Donúť ma

31. Výtržník.

Max

Neviem ani kde som. Nasadla som do autobusu bez toho, aby som pozrela kam ide. Skurvený patriarchát. Ani len si nevšimli ako mi ich slovná prestrelka ubližuje, ponižuje.
Max bola zničená.
Max nemala žiadne sebavedomie.
Musel som ju dať opäť dokopy.
Vzdychy, ktoré vydáva keď som v nej.
Ich slová sa mi stále ozývali v hlave.

Do čerta s nimi.

Vystúpila som na konečnej zastavke, rozhľadajúc sa po okolí.
Nechala som sa unášať nohami, nevediac kde skončím.
Po pol hodine mi nohy vypovedali službu. Utiecť na lodičkách nebol najlepší nápad. Zastavila som sa v kaviarni a nechala nohy odýchnuť. Nechcela som sa vrátiť do penthausu, nechcela som sa vrátiť ani domov.
Mobil mi začal opäť zvoniť, tak som ho len umlčala a vrátila späť do tašky. Všetci mohli ísť do prdele.

Povedať, že som deprimovaná bolo slabé slovo.
Vypila som kávu a nevedela som čo so sebou.
Vyšla som z kaviarne a prechádzala po ulici.
Cez cestu som videla kinosálu. Bola som lúzer. Nemala som tu nikoho na koho by som sa mohla obrátiť.
V okienku som si kúpila lístok na nejakú zombie sci-fi sračku a sadla som si na kraj v kinosále.
Nedalo sa na to pozerať, ale aspoň som mohla skopnúť tie otrasné topánky.
Vyšla som z kinosály a ulica už bola potemnená.
Vzdychla som si.
Periférne som videla zaparkované čierne auto a keď som sa pohla naštartovalo. Prešla som cez prechod a naskytol sa mi matný pohľad na šoféra.
Chris by sa mal naučiť ako nenápadne sledovať ľudí.
Nebolo prekvapením, že poslal jeho. Ani nebolo prekvapením, že ma našiel. Nečudovala som sa už ničomu.
Tvárila som sa, že ho nevidím.
Urobili zo mňa zúfalca. Tak nech sa páčí.
Zrazu mi okolie bolo známe. Na chrbte sa mi zježili všetky chĺpky.
Areál mojej strednej školy vyzeral presne tak ako keď som odchádzala.
Vo vedľajšom obchode som si kúpila fľašu vína. Čert to vezmi. Ako nejaká socka. Čierne auto zastalo o pár metrov ďalej odo mňa.
Nohy ma boleli, šaty sa mi lepili na telo.
Prešla som otvorenou bránkou areálu školy a vyzula sa. Moje telo si vydýchlo a chodidlá si užívali pocit voľnosti. Jemná tráva mi hladkala chodidlá.
Nebola som tu už skoro päť rokov, ale deja vú bolo príliš silné. Ošarpaná telocvična, kde sa konal náš maturitný ples bola natretá nebeskou modrou. Za plotom bolo futbalové ihrisko,okolo ktorého sa ťahala bežecká dráha. Spomenula som si ako som tam vždy musela behávať, kým mi pot nestekal po tvári a učiteľ nebol presvedčený, že som sekundu pred infarktom. Vtedy som z duše nenavidela hocijakú fyzickú aktivitu. Až neskôr som v behu našla uvoľnenie.

Prešla som po drevenom stole, do ktorého boli vyryté rôzne mená a ostatné nepekné výrazy. Vyskočila som naňho a nohy si vyložila na lavičku, spojenú so stolom.
Otvorila som fľašu vína a napila sa z jej hrdla.
Červená tekutina mi tiekla do hrdla a ukľudňovala zbesilú myseľ. Na malý moment som sa stratila v spomienkach a potom nasledoval ďaľší hlt.
Zúfalka.
Otočila som sa smerom k ceste. Čierne auto bolo zaparkované cez cestu. Zdvihla som jednu ruku jeho smerom a imaginárne si s ním štrngla.
Nebudú zo mňa robiť ešte aj blbú.

Napila som sa znova a potom ešte raz. Neznášala som toto miesto a aj tak som na ňom skončila. Neznášala som toto mesto, a aj tak som tu teraz bola. Neznášala som Williama, a aj tak som naňho nedokázala prestaň myslieť.
Ubližovala som sebe viac, ako ktokoľvek iný. Za všetko som si mohla sama. Nikto ma netútil mu roztiahnuť nohy. Prečo som nenašla kúsok sebaúcty ? Pred rokmi sa zastavil a nechal ma stáť roztúženú v dome. Prečo som to nedokázala aj ja. Ako hlboko budem musieť klesnúť, aby som si konečne uvedomila, že sa nezmení?

