Donúť ma

1. Prológ

Max
8 rokov

Na záhrade sa rozprestieral skákaci hrad. Presne taký po akom som vždy túžila. Mamka mi zaplietla čierne vlasy do dvoch dlhých vrkočov a dovolila mi vybrať tortu na moju narodeninovú oslavu. Boli tu všetci moji kamaráti zo školy. Ocko griloval a rozprával sa s tým Klausovim. Mala som rada Klausa. Bol na mňa v škole vždy dobrý.
Dnes mi doniesol parádny darček.  Rodičia mi kúpila zbruso nový ružový bicykel a Klaus mi k nemu doniesol čiernu prilbu, ktorou súčasťou boli aj ružové, zlaté a strieborné nálepky.
Naháňali sme sa po záhrade, skákali v hrade a neskôr sme lepili nálepky na priľbu. Nikoho som nemal radšej ako jeho.
,,Je to úžasne." V rukách som točila s prilbou a hodnotila jej vzhľad.
,,Tie nálepky som vyberal úplne sám." Pýšil sa Klaus a jeho svetlo hnedé vlasy odrážali slnečné lúče. Oči mal len o kúsok tmavšie. Bránka na záhradu sa opäť otvorila a prešla nimi rodina Bernadi. Ich talianska nátura bola cítiť na míle ďaleko aj keď pani Adel bola rodená Američanka. Kyprejšie krivky a rovný chrbát jej pridávali na noblesnosti s akou chodila. Čierne kučery jej padali na ramena. Na ich výzore nebolo nič priateľského. Nechápala som prečo sa s nimi moji rodičia kamarátia. Pán Lorenzo mal tmavé vlasy ulízané do zadu. Slnečné lúče sa odrážali od jeho zlatej položky. Zelenými očami si premerial každého kto tu dnes bol. Nikdy som ho nevidela v ničom inom ako v škrobených oblekových nohaviciach. Tváril sa ako by mu to všetko patrilo. Potom sa spoza ich chrbta vynorila jeho menšia kópia a mne sa čeľusť zaťala. William zdedil po otcovi prenikavé zelené oči a povýšeneckú tvár. Pokožku mal od neho o čosi svetlejšiu a vlasy o odtieň tmavšie. Jeho matka sa k nemu zohla a niečo mu zašepkala.
Potom ho mierne štuchla do chrbta a Will pretočil oči. Potom sa pohol s krabicou v ruke a keď môj mozog zaregistroval, že ide ku mne v tvári sa mi objavila grimasa.
Čakala som kým príde úplne ku mne.
,,Všetko najlepšie." Tváril sa ako by mal v chrbte zapichnutý neviditeľný nôž. Rodičia ho zrejme donútili dať mi darček. Zasmiala som sa ma tejto situácii a on do mňa zapichol nenávistný pohľad.
Nikdy sme nevyhľadávali prítomnosť jeden druhého, ale naši rodičia si povedali, že keďže sme rovesníci, budeme kamaráti. Ako šeredne sa mýlili. Odkedy sme sa sem prisťahovali, Will mi robil v škole vždy napriek. Pchal mi do skrinky odpadky, alebo ma na chodbe len tak podkol lebo mohol. Myslela som, že keď ho budem ignorovať prestane.
Všetci na nás pozerali a tak som sa nakoniec usmiala a vzala krabičku.
,,Vybrala to mama." Otvorila som poklop a v darčekovom balení bol položený ružový poník. Vidno, že jeho matka nemala dcéru. Vybrala darček pre päťročné decko. Na silu som sa usmiala najprv na neho potom na jeho rodičov a poďakovala mu. Mamka ma vždy učila, že aj keď sa mi niečo nepáči mám pekne poďakovať a usmievať sa. Oukej. To zvládnem.
,,Pod tou ohavnosťou je ešte jedna škatuľka odo mňa. Otvor ju keď budeš sama." Usmial sa od ucha k uchu a ja som už aj teraz vedela, že to čo je dnu bude ešte horšie ako ten poník.
Potom ma potiahol za vrkoče až ma korienky vlasov boleli a odišiel za Klausom. Nechápala som prečo sa s ním tak dobrý chlapec ako Klaus baví.

Odniesla som krabicu k ostatným darčekom a po zvyšok dňa som im nevenovala žiadnu pozornosť.

Večer pred spaním som odišla do svojej izbičky, kde ocko presunul všetky darčeky. Niektoré som už stihla otvoriť. Na kraji stola bola položená tá ohavnosť zvaná poník. Prsty ma svrbeli od zvedavosti, čo mi dal Will. Možno sa konečne spamätal a zakopal vojnovú sekeru, ktorú ani neviem z akého dôvodu začal.
Vyhodila som poníka a prebytočný papier, pod ktorým som našla malú čiernu škatuľu od topánok. Ako jeho duša pomyslela som si. Vzala som ju do lona a sadla si na posteľ. Jednou rukou som otvorila poklop a nazrela dnu. Najprv na moje zmysly zaútočil zápach a potom keď som sa konečne pozrela dnu vykríkla som a rukou si zakryla ústa. Pustila som krabicu na zem. V krabici ležal mŕtvy potkan a spodok krabice už nasiakol krvou.
Z vnútornej strany viečka bola nakreslená smrtka, okolo jej hlavy sa točili čierne dlhé vrkoče.
Nechápala som prečo ma tak nenávidí, ale od teraz som už nemala v úmysle ku ustupovať.