- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

1️⃣2️⃣.

Neodpovedala som a on sa s úšklebkom pozrel do zeme.
,,No nič. Tak len dúfam že vieš čo robíš." pootáčal si loptu v rukách a bežal preč. Jasné že viem čo robím, alebo skôr nerobím. S Damonom nič nemám a ani nemienim mať.

Deň ubehol rýchlo, a v celej budove aj vonku bolo dnes horúco.
Caroline sa chovala nejak divne. Poslednú dobu stále chodila za Damonom ako jeho fena a chovala sa úplne čudno, stále sa na neho pýtala. Až nenormálne. Nie som jediná ktorá si to všimla.
Veľa vecí si nepamätala a nevedela kde, čo robí. Fetuje snáď? Jeremy jej hádam nič nedával.
Musela som sa zasmiať nad vlastnou myšlienkou, že môj brat je v podstate feťák.

Po škole som sa rozhodla ísť s Elenou a aj so Stefanom von. Vedela som že budem piate koleso u voza ako sa hovorí, ale nevadilo mi to.

Stefan bol aj vskutku zábavný a milý. Zrejme som sa obávala zbytočne. Vyzeral byť naozaj dobrým človekom.

S Elenou sme prišli až niekedy v noci. Teta Jenna na nás čakala v kuchyni pretože sme sa pôvodne mali vrátiť o desiatej, a prišli sme o jednej ráno.
Predo dvermi sme sa nahlas smiali a nevedela som kde som. Za to môžu tie panáky. Stefan sa nás snaží dopratať domov? Aký je len zlatý.
Vošli sme dnu a Jenna nás s vážnym pohľadom sledovala. Elena na tom tak zle ako ja nebola, a zvážnela keď ju uvidela. No mne to prišlo neúnosne vtipné. Tie ich pohľady.
,,Čo to má znamenať Stefan?" vyzvala ho Jenna.
,,Prepáč Jenna naozaj ma to mrzí. Chcel som jej to vyhovoriť ale nedalo sa." ruku som mala na jeho ramenách a držal ma. Zrejme to preňho nebol žiaden problém. Ale naozaj má veľké svaly.
,,Stefan život môôôj!" prečo nikto nespieva?
Jenna sa chytila za hlavu a Stefanovi naznačila gestom aby ma odniesol do izby.
,,Prečo nespievate? Eeej! Stefkoo spievaj so mnou!" Elena sa pozrela na Stefana a on zas na ňu.
,,Nevšímaj si ju prosím."
,,V pohode. Potrebuje sa prespať." hodil ma na posteľ a ja som dostala záchvat smiechu. Prečo sa tak divne hýbajú? Aj ja chcem tancovať! Ale nemám silu.
Zo smiechom som zchytila paplón a objala ho.
,,Láska môjho života je tu..." mrmlala som a upadla som do spánku.

Ráno ma strašne bolela hlava. Cítila som sa ako keby mám pozvracať celú posteľ.
,,Dobré ráno!" vošla dnu Jenna a roztiahla závesy. Na školu nechcem ani len pomyslieť.
,,Mmm!" zamrnčala som. ,,Je mi strašne zle! Asi budem..." natiahlo ma a rýchlo som utekala do kúpeľne. Mala som pocit že vyvraciam dušu.
,,Toto je posledný krát čo vymeškávaš školu! Nebudeš sa ulievať!" počula som Jennin hlas rovno za mojím zadkom.
Znova ma natiahlo a hlavu som ponorila do mísi. Nenávidím zvracanie.

Ľahla som si do postele a znova som zaspala. Keď som sa zobudila, nevedela som aký je deň, rok, týždeň... Nič!
,,Panebože musím vstávať do školy!" schmatla som mobil a pozrela sa na hodiny.
,,Jedna dvadsaťosem?" prečítala som na hlas.
,,Uuf už som si myslela že zmeškám školu. A to je jedna dvadsaťosem." znova som si ľahla a pozerala sa do bieleho stropu.
Čo teraz asi robí pán neznámy?
Vstala som a šla k počítaču. Mala som od neho niekoľko správ.
18:28:
,,Ahoj pani spisovateľka. Máme sa?"
19:06:
,,Tuším že niesi doma, pretože v izbe sa nesvieti."
Počkať čo?! On bol pred naším domom?
Okamžite som mu písala.
,,Ty si bol u nás doma?!" asi o minútu sa rozsvietilo zelené koliečko a ihneď písal.
,,Naozaj si si myslela že som sa sem nikdy nebol pozrieť? Vieš aká si krásna keď spíš? Lenže dnes v noci si doma nebola. Čo sa stalo?"
,,To ťa nemusí zaujímať. Desíš ma. Prečo ma sleduješ?!".