- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

4️⃣2️⃣.

Chvíľu som tam postávala a rozhodovala som sa, či za ním ísť. Nakoniec mi to nedalo a z baru som sa rozbehla rovno von za ním.

Zastihla som ho ako prechádza cez zapršanú cestu na druhú stranu. Svetlo pouličnej lampy sa od vlhkej cesty odrážalo.
,,Klaus stoj!" zakričala som a v opätkoch som za ním bežala. Zvuk opätkov sa po ulici ozýval.
Otočil sa a skoro doňho napálilo auto.
,,Počkaj." dobehla som ho a on tam iba stál a čakal, čo zo mňa asi vypadne.

,,Prepáč že sa správam tak neohrabane... V tom bare si mi pomohol a ani som ti nepoďakovala a iba som pyskovala..." pozrela som sa do zeme.
,,To je v pohode." na jeho vždy zadumanej tvári sa zrazu roztiahol prívetivý úsmev.
Musela som sa usmiať.
Začalo pršať a ja som začala moknúť. Z šiat mi kvapkala voda.
Klausove mokré vlasy mu zrazu padali do tváre. Robili sa mu kudrlinky.
Pozrela som sa na oblohu a začínalo sa ešte viac rozpršiavať.
,,Mali by sme sa ísť skryť." chcela som odísť ale on ma nepustil. Otočila som sa a on sa na mňa pozeral.
Pritiahol si ma bližšie a pobozkal ma.
Mám pocit, že sa mi snáď zatočila hlava.
Bozk bol trocha... Mokrý. Neviem či tým dažďom alebo dôsledkom toho, že sa nám to obom páčilo.

Keď ma pustil, tak sme obaja mlčali. Chvíľu sme na seba zazerali, no ja som to ticho opäť vyplnila už druhým bozkom.
Nebránil sa.
Keď sme sa odtiahli usmial sa a pohladil ma po mokrej tvári.
,,Na tento moment som nejakú tú chvíľu čakal." zasmial sa.
,,Myslela som si." pozrela som sa s úškrnkom do zeme.
On ma chytil okolo pásu a rozbehli sme sa pod strechu skryť sa pred dažďom.

Sadli sme si na obrubník a čakali sme, kedy dážď prejde.
,,Viem že mi tak úplne neveríš Meredith. Má na tom svoj podiel aj Damon... Keď si ho spoznala, prestala si veriť mužom. To ti nevyčítam. Ale ja som sa správal ako blbec. Keď si tu prišla som povedal zlé veci a ešte za tvojim chrbtom. A nemyslím si, že po jednom bozku v daždi sa niečo zmenilo. Ani tomu nedávam veľké nádeje." povzdychla som si.
,,Necháme to pre zatiaľ tak ako to je Klaus." odpovedala som. Pršať už pomaly prestávalo.
,,Už by si mal ísť domov. Ja robím ešte hodinku." pozrela som sa na hodiny v parku.
,,Fajn." povedal a postavil sa.
Zobral mi ruku a pobozkal ma do dlane. Znova prechádzal tou istou cestou čo predtým.
Zavrtela som hlavou a vrátila som sa späť do práce.

Z práce som šla rovno domov. Už som bola aj trocha unavená z toho neustáleho obskakovania starích chlapov, ktorí prepijú aj to posledné, čo zarobia.
Keď som prišla domov, šla som rovno do svojej izby. Ľahla som si do posteľe a bola som tuhá.

Ráno ma niekto budil. Niekto známy. Dnes som mala ale v práci voľno. Koľko môže byť hodín? Veď som si práve ľahla...
,,Meredith? Vzbuď sa. Celú noc som nespal len kvôli tomuto. Už nevydržím."
,,Klaus?" vstala som a pretrela som si oči dlaniami.
,,Čo tu robíš? Koľko je hodín?" zívla som.
,,Poď!" ťahal ma z postele.
,,Čo blázniš?" spýtala som sa.
Mám pocit, že si ma prehodil cez plecia a niesol niekam, o čom nemám ani páru.

Položil ma na zem a ja som mala pocit že spadnem.
Otvorila som oči a pred sebou som uvidela obraz.
Mňa a Klausa ako sme sa bozkávali včera v daždi.
Ako to dokázal?
,,Wow." chcela som sa ho chytiť, ale pľasol ma po rukách.
,,Ešte nieje suchý." povedal na obranu.
,,Je nádherný. Ako si to dokázal?"
,,Stačí špetka predstavivosti. Myslel som si, že sa ti bude páčiť." usmial sa. Páčiť sa mi? Ja ho milujem.
,,Najradšej by som si ho povesila v izbe nad posteľ Klaus." myslím, že sa začervenal.