
,,No nič. Pôjdeme domov." povedal a chytil ma za ruku. Postavila som sa a kráčali sme po poľnej cestičke domov.

Dostali sme sa upíriou rýchlosťou až do mesta a potom sme už šli ako ľudia. V meste bolo kopec ľudí.

Práve sme kráčali po štvrti, ktorá nebola moc obývaná.
,,Myslel som, že už na Damona hádam ani nemyslíš."
,,Snažím sa." priznala som.
,,Ale nie vždy to ide. Bolo to také... Prvé zamilovanie. Na to sa nezabúda." mykla som plecami.

Z pohľadu Klausa:
Bolo mi jej ľúto. Chcel som, aby z toho bolo čosi viac, ale nechcel som ju nútiť. Musím čakať.
,,Klaus ja ti nechcem ublížiť. Proste len ešte nie." bola rozkošná, ako sa snažila o ospravedlnenie. Ver mi Meredith, ty nie si tá, ktorá sa má za čo ospravedlňovať. Damon si už na ňu určite nespomenie. To som zariadil.
,,Odvtedy čo sme boli so Stefanom iba my traja sa Damon vôbec neozval. Ako keby prestal existovať. Možno mu Stefan vtedy dohovoril, aby ma nechal na pokoji..." usmial som sa do zeme. Iba ja som vedel pravdu.
,,Prečo sa usmievaš?" doriti. Všimla si to. Budem podozrivý.
,,Čo?" zatrepal som hlavou ako autista.
,,Usmieval si sa. Vieš o tom niečo?" spýtala sa neisto. Nie - vôbec som mu nevymazal všetky spomienky na teba, Meredith. Vôbec.
,,Nie." zaklamal som.

- Pravda je taká, keď som Meredith so Stefanom vzal so sebou, stihol som spraviť ešte jednu vec.
Chcel som Damona zabiť, ale Stefan mi v tom zabránil. Tak som mu iba vymazal spomienky na Meredith. Aby už ten skunk nedoliezal. Liezol mi na nervy.

,,Ako si vtedy hovoril, že ho zabiješ.. Neurobil si to však?"
,,Nie preboha." zasmial som sa nahlas.
Troška sa upokojila a to ma ukľudnilo.

Z pohľadu Meredith:
Stále som nad tým uvažovala, ale nechcela som vzbudzovať nijaké podozrenie, tak som to radšej nechala plavať. Pre zatiaľ.

Prišli sme domov a prvé čo som urobila bolo, že som si šla dať sprchu.
Ako som to urobila, vošla som do izby iba v saténovom župane.
Nečakala som, že ma v izbe na posteli bude čakať Klaus.
,,Sakra!" vykríkla som a on sa hádam aj zľakol. Veď ma musel počuť prichádzať.
,,Prepáč myslel som... No nič. Prídem ráno..." prechádzal okolo mňa a ja som ho zastavila.
,,Keď už si tu tak hovor." sadla som si na posteľ a on si sadol vedľa mňa.
,,Meredith." z jeho úst znelo moje meno tak špeciálne.
,,Ja viem, že niesi na... vzťah ani nič podobné pripravená." nadýchla som sa.
,,Ale ja budem čakať. Pokiaľ si nebudeš sto percentne istá, ani sa ťa nedotknem. Toto by starý Klaus nikdy neurobil - aby si pýtal od ženy nejaké povolenie. Takže si prvá, ktorá má túto možnosť. Si pre mňa špeciálna." usmial sa a ja som sa červenala. Určite som vyzerala ako rajčina.
,,A preto, ti dávam vlastnú voľbu. Milujem ťa." povedal a dal mi bozk na čelo. Ten výdych, čo zo mňa vyšiel, bol ako keby fučal kôň.
Postavil sa a na jeho tvári sa roztiahol širokánsky úsmev. Šiel k dverám a prešiel cez ne. Keď odišiel, zatvoril. Ešte som sa poslednýkrát na tie dvere, cez ktoré prešiel usmiala.

Ráno som sa vzbudila dosť skoro. A tak som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť tam, kde sme s Klausom boli včera.

Vyšla som z lesíka a pri rybníku kde sme včera boli niekto sedel. Bol to muž a sedel na zemi. Hlavu mal sklonenú. Kráčala som smerom k nemu a všimla som si, že čosi píše, alebo kreslí.
Keď som zbystrila zrak, zistila som, že to je Klaus. Zrýchlila som v kroku.
Kreslil si do denníka.
,,Ahoj." pozdravila som ho a on na mňa zdvihol svoj zvedavý, bádavý pohľad.