- 𝑚𝑟𝑡𝑣𝑎 𝑟𝑢𝑧̌𝑎 -

1️⃣4️⃣.

Zábava ale bola. Damon je náhodou úžasný zabávač ale nič iné v ňom nevidím. Proste šašo.
,, ...a Stefan, keď sme boli malý, sa neustále urážal."
,,To naozaj?" povedala s nadšením Elena.
,,Išiel plakať mamičke pod sukňu." zasmial sa Damon.
,,Síce sú to naozaj vtipné historky ale s Elenou už by sme mali ísť." čo to Stefan hovorí?
,,Čo? Veď sme tu iba chvíľku. Damon je vskutku dobrý rozprávač tvojich vtipných zážitkov. Hádam sa nehanbíš?" pošťuchovala ho Elena.
,,Trocha. Tak to by sme mali asi ísť."
,,Stefan čo to robíš? Veď ste tu iba chvíľu." povedala Caroline a ja som súhlasila.
,,Mali by sme sa ešte učiť." prebil Stefan Caroline pohľadom.
,,Stefan veď ty sa ani učiť nemusíš. Máš perfektné známky."
,,Ale ty by si mala." odpovedal Elene.
,,Tak asi by sme naozaj mali ísť. Bavte sa." uznala mu Elena, a tak som sa chystala na odchod aj ja.
,,Meredith v pohode ostaň. Veď Damon ťa domov hádam zavezie nie?" presviedčala má Elena.
,,Nemyslím si že je to dobrý nápad." primontoval sa do toho Stefan.
,,V pohode. Zaveziem ju. Majte sa!" zamával im Damon, no Stefan bol z toho akýsi rozladený. Ak je Damon sériový vrah, maniak alebo niečo v tomto slová zmysle, dosť sa tým pádom podobá na pána neznámeho.

Keď Stefan s Elenou už boli preč, ostali sme tam iba my štyria. Potom iba mi traja pretože Bennetová sa nudila a tak šla domov. Z Damona som mala docela strach. Bol až moc dotieravý.
Keď sme tam ostali iba my dvaja, a to už bolo dosť neskoro, rozhodol sa že ma zavezie domov. Odľahlo mi.

Kráčali sme k jeho nablieskanému autu, ktoré žiarilo aj pod svetlom pouličnej lampy. Lenže zacítila som tlak na svojom chrbáte. Kým som sa spamätala, bola som natlačená na Damonovom aute ním samým.
,,Čo si dopekla zač? Ovplyvnenie na teba ako na jedinej tu nefunguje. Berieš Železník?"
,,Pusti ma ty bastard!" dal ruky zo mňa preč, a urobil gesto takzvanej "bezbrannosti".
,,Chcem len odpovede zlato. Nemusíme to hneď riešiť po zlom."
,,Čo si to dočerta dovoľuješ?! Si hrubý a... Ani neviem nájsť slová!" strelila som mu facku.
,,Posledný krát si si ku mne niečo takéto dovolil, rozumieš?!" a odkráčala som preč. Pôjdem radšej pešo než v aute s takým idiotom.

Kráčala som po známej ulici smerom k nám. Bola som už skoro doma. Áno šla som pešo. S ním by som autom nikdy v živote viac nešla!
Kroky prehlušovali ostatné šumy prírody, no tento "šum" nebol tak docela prírodný.
Obzrela som sa do kríkov, odkiaľ ten zvuk vyšiel. Dívala som sa tam ako do prázdneho hrnca.
Z ničoho nič som zacítila niečie ruky na mojich ústach. Snažila som sa brániť ale nešlo to. Daný človek ma ťahal niekam dozadu. Unesie ma? Znásilní? Niečo horšie?

Myslela som si že je so mnou Ámen. Nemohla som sa brániť. Bol silný. Snažila som sa vydať nejaký hlások, ale moje hrdlo bolo zovreté.

Nič som nevidela, pretože ma ťahal niekam do tmy. Ale počula som. Okrem hluku ťahania mňa samej som predtým nič iné nepočula, no teraz ten zvuk zaznel inak. Ako rana. Zrazu ma pustil, a ja som sa rozutekala preč. Niekto ma zachránil?

Bežala som domov ako mi nohy vládali. Otvorila som dvere a treskla nimi. Oprela som sa o ne a dýchala tak nahlas, ako človek, ktorý práve zabehol maratón.
Rozsvietilo sa svetlo a z neho vyšla Jenna so strapatými vlasmi a županom.
,,Kde si dopekla bola?! Vieš ako som sa bála?"
,,Jenna!" rozbehla som sa k nej a objala ju. Ostala zarazená.
,,Ani nevieš ako rada ťa vidím." hovorila som pridusená jej županom.
,,To som rada, ale kde si prosím ťa pekne bola? Už si mala byť dávno doma!"
,,Prosím sadnime si." navrhla som jej, a sadli sme si na gauč.
Nevedela som ako začať. Ako jej povedať, že ma teraz skoro uniesli. Bude mi vôbec veriť?