Potter? [Dokončené]

Four

Rokfort 2019, 4. ročník

,,Konečne sobota! Pôjdeme sa korčuľovať na jazero?" Navrhla Sofie.

,,Áno áno bude sranda!" Tešila sa Rosie.

,, Áno, konečne sa dá korčuľovať." Rozžiarili sa mi oči.

Bežali sme sa obliecť a vzali si korčule.

Vonku bol januárový mráz. Jazero bolo úplne zamrznuté a z bieleho neba poletovali snehové vločky. Celý Rokfort bol pokrytí bielym závojom a vo vzduchu bol cítiť čerstvý vzduch.

Pri jazere sa už veľa študentov korčuľovalo, guľovalo alebo stavali snehuliakov.

Všetky tri sme sa korčuľovali po jazere, robili rôzne kúsky a navzájom sme sa od radosti smiali.

,,Waylendová!" Niekto zamnou skríkol a keď som sa otočila, rovno do mojej tváre letelo strasňe veľa snehových gúľ.

Spadla som na zadok a tvár som mala celú studenú a ružovú, vlasy v tvári som mala mokré a kvapkalo mi z nich.

Ľad podomnou pukol a ja som Pottera stiahla zo sebou. Obaja sme sa ponorili do ľadovej vody.
Všetko oblečenie nasiaklo ľadovou vodou a celé telá nás štípali od zimy.

Obaja sme sa vynorili a lapali po dychu. Bola nám taká zima, že keď sme vyšli von, dokonca nám stuhlo oblečenie a zamrzli vlasy v ľad!

A ako to dopadlo? Obaja dáme v ten deň skončili podchladení s vysokými horúčkami, kašľom a soplom v nemocničnom krídle. 

,,Keby si nebola taká tučná, nemuseli by sme tu teraz byť." Zakašľal z postele oproti mne.

Tučná?? Veď mám 45 kilov!!

,,Keby si nebol debil, tiež sme tu nemuseli byť." Zasyčala som a kýchla si.

Po týždni sme mohli opustiť nemocničné krídlo.

Rokfort 2020, 5. Ročník

,, Dnes je zápas Slizolin proti Chrabromilu. Prídeš?" Usmial sa Scorpius.

,,Samozrejme, Scorp. Vezmem ao sebou aj Sofie." Žmurkla som, pretože som vedela, že sa mu Sofie páči.

Aj Sofie sa páčil Scorpius ale obaja boli naozaj hanblivý.

,,Pššššt!! Izzy!" Zhíkol Scorp.

Obzrel sa po okolí a keď videl, že na chodbe nikto nie je, pozrel na mňa,, určite ju vezmeš?" Usmial sa.

,,Áno." Prikývla som a Scorp ma objal od radosti.

Kráčala som si po chodbách a užívala si jarný vzduch. Vonku už všetko kvitlo a rozvoniavalo máj je jeden z mojich obľúbených mesiacov.

,,Ale ale Waylendová." Zaškeril sa Potter a podišiel ku mne,, už si mi dlho nič nespravila, čo plánuješ?" Pousmial sa.

Chcela som doňho sotiť ale chytil ma za zápästia. Začala som sa mykať a chcela sa mu vytrhnúť ale bol naozaj silný.

James ma oprel o stenu a ruky mi dal nad hlavu.

,,Nikdy nevyhráš Waylendová." Pousmial sa.

,,Ani ty James, o to sa postarám." Zavrčala som a s nohou mu kopla rovno medzi nohy.

James spadol v ukrutných bolestiach na zem silno celý červený predýchaval.
Otočila som sa a začala kráčať preč.

James zapískal a ja som zastavila. Bála som sa čo i len otočiť.

Pod mojimi nohami sa zjavila Jamesova metla a zdvihla ma. Pevne som sa chytila a kričala.
Lietala somnou po celom hrade a snažila sa ma zhodiť.
Keď sa som chcela spustiť, vyletela somnou von z hradu a letela do obrovskej výšky.

,,Ja umriem!!!" Kričala som.

Už sme boli tak vysoko, že som videla Rokfort ako taký mini hrad.
Metla vyletela nad jazero a potom somnou začala robiť saltá až tak rýchlo, že som sa neudržala a pustila sa.

Padala som obrovskou rýchlosťou a kričala. V poslednú chvíľu sa riaditeľke McGonagallovej podarilo stlmiť môj pád, no nie zastaviť.

Capla som do jazera a viac si nepamätám.

Zobudila som sa v nemocničnom krídle a strašne ma boleli ruky a nohy.

Videnie som mala rozmazané a strašne ma bolela hlava.

,,Madam Pomfrey!! Zobudila sa!" Kričal niekto.

Pribehla ku mne Pomfreyová,, Isabelle, bolí vás niečo?"

Strašne slabým a chrapľavým hláskom zo mňa vyšlo ,,nohy,ruky a hlava. A vidím rozmazane."

Vzdychla som bolesťou, pretože ma pichlo v rebrách,, a ešte rebrá."

,,Chúďa moje. Dám ti vypiť elixír ale varujem ťa, budú to ukrutné bolesti. Minimálne týždeň sa ti budú naprávať všetky zlomeniny." Varovala ma a podala mi elixír.

Vypila som ho a v tom som od bolesti omdlela.
Celý týždeň nebol o nič lepší. Keď som sa zobudila, kričala som od bolesti a museli ma dokonca aj pripútať.
Do úst mi vkladali tvrdé predmety aby som mala do čoho zahryznúť. Celý čas som bola celá spotená a vždy som po chvíli znovu odpadla. Počula som ako kňučím od bolesti ešte aj v bezvedomí. Dobrovoľne som nespala. Bola som strašne unavená a po týždni a pol bolo všetko konečne zahojené a ja som upadla do hlbokého spánku.

Spala som ani neviem koľko a keď som otvorila oči, sedela pri mne Rosie so Sofie a čítali mi knihu.

,,Ale no tak, túto poznáme naspamäť." Pousmiala som sa.

,,Pre merlinovu bradu, Izzy!!" Skríkli a pevne ma objali ,,tak strašne sme sa o teba báli." Plakala Rosie.

,, Už som v poriadku." Zašepkala som ,,aký je deň?"

,,20. Jún. Za 10 dní odchádzame domov." Usmiala sa Sofie.

,, Chvalabohu! " usmiala som sa,, už aby som bola ďaleko preč od Pottera."

Baby mi nosili celý deň jedlo a pitie.
Okolo 20:00 odišli a ja som zostala sama.