- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

3️⃣3️⃣.

,,Neurobila by si to." za Stefanom sa objavil z ničoho nič nikto iný než Klaus.
,,Myslíš že nie, Klaus?"
,,Ja som tu jediný, ktorý dokáže ublížiť komukoľvek a to bez výčitiek." zasmiala som sa.
,,To tvoje veľké ego, ktoré každú minútu stúpa."
,,Môžem ťa ubezpečiť láska, moje ego nie je jediná vec, ktorá stúpa." uškrnul sa.
Zodvihla som obočie a zavrtela som hlavou, aby som striasla myšlienky, ktoré ma práve napadali.
Damona som odopla z pút a on spadol tupo na zem.
,,Dnes mu ešte dávam voľnosť Stefan. Máte šťastie." pozrela som sa na oboch a potom na Klausa.
,,Nie som zbabelec Klaus. Nepoznáš ma." uškrnula som sa a on iba zavrtel hlavou.
Kráčala som okolo neho, ale nepozrela som sa mu do očí. Ale jeho pohľad som na sebe cítila. Kiežby nie! Veď pozrite sa na mňa!

Na druhý deň som si to namierila do domu Salvatórových. Keď som otvorila dvere, nikto tam nebol.
,,Huhuu? Niekto doma?" klopala som na dvere, ale nikto sa neozýval. Vošla som dnu, a nikoho som nezazrela.
,,Ak sa mi budeš skrývať Damon, uisťujem ťa, že Rebekah si ťa nájde a roztrhá ťa kúsok po kúsku." kričala som, ale nikto sa žiaľ neozýval.
,,Fajn teda." vytiahla som z kapsy mobil a vytáčala Rebeku. Nebrala mi.
,,Paráda. Damon aj tak ťa nájdem." keď som kráčala po izbe, na zemi bola železná pasca, ktorá mi zovrela nohu. Kričala som od bolesti.
Keď sa mi pascu podarilo otvoriť, bolelo to ako sviňa.
,,Hajzli!" sykla som.
,,Takto sa mi odvďačíte za deň voľnosti? Kreténi!" poskakovala som na jednej nohe ako sa mi len dalo.
V jednej z miestností som našla lístok z odkazom, na ktorom bolo napísané:
,,Prekvapenie!" .
Mali to všetko naplánované. Hajzlíci. Nech len čakajú.

Došla som do domu Klausa Mikaelsona, v ktorom žil aj s Rebekah.
,,Kde je Rebekah?!" bežala som ku Klausovi, ktorý ležal vyvalený na gauči.
,,Niekde vonku. Nie som jej matka aby som ju kontroloval.
,,Damon so Stefanom mi zmizli! Nastražili tam pascu na medveďa, do ktorej som sa chytila!" rozosmial sa.
,,Čo je ti vtipné?!" prestal.
,,Ale nič." stíchol a posadil sa.
,,Viem kde je Stefan s Damonom. Nemusíš sa obávať. Už som to zariadil. S tou pascou som im pomáhal."
,,Čože?" prestávala som rozumieť.
,,Všetko ťa to malo iba preveriť. Ani Rebekah by Damona nezabila. Hrala to na teba." začínala som byť nahnevaná.
,,Aký bol teda potom dôvod toho, že si ho chcel mŕtveho?!"
,,Zapol Stefanovu ľudskosť. Ale Stefan mi dlho slúžil a už mi je predsa len na nič, tak ako ty." tak potom prečo toto všetko?
,,Takže som voľná?"
,,Technicky vzaté áno."
,,Ale ja teraz nemám kam ísť Klaus! Ublížila som Elene, Stefanovi a aj Damonovi. Sú mi ukradnutý a len pri tebe môžem teraz byť tým kým som."
,,Mala by si si emócie zapnúť späť." čo to hovorí?
,,Nie to nie." zavrtela som hlavou a otočila som sa mu chrbtom. On ma otočil späť a pozeral sa mi priamo do očí.
,,Zapni to." opakoval stále dookola, až kým som si emócie nezapla späť. Všetko sa zase vrátilo.

,, ...Elena. Ublížila som Elene..." vzlykala som.
,,Donútil som ťa k tomu. Je to moja chyba!" hovoril na mňa.
,,Nieje! Je to moja sestra! Som monštrum!" rukami som si zakryla tvár. Najradšej by som sa prepadla pod zem.
,,Ublížila som aj Damonovi. I keď ten si to možno zaslúžil ale..."
,,Žiadne ale! Zaslúžil! Neurobila by si to s ľudskosťou tak som ťa k tomu musel nejako dotlačiť."
,,Som bezcitná mrcha." zastonala som.
,,O bezcitnosti by som mohol písať romány." zasmial sa, no keď som sa naňho pozrela, zvážnel.
,,Prečo to berieš na ľahkú váhu?" opýtala som sa.
,,Keby som sa trápil nad každým človekom, ktorému som kedy ublížil, asi by som tu už nebol." zasmial sa, lenže mne do smiechu nebolo.