Nepriestrelný

32

Ja- Prepáč, už zaspávam. Niekedy inokedy?

Odpísala som Tristanovi a odložila telefón na stôl. Zo skrine som si zobrala dlhý biely čipkovaný sveter a prehodila ho cez seba.
Pomaly som vykročila zo svojej izby, smerujúc do záhrady.
Všetci už spali a kvôli alkoholu som nedokázala zaspať, a tak som dúfala, že aspoň prechádzka do záhrady mi pomôže.

Alebo kvôli Axelovi?
Doriti je to smiešne,  naozaj je, ale nikdy som nemala frajera a on mi príde ako niekto, s kým by som chcela byť. Teda nepríde, určite ním aj je ale bože. Aká je šanca že ma chce?
Veď nevieme o sebe nič.

A tak som teda obišla celý dom, prešla som cez hlavné dvere a dostala sa do záhrady.
Tristan by mi o Axelovi povedal určite veľa no určite by som nahnevala Axela. A to nieje veľmi výhodná situácia ak s ním chcem byť.

Pomaly som v šlapkách kráčala cez záhradu, smerujúc do altánku.
Chvalabohu bola noc teplá, a tak som sa nestrachovala o to, že by som prechladla.
Aj keď tma v okolí ma celkom slušne strašila.

Posadila som sa na lavičku a poobzerala okolo seba.
Pohľadom som automaticky zablúdila na tmavú časť záhrady, kde sa nachádzala búdka, ktorú som chcela nedávno pozrieť.
Teraz po tme by som sa neodvážila no rozhodne to pridávam na zoznam vecí, ktoré chcem vidieť.

V záhrade som ostala sedieť možno aj polhodinu. Rozmýšľala som nad mamou, nad Axelom, nad otcom a nad všetkým, čo sa posledné dni deje.
Je toho veľa.
Avšak Axel je to jediné, čo ma trápi najviac.

„Volal som ti." Ticho preruší Axelov hlas a ja sa na neho široko usmejem.
„Akurát som na teba myslela." Axel sa posadí vedľa mňa a ja sa na neho pozriem. Vyzerá unavene.

„Kde ste boli?" Spýtam sa ho vediac, že mi otec nič nespomínal.
„Výjazd na vinicu." Odpovedá mi stroho, pozrie sa smerom ku domu a ja sa pozriem tiež.
V okne osvetlenej miestnosti uvidím stáť ženu, mierne sa usmejem.
Z tohto pohľadu viem povedať len to, že je to kuchyňa, takže jedna z kuchárok, pravdepodobne.

„Máme novú kolegyňu." Axel si povzdychne a ja sa na neho nechápavo pozriem.
„Ako, bodyguardku?" Žena by išla robiť túto robotu?
Aj keď, zobral ju môj otec, to mu neprišlo blbé?

„Áno. Zaučím ju." Hm. Očividne vinicu berú rovnako seriózne ako tento dom.

„Všimol si si, že už pri mne hovoríš viac?" Zaškerím sa a Axel na mňa otočí pohľad. Mierne sa zamračí a pokrúti hlavou.

„To sa ti len zdá Noemi." Prekročím očami, mávnem rukou a chabo sa zasmejem.
„Neumyla si si vlasy." Prehovorí po chvíli a ja sa okamžite začnem červenať.

„Nakoniec som si to rozmyslela." Zahovorím okamžite, no na jeho tvári svieti maličký úsmev.
Vie, že klamem, všakže?

„Čo si mi chcela povedať pred tým, než som odišiel?" Och.
Doriti.
Sklápam pohľad na svoje ruky, s ktorými sa nervózne začnem hrať.
Prečo zrazu neviem, čo povedať?

„Chcela som sa ťa opýtať, či si niečo-"

„Axel? Ahoj, ježiši prepáč, nechcem vás vyrušovať ale prišiel by si sa mi pozrieť do izby na kúrenie? Mám pocit, že mi nefunguje radiátor." Ozve sa neďaleko nás.
Pohľadom zakotvím na žene, a okamžite si ju prejdem pohľadom.

Je vysoká. Rozhodne vyššia ako ja. Má dlhý a úhľadný blond cop, výrazný make up a na sebe má čierne kostýmové nohavice, bielu košeľu a čierneho motýlika.

Avšak jej pohľad smeruje jedine na Axela a očividne ani len nemá v pláne sa na mňa pozrieť.
Blbé.

