Donúť ma

21. Energia.

Max

Janette sa pred dverami otočila na podpätku a odišla zo slovami, že si to mám užiť. Myslím, že najlepšími kamoškami teda nebudeme.
S rukou na kľučke som pred dverami ešte chvíľku stála. Budú ma neznášať, tým som si bola istá. Už len to, že ich sem presťahovali pod drobnohľad šéfov v deň keď ma prísť nový zamestnanec. Určite si už dali dva a dva dokopy.
Vzchop sa.
Otvorila som dvere a ovinula sa okolo mňa vôňa ruže a jazmínu. Veľké a hrubé okná lemovali celú jednu stranu kancelárii až po podhľadu. Bol z nich úžasný výhľad na celé mesto. Kancelária vlastne bola jedna veľká miestnosť, v ktorej sa nachádzali všetky stoly. Blond hriva sa okamžite nadvihla od jedného z nich a moje oči sa stretli s tými jej. Bacuľatá blondínka so zelenými očami sa okamžite postavila a usmiala.
Tak to som nečakala.
Mala tie najžiarivejšie šaty so širokou sukňou. Akoby sa zasekla v deväťdesiatych rokoch a vôbec jej to nevadilo.
,,Ahoj." Nahla sa ku mne a predtým ako vystrela predo mnou ruku si dlane utrela do čerešňovej sukni.
,,Ahoj, ja som Max." Stisla som jej ruku a usmiala sa. Možno to nebude až také zlé.
,,Luisa. Takže, ty budeš naša nová posila."
,,Zrejme, kde sa môžem posadiť ?" Opýtala som sa, keď si ma už premeriavala dlhšie ako mi bolo príjemné.
Očividne si to Luisa všimla.
,,Prepáč, ale si krásna a na našom oddelení je to nezvyčajné." Chabo sa zasmiala.
,,Nie tak ako ty. Máš parádny vkus."

Ešte sme sa chvíľku rozprávali, keď mi ukázala môj stôl. Zoznámila som sa aj s ostatnými. Väčšina z nich sa pri mne len zastavila, potriasli mi rukou a rýchlo sa vrátila späť k papierom. V kancelárii sedelo asi päť žien, ktoré si ma prezerali a traja muži. Potom do miestnosti vošla staršia pani, s hnedým mikádom a v náruči držala hordu zložiek. Popozerala sa po miestnosti, keď jej pohľad spočinul na mne. Okamžite sa vybrala za mnou. Moje telo sa vystrelo do pozoru.
,,Dobrý deň. Vy musíte byť slečna Tatum. Volám sa pani Feracci a budem Vás mať na starosti. Vediem tento tím už pár rokov."
Podala mi ruku a ja som sa opäť nezmohla na viac ako podanie tej mojej. Pevne mi zovrela ruku a periférne som videla, ako nás všetci sledujú.
,,Poďte slečna, preberieme všetko v mojej kancelárii." Mávla na mňa rukou a mne nezostalo nič iné, ako ju nasledovať.
Až teraz som si všimla, že vzadu boli ešte jedny dvere. Otvorila mi ich a prešla som okolo nej. 
Vzápätí už stála za svojim stolom.
,,Sadnite si drahá, musíme toho veľa prejsť."
Och. Vkĺzla som do semišoveho kresla.
,,Tvoj životopis a úspechy na univerzite sú pozoruhodné." Začala rozprávať a mne sa v hrdle usadila guča.
,,V prvom rade podpíšeme pracovnú zmluvu. Trikrát do týždňa musíte byť v kancelárii a zostávajú dva môžete zostať pracovať z domu ak to povaha vašej práce bude spĺňať. Zo začiatku by som Vám však radila chodiť do kancelárie celý týždeň."
Posunula ku mne prvý štós papierov.
,,Rozumiem." Zbežne som preletela očami zmluvu. Nič nečakane v nej nebolo, ale plat bol závratne vysoký. Radšej som to však nekomentovala.
Podpísala som dve vyhotovenia a jeden jej podala.
,,V poriadku. Chytila do rúk ostatné fascikle a podala mi ich.
,,Po dohovore s pánom Bernardim, sme vám priradili faktúry od dodávateľov kancelárskych a hygienických potrieb. Kým prejdeme na zložitejšie veci, potrebujete sa tu najprv zorientovať. Ako mi pán Bernardi láskavo pripomenul, mám Vám byť k dispozícii a dozerať na Vás."  Sprisahanecky sa usmiala.
Vytiahla som nevedomky jedno obočie a skôr ako som mohla zastaviť ústa, už sa neplecha stala.
,,Láskavo? To mi k nemu nejako nesedí."
Na moje prekvapenie sa pani Feracci ešte viac usmiala.
,,Ťažke tie chýry sú pravdivé."
Okamžite mi úsmev z tváre zmizol.
,,Mám sa vôbec pýtať?" Zbrklo som jej odpovedala pričom sa jej úsmev pretavil do smiechu.
,,Drahá, som tu príliš dlho, Williama som videla vyrastať a nestáva sa často, že sa sám rozhodne niekoho prijať bez konzultácie s personálnym oddelením a vôbec nie to, že si zmizli vynovenie jedného konkrétneho oddelenia a presunie nás úplne k sebe."
,,Vedia to aj ostatní?"
,,Nie, ale určite niečo tušia."
Nadýchla som sa a čo najviac som sa vystrela.
,,Sme len starí znamí, vyrastali sme na rovnakej ulici, nič viac v tom nie je."
,,Ako povieš, drahá."
Začínalo to fakt dobre.
Pani Feracci potom prešla k mojim pracovným povinnostiam, so všetkým ma oboznámila a potom ma vypustila zo svojej kancelárie.
S malou dušičkou som si sadla za môj stôl a listovala faktúrami, keď sa u mne zastavila Luisa.
,,Tak ako to išlo?"
,,Je toho mnoho, čo sa musím naučiť." S malým úsmevom som jej odpovedala.
,,Nemyslela som toto, ale pani Ferucci. Šialene puntičkárska žena, ale spravodlivá." Lišiacky sa ku mne nahla.
,,Ale bude sa ti tu páčiť. Máme tu aj pár nezadaných a fakt pekných kúskov, škoda ale že väčšina sú projektanti, čo je mimo náš rajón." Nespokojne zvráštila obočie.
Pokrútila som hlavou a zasmiala sa.
,,To je údel ekonómov, pekných mužov nezaujímajú faktúry a čísla."  Už už otvárala Luisa ústa, keď sa zapozerala za mňa a hneď ich zatvorila. Pozrela som sa tým smerom aj ja a našla pani Ferucci ako nás sleduje. Okamžite som sa otočila späť. Luisa sa zasmiala.
,,Vybehneme spolu do kantíny na obed?"
,,Môžeme."
Luisa prikývla a potom sa vrátila k svojmu stolu.