V polovici fľaše sa mi už splietali myšlienky. Nedokázala som logicky utriediť čo patrí do minulosti a čo do prítomnosti. Nevšimla som si ani kedy sa úplne zotmelo. Otočila som sa k ceste a auto tam už nestálo. Teraz? Keď by sa mi odvoz aj zišiel?
Zavolám mame?
Úboha Max.
Vytiahla som telefón, keď mi do očí zasvietila baterka. Svetlo z nej ma oslepilo a neprítomne som zaklipkala.
,,Slečna čo tu robíte?" Baterka zhasla a predo mnou stál mladý policajt v modrej uniforme. Za ním som si všimla ešte jedného stáť obďaleč.
,,Sedím?" Podgurážene ja si zrejme myslelo, že môže byť ironické.
,,Uvedomujete si, že je to súkromný pozemok?" Vytiahol jedno obočie.
,,Spomínam na staré časy."
Otočila som sa celá k nemu.
,,A poviem vám, že to boli najhoršie roky môjho života."
,,Vy tu užívate omámne látky? Na školskom pozemku?"
Prišlo mi to vtipné.
,,Verte mi keď poviem, že sa na tomto pozemku už dialo omnoho horšie."
Mladý policajt len pokrútil hlavou.
,,Doklady poprosím slečna." Pristúpil o krok bližšie, ale stále si držal odstup.
,,Niekde sú určite." Zliezla som zo stola a okamžite som pocítila plné účinky alkoholu. Pridržala som sa dreveného stola.
Strážnik mi za chbrtom stuhol.
Pritiahla som si kabelku bližsie nech ju môžem lepšie prehľadať. Vyrušili ma ďalšie kroky. Čo po mňa poslali celý S.W.A.T. tím? Je to len víno, preboha.
,,Tie doklady, slečna." Pripomenul mi napäto.
Rázom som prestala hľadať doklady a otočila sa k nemu.
,,Trošku empatie by vás nezabilo strážnik."
Štikutla som, ale to ma nezastavilo.
,,Mám na hovno deň, strážnik. Cítili ste sa niekedy bezvýznamne? Že vás všetci sledujú a zároveň nevidia?" Rozmetavala som rukami, ale to moja stabilita nevydržala. Zobrala som jej posledný oporný bod a zdrbala som sa. Kolenom som narazila do rohu lavičky a pocítila som ostrú bolesť. Skôr ako ma stihol zachytiť, som dopadla dlaňami do trávi.
Strážnik už čupel nado mnou. Pozrela som sa mu do mladej tváre.
,,Máte na hovno reflexy, strážnik."
,,Slečna." Jeho autoritatívny tón bol chabý.
,,Na tom tóne ešte musíte popracovať." Vyškierala som sa mu.
Ďáľšie kroky k nám prichádzali. Konečne som sa o ne začala zaujímať a všimla si len jednu novú postavu. Žiadna jednotka bojového nasadenia. Niečo ešte horšie. Vedľa strážnika, ktorý sa doteraz držal stranou, kráčal William. Biela košela a čierne nohavice. Keď som sa mu pozrela do tváre osvetlujúcu len pouličné svetlo zbadala som nahnevane oči, ale kútiky sa mu mierne dvíhali. Niečo povedal strážnikovi vedľa neho. Ten sa len potmehúcky zasmial.  Prečo nie Chris? Prečo odišiel? Zradca.
Rýchlo som sa postavila na nohy, driapala som sa po lavičke a cúvala.
Mladý strážnik už otváral ústa, keď ho umlčal ten starší.
,,Dawson, pán Bernardi to už zvládne. Odnesie slečnu domov."
Ani nápad.
,,To radšej pôjdem do cely predbežného zadržania."
Will sa zasmial a mladý strážnik Dawson odstúpil.
,,Obávam sa, že to nebude možné." Will už bol skoro úplne pri mne a ja som zazmätkovala. Jeho prítomnosť vo mne opäť evokovala hnev a nadržanosť. Slovo túžba bolo na opis toho čo som cítila príliš slabá.
Znova som cúvla.
Strážnik len pokrútil hlavou a vybral sa na odchod.
Ďaľší zradca.
,,A kde je pomáhať a chrániť? Ja ho nepoznám, nepôjdem s ním nikam."
,,Maxima." Jedno slovo a mne sa zachvelo celé telo. Žiadna Mortiša.
Tá autorita, ktorá z neho sršela.
,,Vidíte strážnik, takto ma vyzerať autorita." Možno keď budem drzá, zoberú ma na policajnú stanicu.
Nemyslela som, že raz budem tak dychtivo čakať, kedy ma zatknú.
Willovi šklblo kútikmi.
,,Nevšímajte si ju. Nemá rada ľudí."
,,Nemám rada teba." Fľusla som mu do tváre.
,,To sa mi nezdalo, keď..."
Sto čertov mi trhalo kožu a chceli sa predrať na povrch. Tak som to urobila. Nechala som im otvorené dvierka a poddala sa tomu pocitu.
,,Keď čo? Aj strážnikom ideš povedať o tom ako sme sa spolu jeden jediný krát vyspali? Chceš im povedať ako som vzdychala tvoje meno? Lebo som ho nevzdychala! Bolo to to najhoršie, čo som kedy zažila. Človek by si myslel, že v tvojom veku už vieš ako potešiť ženu."
Jeho tmáve zelené dúhovky ma prebodávali. Periférne som videla strážnikov ako sa vzdialujú a staršiemu trhá kútikmi.
,,Bernardi, kto by to bol na teba povedal." Jeho smiech bol hlboký, ale priateľský.
,,Zober svoju nespokojnú priateľku domov, nech tú opicu vyspí." Odmlčal sa na chvíľku.
,,A slečna?" Pritiahol si môj pohľad zatiaľ čo sa mi celé telo triaslo.
,,Nabudúce si na pitie najdite vhodnejšie miesto."
Prikývla som a sledovala ako sa vzďalujú. Will robil to isté a potom sa otočil ku mne.
,,Takže neviem uspokojiť ženu?" Jedno obočie mu vyletelo hore.
,,Presne to som povedala. Potrebuješ to zopakovať?"
,,Hm, možno niečo iné by bolo potrebné zopakovať." Urobil krok vpred.
,,Nepribližuj sa ku mne ty chuj. Už nikdy." Cúvla som ale nebolo to nič galantné. Podkýnala som sa o vlastné nohy.
William zastal a prezeral si ma.
,,Krváca ti koleno. Poďme domov, nech ti to ošetrím.
,,To nie je môj domov." Pozerala som naňho a nevedela čo si mám myslieť. Jeho dokonala tvár s nebezpečným pohľadom ma priťahovala k nemu. Jeho arogancia ma priťahovala, ale jeho sebeckosť ma tlačila späť.  Nadýchla som sa a rozbehla sa od neho preč. Sprostý nápad utekať, keď ledva stojíte. Pochybujem, že mu dalo veľa námahy ma dobehnúť, možno mu stačilo len zrýchliť krok.
Zachytil ma za boky a jedným švihom ma otočil tvárou tvár.
,,Jediná vec, na ktorú toto utekanie bolo dobré je, že som opäť mohol vidieť tvoj zadok krútiť sa v tých šatách." Pobavene sa na mňa pozrel.
,,Vypadni."
,,Sľúbil som strážnikom, že sa postarám o narušiteľa na školskom pozemku."
,,Nikto ťa o to neprosil." Znova som sa chcela otočiť.
,,Na toto nemám energiu Tiš. Mal som veľmi nepríjemný deň." Zdvihol ma a prehodil si moje telo cez plece. Vlasy mi zakryli tvár a ja som mala teraz výhľad na jeho pozadie. Točila sa mi hlava. Prestala som vnímať jeho kroky, nezmohla som sa ani protestovať. Myslím, že sa pozvraciam.
Hlboko som sa nadychovala. Snažila som sa to rozdýchať.
,,Will."
,,Čo je?"
,,Budem zvracať."
Okamžite ma prehodil na nohy a otočil k najblizšiemu kroviu.
Kým sa zo mňa liala sýto červená tekutina, Will mi držal vlasy a prstami prechádzal po chrbte. Prvykrát po dlhej dobe ma nestriaslo, keď sa mi niekto dotkol vlasov. Možno to bolo tým, že už telo nevládalo reagovať.