„Prepáč." Axel si povzdychne a postaví sa z lavičky, na čo sa postavím aj ja.
Očividne nám nieje súdené sa porozprávať.

„Nie to nevadí." Prehovorím potichu, zatiaľ čo kráčame k vysokému dievčaťu.
Tá mi nevenuje ani len jeden pohľad.
Asi nebudeme kamarátky.

„Môžem za tebou prísť potom?" Pozrie sa na mňa Axel, keď zastaneme pred blondínkou a ja len chabo prikývnem.
Je zlatý.
Ale ona nieje.

Axel prikývne a spolu s dievčaťom odchádzajú ku skleneným dverám, ktoré sa za nimi zatvárajú.
A tak, svojim pomalým tempom obchádzam dom.

Mohla sa mi aspoň pozdraviť.
Nechcem znieť hnusne no, pracuje pre môjho otca takže tak trochu aj pre mňa.
Takže, slušnosť?
Dobre. Len ma serie, že očividne kuká po Axelovi, no aj tak.

Akonáhle otvorím vchodové dvere, uvidím otcov chrbát ako mizne v kuchyni.
A tak sa okamžite vydám za ním.

„Ahoj." Pozdravím sa keď vojdem do kuchyne a uvidím ho stáť v kuchyni.
„Ahoj, prečo nespíš?" Usmeje sa na mňa a podá mi misku s hroznom, z ktorej si zoberiem zopár bobuliek.

„Nedá sa mi spať. Takže, nová posila?" Začnem okamžite tému ktorá ma trápi.
Pretože. Hm.
Dobre. Žiarlim, lebo s Axelom sa tu snažím celý čas skamarátiť, a potom dostane novú kolegyňu a ona mi preberie zásluhy?
Keďže pracujú spolu, tak je jasné, že sa s ňou bude rozprávať viac ako so mnou, no nie?
Doriti.

„Áno. Ale nebude tu dlho, tak mesiac. Axel ju zaučí a pôjde ku ostatným na vinicu, potrebujem tam mať ľudí nonstop, keďže sa mi konkurencia snaží zničiť robotu tam." Chápavo prikývnem, aj keď si nie som istá, či tomu úplne rozumiem.
Jedinému čomu rozumiem je slovu mesiac.

„Nemôže ju zaučiť niekto iný?" Zamumlem a otec sa na mňa okamžite usmeje, čím odhalí rad bielych zubov.
„Chceš byť s Axelkom sama?" Zhrozene otvorím ústa a sledujem ako sa otec smeje.

„Prestaň oci, len hovorím, že..." Odmlčím sa a začnem sledovať otca, ktorý zákeracky zdvíha obočie.
Dobre. Má pravdu.
Ale panebože, mohol by sa aspoň tváriť nejako, otcovsky.
Aj keď on by mi Axela rád dohodil.

„Prepáč, potreboval som pri nej niekoho skúseného, no pozriem sa na to dobre?" Nakoniec len prikývnem vediac, že veľmi nemá zmysel mu klamať.
Navyše, tak nejak ma s ním chcel dať dokopy prvý, takže.

„Ozvala sa ti mama?" Prehovorí s plnými ústami, zatiaľ čo z chladničky začne vyberať syry, salámu a ďalšie pochutiny.

„Nie, teda. Prvé dni mi napísala ale, nechce mať so mnou nič spoločné. Je nahnevaná, no ju to prejde." Zašepkám a začnem lepšie sledovať otca.
Chcela by som vedieť, či ho to bolí, keď o nej hovorím.
Aký má ku nej vôbec postoj a či mu na nej stále záleží.
Avšak v tomto je jeho mimika tváre rovnaká, ako tá Axelova.

Nič nehovoriaca.

„Nevadí, ak by sa ozvala a zmenila by názor, môžeš jej navrhnúť aby prišla. Preplatím cestu." Otec ku mne prejde, pohladí ma po líci a pobozká na vrch hlavy.

„Bež spať princezná." Prikývnem, venujem mu úsmev a otočím sa na odchod.
Ešte vo dverách sa na neho ale otočím a prehovorím:
„Nechaj nám niečo na zajtra." Zažartujem, na čo na mňa otec vypľazí jazyk.

So smiechom začnem kráčať do svojej izby dúfajúc, že za mnou Axel príde...