Celé doobedie som študovala systém platieb, čo a kedy prichádza od dodávateľov. Nechápala som prečo tak veľa rôznych firiem, keď niektoré dodávali aj to čo iné. Urobila som si poznámku, že sa to neskôr opýtam pani Feracci.
Ponorila som sa do práce, až ma nakoniec vyrušil môj žalúdok, ktorý už potreboval poriadku dávku bielkovín a sacharidov.
Pozrela som na hodinky, ktoré ukazovali pár minút pred dvanástou. Zatvorila som notebook a pohľadom vyhľadala Luisu.
Keď sa naše pohľady stretli, vedela som, že myslí na to isté.
Zobrala som si vysačku a podišla k nej, keď akurát tiež zatvorila notebook.
,,Tak poďme." Vstala a vybrali sme sa ku dverám. Len čo som si spomenula, že musím okolo nich prejsť , nervozita zaútočila na moje telo.
,,Nechápem, prečo nás dali sem." Luisin hlas ma vytrhol z mojich vnútorných bojov.
,,Možno nás nemali kam inam dať."
,,Hm, ale aspoň každý deň môžem vidieť tie dokonale tváre a tela našich šéfov." Potmehúcky sa zasmiala a ja som jej na to nedala žiadnu odpoveď, pretože pred očami som mala nahé telá našich šéfov. Výborne, Max.
,,Myslíš, že sú zadaní?" Skôr ako som si stihla pripraviť, alebo skôr vymyslieť niečo čím týmto rozhovor zastavím, Luisa pokračovala.
,,Určite áno, určite si ich už uchmatla nejaká modelka s dokonalou postavou."
Nohy mi ešte viac protestovali, keď som prechádzala okolo ich kancelárii, ale keď som zistila, že sú zatemnené, okamžite som si vydýchla.
Vzpriamenou hlavou som okolo ich dverí prešla, keď nás vyrušil škrekľavý hlas Janette.
,,Vidím, že si si už našla kamarátku Maxíma."
,,Stačí Max." Venovala som jej okuzlujúci úsmev.
,,Pán Bernardi bude ozaj rád, že si sa tu tak rýchlo zabývala. Nie nadarmo sa hovorí, že známosti ťa dotiahnu ďalej."
Luisa len nechápavo pozerala zo mňa na Janette.
,,Vieš čo sa ešte hovorí, Janette? Že sa už pár rokov snažíš dostať do postele pána Bernardiho, sle stále ťa odmieta."
Skoro som sa zadusila vlastnými slinami, keď som počula, čo jej Luisa povedala.
Janette očervenela ako rajčina a prepichovala nás pohľadom. Ja som sa vďačne pozrela na Luisu, ktorá ma už chytila za lakeť a viedla k výťahu.
,,Ďakujem." Šepotom som jej povedala pri výťahu.
,,Za málo, tú kravu neznášam. Myslí si, že je nedotknuteľná, keď je osobnou asistentkou Bernardiho. Ale musíš mi hneď povedať, čo to malo znamenať."