Čas sa mi zlieval. Otvorila som oči a sedela som v aute. Ako som sa sem dostala, netušim, ale niečo mi napovedalo, že za to mohol ten veďla mňa.
,,Ďakujem." Hlas som mala slabý a unavený.
,,Za držanie vlasov? Za odvoz domov? Musíš byť konkrétnejšia Tiš."
Odfrkla som si, na čo som počula Willov tichý smiech.
Pozrela som von oknom.
,,Vieš, jedna moja časť ťa vzďy chcela. Aj keď si sa ku mne správal hrozne." Odmlčala som sa a cítila jeho pohľad na mne.
,,Tú svoju časť som celý ten čas nenávidela. Ako bolo možné, že mi mohlo záležať na niekom kto mi ustavične podkopával nohy a desil ma? Kvôli tebe som si ostrihala vlasy. Kvôli tebe neznášam, keď mi ich niekto drží."
Neviem prečo som mu to hovorila.
,,Oliver mal pravdu. To kvôli tebe nemám žiadne sebavedomie. Vždy, keď sa na mňa nejaký chlap pozrel, okamžite sa mi v hlave usadila otázka, či aj on vidí to dievča, ktoré nestálo za nič. To dievča, ktoré bolo do svojich dvadsiatich rokoch panna, lebo o nu nemal nikto zaújem na strednej škole a potom na vysokej už sa bála ukázať kto je, aby jej nikto nemohol ublížiť."
Slová sa zo mňa sypali a po líci sa mi skotúlala jedna zatúlaná slza.
Okamžite som si ju zotrela. Aj teraz som bola slabá, ale už som sa to nesnažila zakryť. Premáhala ma únava. Nepozrela som sa na Willa. To ticho bolo príliš kruté. Pomaly sa mi začali zatvárať oči.
,,Nikto sa ťa nedotkol, lebo som im to nedovolil." Počula som jeho hlas a nevedela som, či ich vôbec povedal alebo sa mi to len zdalo. Všetko sa mi zlievalo dokopy, kým som úplne nezaspala.