Donúť ma

8. Dohoda.

Max

,,Nie." Na nič iné som sa nezmohla. Proste nie. Opäť zaklincoval svoje oči do tých mojich.
,,Nebola to otázka, dokonca ani prosba Tiš."
,,Prestaň s tou prezývkou."
,,Celkom ma vzrušuje tvoj hnev."  Drzo mi odplatil. V jeho zorničkách som si všimla novú emóciu, možno hravosť ?
A všetky slová, slabiky, ktoré som už mala na jazyku zrazu zmizli. Jeho drzý jazyk, telo, ktoré zmohutnelo a tvár, ktorá zmužnela ma priťahovala. Je to len schránka pre zlo, ktoré je v nej. Opakovala som si stále.
,,Musíme sa tam vrátiť ruka v ruke." Pokračoval, keď som neodpovedala len som naňho s otvorenou hubou pozerala.
,,Nikto ti to neuverí." Konečne logická myšlienka.
Celým telom sa otočil ku mne. Hľadel na mňa dlhšie ako mi bolo príjemné, tak som sa otočila k rozhádzanému oblečeniu a začala ho skladať.
,,Prečo nie? Dlhoroční kamaráti sa znova stretli a prepadli tomu. Koniec príbehu."
Tričko mi z ruky vypadlo.
,,Nikdy sme neboli kamaráti."
,,Ale to nikto nevie Mortiša. Kohokoľvek sa spýtaš tak ti povie opak."
Nedôverčivo som sa na neho pozrela.
,,To je všetko pekné, ale ja nechcem byť tvoja žena. Hnusíš sa mi aj keby nie, s niekým sa vídam." Hrdo som zdvihla hlavu k nemu, ale nebola som pripravená na to, čo uvidím.
Jeho čeľusť sa pri mojich slovách napla a pohľadom by ma mohol v tejto chvíli aj zabiť. Potom ako keby zistil, že ukázal svoju emóciu, zakryl ju čistým nezáujmom, ktorý som tak dobre poznala.
,,Nezdalo sa mi, že by v tebe kypel hnus, keď si mi vzdychala do ramena."
,,Bol to iba z prekvapenia." Bránila som svoju česť, hoci sme obaja vedeli, čo ten malý, uniknutý vzdych znamenal."
,,Vídam sa s niekým." Zopakovala som opäť a cítila som ako sa mi líca červenajú.
,,Počul som to na prvýkrát." Šplechol mi do tváre a odstúpil od okna.
Nadvihla som obočie a čakala, kým sa dovalí odpoveď.
Opäť sa ku mne priblížil.
,,Miluješ ho?" Jeho otázka ma prekvapila. Nebola vôbec to, čo som očakávala.
,,Tebe nemusím nič hovoriť." Zaťala som pery do prísnej, tenkej čiarky.
,,Takže nie." Sucho skonštatoval.
,,Čo si to dovoluješ? Prídeš sem a myslíš si, že ti všetko patrí. Nechcel si pomôcť mojej rodine, hoc si vždy naši rodičia boli blízkí. A teraz si prídeš sem a nárokuješ si na mňa? Ako by som bola obyčajná hračka, ktorú zrazu potrebuješ? Nepomôžem ti a nech si tie gorily sem prídu. Ja sa o seba dokážem postarať."
Už som penila, neovládala som svoj hlas. Ako keby všetky tie roky, kedy mi ničil život boli späť a stali sa len včera. Ani som si neuvedomila kedy som podišla k nemu a prst zaborila do jeho hrude.
Privrel oči a videla som ako sa premáha, aby po mne neskočil ako divá šelma a neurobil so mnou krátky proces.
,,Pomôžem tvojmu otcovi."
Tá jedina veta mi zobrala dych aj slová. Vyjavene som na neho pozerala asi moc dlho, lebo len pretočil očami.
,,Počula si dobre, ale nebude to zadarmo. Ty pomôžeš mne a ja tebe, dohodneme sa?"
,,Žiadna svadba a moja predčasná smrť?" Neveriacky som naňho pozerala.
,,Zatiaľ sa odkladá." Už som sa chcela opýtať, čo z toho keď sa znova v izbe rozoznel jeho hrubý hlas.
,,Oboje. Ale budeš vždy po mojom boku. Na verejnosti ako partnerka. Aspoň kým mi nepomôžeš, potom ťa im predhodím aj sám." Drzo sa usmial až som videla všetky jeho biele zuby. Aj tie mal dokonalo rovné.
,,Ako vždy okuzlujúci." Tentokrát som pretočila očami ja.
,,Sarkazmus ti nepristane." Zdvihol obočie, ale videla som ako sa mu kútiky pier na malý okamžik nadvihli.
,,To tvrdíš ty." Jeho zvučný smiech pošteklil moje ušné bubienky.
,,Tak sme dohodnutí?"
Vedela som, že budem súhlasiť. Jednak na tom závisel môj život a jednak to pomôže mojej rodine. Vedela som, že by len blázon odmietol. Vedela som, že ak chcem zachrániť našu rodinu pred bankrotom a seba pred istou smrťou, musím súhlasiť. Mal ma v hrsti, viem že to vedel. Jeho úsmev ma o tom presviedčal zakaždým, keď som sa naňho pozrela.