Tak som jej vo výťahu povedala skrátenú verziu, ako sa s Willom poznáme od malička a ako mi pomohol nájsť si prácu. Vynechala som našu nevraživosť a to, že u neho dočasne bývam. Luisa hltala každé moje slovo, zrejme si užívala dobré drby.

Vošli sme do kantíny, ktorá sa už hemžila množstvom ľudí.
,,Tam v rohu väčšinou sedia personalistiky, sú to milé ženy, tie zadné stoly obsadia vždy projektanti a pri okne sú stoly šéfov, akcionárov a podobne. Tí však málokedy chodia sem."
,,Cítim sa ako na vysokej."
,,Hierarchia sa len tak nevytratí." Zasmiala sa Luisa a ťahala ma k výdajnému okienku.
Objednala som si lososa so zemiakovou kašou a brokolicovú polievku. Keď už som všetko mala na podnose, počkala som na Luisu.
,,A kde sedíme my?" Zdvihla som obočie.
,,Kde je voľné." Aha. No fajn. Tak som vykročila k voľnému stolu vzadu.
Sadla som si a čakala kým ma Luisa bude nasledovať.
Keď si sadla nervózne si utrela dlane do sukne.
,,Čo je?" Nechápavo som sa opýtala a začala jesť polievku.
,,Tak blízko som pri nich ešte nesedela."
Otočila som sa za seba a až teraz som si všimla, že sme blízko chlapov z projektového.
,,Všetko je raz poprvé." Venovala som jej úprimný úsmev a obe sme sa potom pustili do jedla. Videla som ako jej vždy oči zablúdili za mňa. Bolo to vtipné a milé zároveň.
Celou miestnosťou sa šírili zvuky rozhovorov, keď zrazu nastalo ticho. Ticho ako pred búrkou. Zdvihla som pohľad od lososa a videla vchádzať Willa s Chrisom a okolo nich kráčali muži v dokonale padnúcich oblekoch. Zhrbila som sa na stoličke aby ma nebolo vidieť.
Pohľad som opäť priklincovala k lososu a nevšímala si to ticho.
,,Toto tu už dávno nebolo." Zašepkala mi Luisa.
,,Možno majú chuť na tunajší steak alebo na lososa."
Ďalej som pytvala toho svojho.
Periférne som videla ako si muži v oblekoch sadali k stolu pri okne.
Vydýchla som si a vložila si kúsok lososa do úst.
,,Dobrú chuť slečny."
Pri Chrisovom hlase ma striaslo.
Zdvihla som pohľad najprv na Luisu, ktorá bola v tvári bledá a vystrašená.
,,Ďakujeme." Zakoktala Luisa.
,,Aký je losos?" To už som sa musela pozrieť na Chrisa aj ja. Na tvári mu visel okúzlujúci úsmev. Do šľaka.
,,Určite odporúčam ak potrebujete doplniť bielkoviny po veľkom výdaji energii."
Chriss sa zasmial a vôbec nevyzeral, že by ho moja poznámka vyviedla z mieri.
,,A vy ste včera vydali veľa energie?"
Hajzlík.
,,Vlasten ani nie, včera som bola skôr divák a sledovala som výkony ostatných, ale losos mi chutí." Usmiala som na naňho od ucha k uchu a všímala som si ako nás všetci od svojich stolov pozorujú. Luisa mala dokonca otvorené ústa.
,,Tak by ste to mohli dnes zmeniť." Žmurkol na mňa a odišiel k stolu projektantov.
,,Čo to do čerta bolo?" Okamžite sa ozvala Luisa.
,,Všetci nás sledujú, dokonca aj Bernardi."