- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

4️⃣3️⃣.

,,To môžeš." odpovedal vysmiaty.
,,Nežartuj." mávla som rukou a on mikol plecami.
,,Chcem ťa niekam vziať." povedal a ja som naňho natočila hlavu.
,,Kam?"
,,Uvidíš." usmial sa.

Poobede, ako hovoril, ma vzal na prechádzku. Bolo to ďaleko za mestom.
Mala som pocit, že mi odpadnú nohy. Nechcel, aby sme použili upíriu rýchlosť, čiže to trvalo hádam celú večnosť.

Keď sme konečne dorazili na miesto, bolo tam pekne. Mala som rada takéto rybníky zaliate slnkom. I keď už zapadalo.

Všimla som si aj kačky, ktoré tam plávali a snažila som sa k ním natiahnuť. Ako som to urobila, som celá spadla do rybníka. Klaus sa zľakol no potom sa mi začial smiať. Vyliezla som odtiaľ celá premočená. Mala som na sebe iba biele tričko a nič pod ním. Takže si to viete asi predstaviť...

Klaus sa snažil nepozerať. Ale videla som tie jeho občasné pohľady a tak som si hrudník zakryla vlastnými rukami. Do riti...

Sedeli sme tam a rozprávali sme sa. Do tej doby mi aj stihlo uschnúť tričko aj vlasy. Klaus si robil srandu, že ma tam zhodí zas. Keď to chcel spraviť, hodila som ho tam ja.
Mali ste ho vidieť. Ten jeho nahnevaný výraz.
Rozbehol sa po mne a ja som ihneď zobrala nohy na ramená.
Bežala som cez lúku, až ma Klaus dolapil a zatočil so mnou.

Na to sme obaja spadli do trávy. Od smiechu som nemohla dýchať. Steblá trávy mal všade vo vlasoch.

Ležali sme vedľa seba v tráve a ja som sa naňho pozrela. Preplietli sme si prsty a on naše ruky zdvihol do vzduchu.

Zasmiala som sa a on zo mňa nedokázal hádam ani len spustiť oči. Bol to intenzívny pohľad. Ako keby sa ma nemohol nabažiť.

Boli sme tam do noci. Rozprávali sme sa o veciach, o ktorých som sa asi nikdy s nikým nebavila. Aj o tom, ako mi Damon ublížil. Nadával naňho, ale povedala som mu, že si neprajem, aby Damonovi niekto ubližoval. I keď si to možno zaslúžil a ja som len naivná a blbá.

Už bola tma a mesiac bol v splne. Klausa napadla totálna hlúposť. Vytiahol z kapsy telefón a zapol moju obľúbenú pesničku. Postavil sa a podal mi ruku. Chce tancovať? To je blázon.

Zdvihol ma a ja som sa musela zasmiať.
,,Čo je?" spýtal sa a chytil ma za pás a za jednu ruku.
,,Klaus neblázni. Nie sme puberťáci." zavrtela som hlavou.
,,No a?" zobral moju ruku a dal si ju na svoje rameno. Po chvíli tackania sa urobil so mnou otočku.

Nebolo to až také trápne, ako mi to zo začiatku pripadalo. Bolo to náhodou fajn. Aj sa mi to páčilo.
Zo začiatku keď sme sa spoznali mi takýto nepripadal. Ani by som si ho takého nedokázala predstaviť. Ale stále som mala obavu, že je to celé len hra.

Keď sme prestali, chcel ma už po druhýkrát pobozkať. Ale vzdialila som sa.
Nechápal.
,,Spravil som niečo zle?" spýtal sa s istou obavou v hlase.
,,Nie." pustila som ho a sadla som si na trávu.
,,Tak čo?" sadol si vedľa mňa.
Neodpovedala som.
,,Neveríš mi však? Chápem." pozrel sa do zeme.
,,To nevadí. Budem sa snažiť, dokiaľ nebudem mať tvoju úplnú dôveru." usmial sa a ja som sa potešila jeho trpezlivosti. Bolo mi to ale divné, pretože takýto je iba predomnou.
,,Prečo takýto niesi aj pred ostatnými?" ostal zaskočený.
,,Čože?" spýtal sa.
,,Iba keď sme sami si takýto." pozrela som sa inam.
,,Mám byť takýto na každú ženu?" zasmial sa.
,,Nie to som nepovedala. Ale... Je vidieť že sa správaš inak. K ostatným si taký... Odmeraný. A keď si so mnou si úplne iný." mykla som plecami.
,,Proste to tak vidím." otočila som sa do strany.
,,Pretože si pre mňa veľmi dôležitá." pozrela som sa naňho a usmieval sa.