,,Musíme si dohodnúť podmienky. Spísať ich a podpísať to. Chcem čierne na bielom, že ak ti pomôžem a spravím, čo po mne ziadáš, necháš ma ísť. Nebudem ti nič dlhovať. Náš dom zostane už navždy náš. Musíš mi sľúbiť, že keď toto všetko skončí už nikdy nebudem musieť vidieť tvoj ksicht." Zavrela som ústa, lebo mi došiel kyslík.
,,Ou, to bolelo." Zatváril sa dotknuto.
,,Tvoje ego to určite prežije." Zagánila som naňho.
,,Máš ešte nejaké požiadavky princezná?"
Najprv som sa chcela pozastaviť nad novou prezývkou, ale potom som to radšej nechala tak.
,,Nebudeš ma bozkávať. Nikdy ani na verejnosti."
,,Mám si zobrať pero a papier na tieto absurdné podmienky?" Zdvihol pohľad.
,,Kľudne ti ho podám, pretože som ešte neskončila."
,,Ale skončila. Nemám čas na tvoje zbytočné reči. Zhrniem ti to teraz a písomne to môžeš dostať neskôr.
,,Neodídeš naspäť do Denvru, kým tu neskončíme. Budeš u mňa bývať, takže ten už zbalený rupsak ti ušetrí čas. Šikuľka." Zdvihol ruku, že ma pohľadí po vlasoch, ale to som vycerila zuby a plesla ho po ruke.
,,Ani to neskúšaj."
Zasmial sa tak chlapčenský, že mi pripomenul časy, keď mal deväť rokov.
,,Fajn, ale budeme spávať v izbe čo najďalej od tej tvojej."
,,Budeš spať vo vedľajšej izbe, alebo v tej mojej."
Žmurkol na mňa a potom pokračoval.
,,Výber je na tebe."
Pokrútila som očami, dobreže sa mi nepretočili v jamkách.
,,Budeš ma sprevádzať na všetkých stretnutiach a v mojej firme budeš pracovať na ekonomickom oddelení, povedzme už od budúceho týždňa. Čím skôr začneme, tým skôr skončíme." Nasledoval jeho dlhý pohľad mojim smerom.
,,Prečo to nemôže byť niekto iný? Prečo ti s tým musím pomáhať ja?" Stále mi to vŕtalo v hlave. Vôbec som mu neželala, že je to mojimi excelentnými výsledkami v škole.
,,Pretože si užijem každú jednú sekundu, kedy ti budem dýchať na krk. A ver mi, že si dám záležať."
Vedela som, že ten egoistický, namyslený, sebestredný chlapec stále žije v ňom.
,,Síce máš o pár kíl viac a čierny atrament zdobí tvoje telo, stále si len ten malý, neistý chlapec, ktorý potrebuje ničiť život iným, aby ten jeho bol o čosi lepší."
Zrejme som uťala do živého, lebo bol okamžite pri mne a pritlačil ma o dvere. Okamžite som pocítila tlak na krku ako mi okolo neho obtočil svoje prsty a stlačil.
,,Zopakuj to." Zavrčal mi do tváre a mňa opäť po dlhých rokoch premohol strach. Každý jeden deň som si sľúbila, že sa už tak nikdy nebudem cítiť, tak slabá a zbabelá postaviť sa za seba.
,,Nikto nebude podrýpavať moju autoritu. Ani ty nie. Láskavo si to zapamätaj, lebo sa vykašlem na teba, tvoju rodinu a rozkrájam vás na malé kúsky, ktoré predhodím mojim dobermanom."
Spodná pera sa mi zachvela a absencia kyslíka v pľúcach ochromila moje zmýšľanie. Teraz som naozaj pochopila, že som sa mýlila. Nie je taký ístý ako za mlada, teraz je ešte horší. Dokým vtedy to boli vždy len slová, teraz je krvilačnejší. Vyrástol vo svete, o ktorom som pred dnešným dňom nemala ani šajnu.
Avšak aj keď mi rozum hovoril, že mám mlčať a poddať sa, moje telo už nechcelo byť pod nadvládou niekoho iného.
Päsťou som mu narazila do pevného hrudníka a vyrazila som mu kyslík z pľúc. Kým to stihol spracovať, kopla som ho do píšťali a s hrmotom kľakol na zem. Vôbec to nečakal.
Obišla som jeho postavu.
,,Už nikdy na mňa nesiahneš rukou. To si zas zapamätaj ty. Keď budeš mať zmluvu, zavolaj mi, ale dovtedy vypadni z môjho domu."
Moja vnútorná bohyňa mi tlieskala a rozum mi našepkával, že toto si ešte odskáčem.

Na moje prekvapenie sa len z chuti zasmial. Jeho vražedný pohľad bol preč a úsmev na jeho tvári mu pridavalo na už dosť absurdnej kráse.
,,Toto bude ešte zábava, Mortiša."