Donúť ma

37. Zabudnuté puto.

Will

Vyhodili ma zadnou bránou ako nejaký odpad. Dopadol som na kolená a zdvihol hlavu až keď tie gorili odišli. Prekvapivo tam už čakalo moje auto s naštartovaným motorom.
V hrudníku ma pichalo, ale nebolo to nič strašné. Skôr si dali záležať na mojej tvári, aby to vyzeralo odstrašujúco. O pár minút som aj zistil prečo.
Všetko sa skurvilo.
Mal len jednú úlohu. Držať sa pri Max, kým som nevybavil zdvorilostný rozhovor s tým starým sudcom, ktorý ako sa ukázalo je na výplatnej listine Marcella. Mal som si ho sám preklepnúť, nemal som sa na nikoho spoliehať.
Ani na priateľa, ktorého som bral ako vlastného brata.
Zdvihol som sa z kolien a nastúpil do auta. V spätnom zrkadle som skontroloval svoju tvár. Vyzeral som horšie ako to v skutočnosti bolo. To oko bude najväčší problém a bude sa dlho hojiť.  Vzdychol som. Nedokázal som si v hlave utriediť myšlienky. Zavrel som oči. Okamžite som pred sebou videl Max v roztrhaných červených šatách, čokoládové oči mala vystrašené a zorničky rozšírené. Malý pramienok jej tiekol po bielej tvári. Aj keď sa jej celé telo chvelo, to ako pevne držala zbraň v rukách ma fascinovalo. Napriek všetkému zostala silná, nezlomili ju. Kľačal som na kolenách a cítil len strach o ňu. Že ju stratím. V tom momente ma nezaujímalo čo so mnou bude, čo bude s Marcellom. Všetky myšlienky sa točili len okolo nej. Ako ju odtiaľto dostať. Predstavoval som si ako držím Michaela a lámem mu väzy. Predstavoval som si ako Marcello padá na zem a okolo neho sa vytvára kaluž jeho vlastnej krvi. Dotkol sa toho, čo je moje. Zomrie. Spolu s jeho otcom.
Bola moja.
Vždy som to nejako vedel.
Priťahovala ma už len svojou existenciou.
Nenávidel som sa.
Bol som len vystrašený malý chlapec, ktorý nevedel ako reagovať na pocity, ktoré vo mne vyvolávala. Nikdy som ich necítil a nevedel som čo si s nimi počnúc.
Vybral som si zle.
Ale keď toto všetko skončí, konečne to spravím správne.
Oprel som si hlavu o opierku. Motor vrčal do prázdneho ticha.
Otočil som sa k domu, kde sa v oknách svietilo a rozmýšľal som, ktoré patrilo jej.
Zostala ako rukojemník, aby mi dala šancu dať súperovi mat.
Nevedel som však ako.
Stratil som jediného priateľa, ktorého som si pustil k telu.
Zabijem aj jeho ak bude treba.
Hnev vo mne kypel a pomaly sa dostával z tela von.
Mal ju ochrániť.
Ja som ju mal ochrániť.
Kurva.
Marcello ma držal v šachu. Chcel značný podiel v mojej firme, aby ďalej mohol zakrývať svoje ilegálne činnosti.
Nemal som žiaden plán, ale na tom už nezáležalo. Bol som ochotný dať mu všetko o čo žiada, keď pustí Tiš. Potom ju nechám odísť veľmi ďaleko od všetkého.
Aj odo mňa ak bude chcieť.
Vďaka mojej sebeckosti zaživa vo svojom živote len bolesť a krutosť.

Miloval som ju odjakživa. Miloval som ju hoci, som ani nevedel, čo znamená niekoho milovať.
Miloval som ju a aj tak som jej dokázal len ubližovať.
Celý život sme sa naháňali a vracali si údery, miesto toho, aby sme si pripustili, ako to v skutočnosti je. Ja som si to nedokázal pripustiť.
Nebol som stavaný na lásku, nie som na ňu stavaný ani teraz. Vyrástol zo mňa presne taký istý skurveny bastard, akým bol môj otec.
Teraz však je na čase, aby som spravil konečne dobrú vec. Obetujem všetko na čom som pracoval, kvôli nej ak bude treba. Na ničom z toho aj tak nezáleží, keď pritom musí padnúť ona. Prvýkrát som pocítil devastujúci strach. Strach, že ju stratím.

