Donúť ma

2. Denver.

Max

Letný vánok mi česal vlasy, keď som kráčala po parkovisku firmy, kde som sa uchádzala o prácu. Opätky mi klopkali po kamennej ceste a raňajšie nadšenie ma opustilo, len čo som tam vošla. Ako vzďy. Ako som ja neznášala tie zasrané opätky. Problém bol vždy ten istý, príliš mladá, príliš ambiciózna, príliš neskúsenná, niekde to zašlo až tak ďaleko, že ma odsúdili na neúspech len preto, že som mala medzi nohami vagínu. Nezaujímali ich ani moje stáže, či ekonomické vzdelanie. Každý pohovor som končila s rukami v pästi a nechty sa mi zarývali do pokožky ako pripomienka, že by nebolo vhodné im jednu vraziť.
Odomkla som auta a hodila kabelku na predné sedadlo spolujazdca.
Nádych, výdych.
Nečakala som, že po škole sa to takto zvrtne. Mladá a naivná. Počula som otcov ťažký tón si raziť cestu do mojich uší. Rýchlo som potriasol hlavou a zviazala si čierne vlasy do uzla. Už päť rokov som si ich neostrihala. Havrania štica mi dosahovala skoro do polovice chrbáte.
Vlhčeným obrúskom som si prešla po tvári a utrela z nej prebytočný mejkap. Odkopla som lodičky a zaradila sa do premávky. Nutne som potrebovala zariadiť tri veci. Nájsť si nový byt, novú prácu, keďže moje študentské časy sú nenávratne preč a stihnúť tréning. Presne v tomto poradí som to mala naplánované dnes ráno, keď som vstávala z postele. Osud mal však iný plán, tak som dúfala, že aspoň tréning stihnem.

Do telocvični som dorazila s desať minútovým meškaním. To si odseriem. Rýchlo som prebehla okolo žinienek a pohľadom upreným na šatne som tichými krokmi skôr utekala ako kráčala k ním.
,,Meškáš."
Zavrela som na chvíľku oči a stuhla pri Oliverov hlase.
Pomaly som sa k nemu otočila.
,,Premávka a tak." Tvárila som sa ako neviniatko a dúfala, že to zaberie.
,,Netvár sa tak. Človek by si myslel, že za tie roky už vieš, že to na mňa neplatí."
Škoda.
,,Za pokus to stálo." Zasmiala som sa drzo.
,,Určite. Prezleč sa a rovno sa priprav, že odtiaľto sa budeš plaziť." Drzý úsmev mi opätoval. Prevrátila som očami a zaliezla som do šatne. Obliekla som si športový top a široké kraťasy. Vlasy som si zaplietla do vrkoču, aby mi nezavadzali pri boji. Odkedy som sa nasťahovala do Denveru trikrát do týždňa chodím na Kraw magu. Potrebovala som sa niečím zamestnať a navodiť si pocit bezpečia v cudzom meste. Neskôr sa z toho stalo hobby, vďaka ktorému som sa cítila sebavedomejšie a silnejšie. Moje telo sa premenilo zo špáratka na svaly, dodalo mi to sebavedomie, ktoré mi tak moc po strednej škole chýbalo. Toto obdobie som pochovala v mojej mysli niekde hlboko a už nikdy som si ho nedovolila vytiahnuť.
Prehodila som jednu nohu cez ohradu arény a jedno lano som si nadvihla rukou aby som ju mohla preliezť.
Oliver mal ruky založené na prsiach a čakal kým sa vystriem.
,,Otoč sa mi chrbtom." Rozkázal mi a jeho modré oči ma sebavedomo prepichovali. Vo vlasoch mal čiernu čelenku aby mu strapatá špinavo blonďavá ofina nepadala do očí.
Urobila som čo chcel a čakala som na jeho pohyb. Nastražila som uši a napätím v tele čakala, kým sa objaví pri mne.
Prešla minúta a potom ďalšia. Stále som ho nepočula prichádzať.
,,Čo je? Myslela som, že čas je drahý." Stále som mu stála chrbtom.
,,Čakáš na môj výpad."
,,A?" Odfrkla som mu.
,,V reálnom živote, tiež nikdy nebudeš vedieť, že ide po tebe niekto." Zamrmlal.
,,Začni robiť drepy a počítaj ich."  Prikázal mi a ja som ho s odfrknutím poslúchla.
Začala som počítať.
Niekde pri šiestom zdvihnutí ma schytil pod krkom a pritlačil na svoju hruď.
Na chcviľku mi to vyrazilo dych, ale potom som uvoľnila myseľ a moje telo sa prebralo k životu. Jednou rukou som ho chytila ta predlaktie a druhou som mu zasadila úder do stehna. Jediná Oliverova podmienka bola keď ma vzal pod svoje krídla, že mu nikdy nebudem útočiť na jeho drahý penis. Oliver sa skrčil a dal mi možnosť aby som mu ruku na mojom krku bola a jedným rýchlym ťahom som mu ju skrútila za chrbát. Kolenom som mu jemne vrazila medzi lopatky čo ho prinútilo kľaknúť na kolená.
,,Dobre, lepšíš sa."
,,Nebránil si sa." Posťažoval som sa a v tom sa Oliver zahnal, podchytil mi koleno a ja som narazila chrbátom na žinienku.
Usadil sa na mojom lone a ruky mi prišpendlil nad hlavou.
,,A si znásilnená." Nadvihol obočie a ja som sa zamračila.
,,Čo by si v tomto prípade spravila?" Nahol sa ku mne.
,,Dala ti hlavičku." Usmiala som sa od ucha k uchu.
,,A riskovala by si pritom, že si rozbiješ tu krásnu hlavičku?" Bol čoraz bližšie k mojim perám.
,,Človek musí vedieť, kedy na tom nezáleží."  Pritiahla som sa bližšie a bola len milimeter od jeho pier. Cez hornú peru mu prechádzala malá vyblednutá jazvička, ktorá bola viditeľná len naozaj veľmi z blízka.
Usmial sa a prestal byť v strehu. Pohla som sa panvou, vytrhla sa z jeho zovretia a pretočila ho pod seba. Tentokrát som sedela ja na ňom a on sa  len uškŕňal.
,,To vôbec nebolo od teba pekné." Skonštatoval.
,,Neviem, kto ma učil, že v úzkych musím použiť všetky zbrane čo v sebe nájdem." Opätovala som mu úsmev.
,,Ten niekto bol ozaj génius." Pritlačil svoje pery na moje a jazykom mi ich roztvoril a vkĺzol do vnútra. Bozk som mu opätovala. Rukami som mu prechádzala po hrudi a skončila som v jeho vlasoch.
,,Hmm." Z bozkávania nás vytrhol mužský hlas.
Odtiahla som sa a zazrela som pri gumách stať Nicholasa s úsmevom.
,,To už aj takého lekcie dostať?" Zjavne si užíval predstavenie.
Zdvihla som sa z Olivera a vystrela k nemu ruku, aby som mu pomohla vstať.
Keď sme mu neodpovedali, urobil si blatny názor.
,,Hold niekto je šťastný muž." Otočil sa a vratil sa k boxovaciemu vrecu.