Zošľapol som spojku a pridal plyn.
Ignoroval som všetky myšlienky a snažil sa vyčistiť hlavu. Zakaždým som ju však videl pred sebou.
Zaparkoval som auto na príjazdovej ceste. Nechcel som skončiť v pentahuse, kde každá chodba voňala ako ona. V matkinej spálni sa svietilo. Neviem, čo som tu robil, ale nemal som kam inam ísť. Vyštveral  som sa z auta a otvoril si vchodové dvere rodičovského domu.
Za malú chvíľku už matka schadzala zo schodov v ružovom župane a s nátačkami vo vlasoch. Len čo ma zbadala zhihkla.
,,Čo sa ti stalo preboha William? Koľkokrát som ti hovorila, že nemáš chodiť do skladísk?"
Vystrel som sa.
,,Toto je darček od Marcella."
Mama sa prežehnala a chytila sa za srdce.
,,Čo si to vyviedol?"
Zišla aj posledný schod a zastavila kúsok odo mňa.
,,Prečo sa to vždy musí končiť tvojim dobitým telom?"
Po tvári sa jej skotúľala slza. Nikdy predtým som ju nevidel plakať. Vedel som, že nehovorí len o dnešku, alebo mojich nočných odchodov z domu.
,,Pretože si sa ma nikdy nezastala." Môj vecný tón hlasu bol však trpký.
Matka vzlykala a pustila ďalšie slzy.
,,Mýliš sa."
Natiahla ku mne ruku a nechal som ju nech ma pohľadí po líci aj keď to bol zvláštny pocit.
,,Keď som sa ťa zastala dostal si o to viacej. Bol to krutý muž a ubližoval mi skrz teba. Vždy, keď sa mu niečo nepozdávalo vybil si to na tebe. Tak ma to mrzí Will. Mala som sa snažiť viac. Mali sme odísť, tak ma to mrzí William."
Plakala ďalej a ja som sa ani nepohol. Jej priznanie mi však otvorilo oči. Tak dlho som sa sústreďoval len na svoju bolesť, že som odmietal vidieť tu jej. Hneval som sa na seba, ale aj tak to nezmenilo, že som sa hneval aj na ňu. Zvládol by som aj viac, keby to znamenalo, že aspoň na jednému z rodičov na mne záleží. Ona sa radšej utiahla do svojho ateliéru a maľovala. Všetky pocity sa vo mne prelievali a nedokázal som ich oddeliť. Fyzicky som bol dobitý, ale psychicky som bol zničený.
Pozerali sme na seba a ja som už nechcel cítil len hnev. Vzdychol som si.
,,Nechajme minulosť minulosťou. Tak dlho sme žili v jeho tieni, že je na čase, aby sme konečne bojovali za seba, mami."
Po desiatich rokoch som ju prvýkrát nazval mamou. Chutilo to horko, ale aj sviežo. Bol to závan niečoho nového.
Mama sa mi hodila okolo krku a neskrývala radosť aj keď jej úsmev zmáčali ďalšie slzy. Tentoraz však od radosti.
Keď ma stiskla ešte silnejšie inštiktívne som sykol od bolesti.
,,Prepáč." Odstúpila a usmiala sa na mňa. Potom mi prezrela tvár a úsmev sa jej vytratil.
,,Poď do kuchyne, ošetrím ti tvár a nájdeme niečo studené na to oko."
Chytila ma za ruku a ja som sa nebránil. Sadol som si ma stoličku a čakal na mamu, kým donesie dezinfekciu.
Sústredene mi čistila ranu na pere a utierala zakrvavený nos. Z mrazničky vytiahla hrášok a zabalený v utierke mi ho priložila na oko.
,,Potrebujem tvoju pomoc mama." Odrazu to slovo nechutilo ako jed. Usmiala sa a vrásky pod očami sa jej roztancovali.
,,Samozrejme." Vytiahla z baru fľašku whisky a naliala nám obom do pohárov. Sadla si oproti mne a čakala.
,,Marcello má Max." Z tváre jej zmizol úsmev.
,,Ako to?" Odpila si z whisky a ja som ju následoval.
,,Nechal si ju ako poistku, aby mal istotu, že spravím to čo chce."
Na moment sa na mňa vážne zahľadela a potom sa usmiala.
,,Stále máš pre ňu slabosť, že?" Zasmiala sa.
,,Akože stále?" 
,,Myslíš, že som nevidela ako stále na ňu pozeráš?  Ako si prepaľoval Klausa od naproti, keď sa k nej priblížil ?" Ďalej sa smiala a ja som sa nezmohol na nič len na ňu upierať zrak.
,,Boli sme len deti."
,,To isté si robil aj na strednej škole Will." Žmurkla na mňa a vychutnávala si ako sa mi krv ženie do líc.
,,Dobre stačilo." Smial som sa už aj ja a bol to skvelý pocit, hoci ma pri každom pohybe pier bolela sánka.
,,S čím ti mám pomôcť?"
,,Ty poznáš Marcella. Chodievali ste spolu s otcom na večere. Bola si tam, keď riešili pracovné záležitosti."
,,Nikdy predo mnou neriešili nič dôležité."
Aj posledná svieca nádeje zhasla.
Mama na mňa chvíľku pozerala a potom sa vystrela na stoličke.
,,Keď som triedila Lorenzove veci niečo som v nich našla. Obálku. "
,,A čo v nej bolo?"
,,Kľúč od schránky. Je od pánskeho cigároveho klubu. Možno tam bude niečo dôležité. Tvoj otec si vždy nechával poistky na všetkých. Bál sa, že by ho zradili, tak sa vždy radšej poistil. Počkaj donesiem ti ho."
,,Ďakujem." Načiahol som sa za jej ruku a stisol jej malú dlaň.
,,Neboj sa, tvoju lásku dostaneme domov, hoci by to malo byť posledné, čo spravím. Je čas očistiť tento svet od ďalšieho skazeného muža."
Jej odhodlanie ma rozosmialo. Mama sa zasmiala tiež a pohľadila mi prstom chrbát ruky.

Zostal som sedieť, kým sa mama pobrala po schodoch po obálku.
Dnes večer sa toho stalo mnoho. Myšlienky sa mi zrážali do seba.
Zradil ma najlepší priateľ, ale našiel som opäť cestu k matke. Môj nepriateľ ma prekvapil a vzal mi niečo, na čom mi záleží najviac na svete. Rozmýšľal som, či by som si to niekedy pripustil, keby sa to nestalo takto. Prečo si vždy uvedomíme hodnoty veci až keď ich stratíme?
Ja som ju však nehodlal stratiť.
Zostala tam, aby mi dala čas vrátiť sa po kráľovnú a všetko čo mi patrí.
Marcello bude ľutovať, že mi niekedy skrížil cestu.
Tentokrát už nebude mať šancu byť o dva kroky vpred.