My sme sa nakoniec vrátili k tréningu, kým som sa neplazila po podlahe ako mi Oliver sľúbil.

Oliver hodil po mne uterák a ja som ho vďačne prijala.
,,Večera?" Opýtal sa ma.
,,Dnes som dohodnutá zo Scarlet, ale čo tak obed zajtra?"
,,To dievča má na teba zlý vplyv." Zasmial sa Oliver a možno aj mal trošku pravdu. Spoznali sme sa na internáte a stali sa kamarátkami. Vytiahla ma z mojej ulity a naučila užívať si život. Neskôr sme si spoločne prenajali byt blízko univerzity , v ktorom sme bývali dodnes.
,,Buď rád, že ta nepočula, lebo by ti zakrútila krkom." Zasmiala som sa a odišla do šatne dať si vytúženú sprchu.
,,Tie šaty ti pristali." Počula som ešte Oliverov hlas za mnou. Pousmiala som sa a stratila sa v šatni.
Po sprche som si obliekla rifle a tričko a šaty som skrčila do tašky.
Vytiahla som z kabelky mobil a videla neprijatých hovor od mami.
Vytočila som ju naspäť a pripravovala sa na tornádo, ktoré mi náš hovor prinesie.
,,Ahoj zlatko."
,,Čau mami, čo sa deje?"
Odpovedala som jej a prehodila si tašku cez plece a vydala sa na odchod.
,,Ako dopadol pohovor?"
,,Fajn, majú sa ozvať." To hovorili vždy, ale tým som ju nechcela zaťažovať.
,,Tak dúfam, že to teraz výjde." Jej hlas bol však iný. Zamyslenejší a ustarostenejší.
,,Čo sa deje mami?"
,,Bernardi zomrel."
Tak toto ma prekvapilo.
,,Ktorý?"
,,Hádam nie mladý William." Karhala ma. ,,Jeho otec." Dodala.
,,Tak to mi je ľúto. Vyjadrite im aj za mňa úprimnú sústrasť." Vyšla som z telocvični a kráčala k autu. Ktovie čo sa mu stalo, ale nespýtala som sa, až tak ma to nezaujímalo. Ani jeden člen ich rodiny ma nezaujímal.
,,To hádam nemyslíš vážne?!"
,,Čo mami?" Pretočila som očami.
,,Že nechceš prísť. Will je tvoj najstarší kamarát."
Och mami, ako sa šeredne mýliš.
,,Nemôžem, mám už dohodnuté ďalšie pohovory."
,,V piatok je pohreb. Najneskôr vo štvrtok večer budeš doma." Stále mala v sebe ten autoritatívny tón, ktorý mal na mňa zastrašujúci vplyv ako decko.
,,Ako som povedala, nemôžem." Nechcem, ale to som si nechala pre seba. Sľúbila som si, že ho už nikdy neuvidím.
,,Ktorá z tých viet vyznela ako otázka alebo prosba?"
,,Mami, už nie som dieťa."
Hodila som tašku do kufra.
,,Stále si moje dieťa. A nejde len o pohreb. Musíme spoločne niečo prebrať. Týka sa to tvojho otca a obavám sa, že po telefóne to nepôjde. Mrzí ma to, ale inak to nejde."
,,Čo sa deje mami?"
,,Doma. Medzi štyrmi očami."
,,Fajn."
,,To je moje dievča."
Zložila skôr ako som dostala opäť rozum. Vždy bola prefíkaná.

Aj keď som prišla do bytu, stále som sa vracala l myšlienke, čo sa doma stalo. Muselo to byť ozaj vážne, keď na mňa takto tlačila. Alebo len ma chcela dostať domov.

Každopádne, bolo rozhodnuté. Po piatich rokoch sa opäť vraciam.
Možno teraz, keď už sme dospeli, bude všetko inak. Možno Will dospel a zabudol na všetko čo sa stalo na strednej. Predsa len preňho to neboli najhoršie chvíle jeho života. Možno ma ani nespozná, podáme si ruku a odídem bez toho, aby zaťal do mňa svoje ostré drápy.

A aj keby bol stále tým istým debilom, ja už nie som to malé, útle dievčatko, ktoré sa ho bálo.