Donúť ma

22. Musíme to urýchliť.

Will

Keď som súhlasil s tým, že sa najeme u nás vo firme nečakal som, že to budem už po pár minútach ľutovať. Myslel som, že tu bude tak po pätnástich.

Chris a jeho stupidné nápady.

Teraz, keď ho sledujem pri ich stole v sánke mi pulzuje od sily, ktorou ich tlačím k sebe.
,,Pán Francisca žiada o stretnutie s radou."
S myšlienok ma vytrhol Ben, ktorý sedel oproti mne. Vrátil som sa pohľadom k nemu.
,,Ktorý teraz?"
,,Marcello."
,,Vyjadril sa aj kvôli čomu?" Chladne som odpovedal a pichol nožom do steaku.
,,Nevyjadril sa, ale myslím, že to bude kvôli tomu, ze ste zlúčili otcovu firmu s vašou a tým pádom si požaduje podiel."
,,Môže zabudnúť."  Vedel som však, že nezabudne. Už pár dní čakám, kedy sa pripomenie, avšak dúfal som, že to skôr ako na plese nebude. Kde budem musieť zobrať Max a kde bude aj jeho potrhlý syn Michael. Čo som komu spravil. Dobre, Max som si k sebe dobrovoľne  pripútal a nemôžem sa diviť, že svojou kurevsky prirodzenou krásou pritiahla na seba pozornosť. Jej zvedavosť ju raz zabije. Stále som však premýšľal čo z jej otcom. Odmietam pripustiť, že vyviazne bez trestu. Podieľal sa na tom, akokoľvek len okrajovo.
,,Musíme ho z nášho podniknú odstrihnúť, priláka to negatívnu pozornosť našich investorov." Pokračoval Ben zatiaľ čo si vychutnával svojho lososa.
Periférne som sledoval vyrehotaneho Chrisa pri stole, kde sedela Max.
Chcel som ísť za nou večer, ale čo by to zmenilo? Chcel som ju vyšukať z hlavy a pritom sa mi vryla ešte hlbšie. Ani další pokus vyšukania iných mi ju z hlavy nevymyl, skôr to len posilnilo, keď tam vtrhla. Vždy tam bola a vždy tam bude. Bolo hocijako naivné si myslieť, že to pominie.
,,William?"  Benov hlas ma prinútil vrátiť sa späť na zem.
,,Už na tom pracujeme."
Ben si však všimol kam sa pozerám. Všetci prítomní si to všimli. Aj keď Chris odišiel za stôl k projektantom, všetci sa pozerali na Max potom na mňa a následne na Chrisa.
,,Kto je to?"
,,Moja nastávajúca."  Max sa akurát pozrela mojim smerom a zazrela.
,,A vie o tom?" Ben zdvihol jedno obočie.
,,Príde na to." Lišiacky som sa usmial a vrátil sa späť k jedlu.

Len čo som zavrel dvere na kancelárii, objavila sa v nich Janette. So sladkým úsmev mu priniesla vzkazy.
,,Pán Francisca opakovane volal a dožadoval sa vás."
,,Fajn. Ďakujem." Myslel som, že pochopila že to je všetko  a odíde z mojej kancelárie.
,,Ešte niečo?"
Opýtal som sa s tvrdým výrazom.
,,Nie to je vsetko, nepotrebujete ešte vy niečo?"
,,Nie, môžete ísť."
Úsmev z tváre jej zmizol, ale poslušne sa otočila na podpätkoch a pri odchode za sebou zatvorila dvere.
Zdvihol som telefón a vytočil Marcella.
,,Synak, to si tak vyťažený, že ťa človek nedokáže zastihnúť?" Pretočil som očami a prehltol narastajúcu žlč v krku.
,,Čo potrebuješ Marcello?"
,,Na začiatok trošku rešpektu k starším."
,,Toľko času nemám."
,,Jablko nepadlo ďaleko od stromu, ale aj tvojho otca som musel naučiť trochu rešpektu." Nadychol som sa a snažil sa ukľudniť.
,,Čo potrebuješ Marcello?"
,,Vieš, že sa mi nepáči, že si zlúčil otcov business s tvojim, nakoľko povedzme si tvojho otca firma bola pre moju rodinu veľmi prospešná. Vieš načo narážam, tak ti to zjednoduším. Teraz to bude robiť tvoja firma."
Hnev vo mne kypel a voľna ruka sa mi automaticky zovrela v päsť.
,,A keď nebudem súhlasiť?"
,,Povedzme, že si vezmeme to na čom ti záleží. Môj syn by mal určite veľkú radosť."
Hajzel jeden.
,,Fajn, doriešime to na večierku. Mimo telefón."
,,Som rád, že si sa rozhodol správne. A ešte jedna vec, určite očakávame aj tvoju nastávajúcu. Jej prítomnosť určite rozžiari celý večer."
Zložil mi telefón skôr než som stihol čokoľvek povedať. Môže zabudnúť, že dostane moju firmu. Môže zabudnúť, že dostane ju.
Opäť som zdvihol telefón.
Nepočkal som kým sa ozve, stačilo mi vedieť, že to zdvihol.
,,Musíme všetko popohnať. Do soboty musí byť všetko pripravené."
,,Čo sa stalo?" Chrisov hlas bol nahnevaný.
,,Marcello. Robí si nároky na firmu a chce pritom využiť Max."
,,To sa nestane."
,,To kurva viem. Všetko pozastav, všetci nech sa venujú tej starej búde. Do štvrtka to chcem mat hotové."
,,Rozumiem."
Zložil som a prešiel si dlaňou po začínajúcom strnisku. Potreboval som dostať zo seba tú frustráciu. Dnes večer opäť navštívim skladisko, toho som si už bol vedomí aj teraz.

Zdvihol som hlavu od notebooku, keď okolo mňa prechádzala Max. Moje telo to proste nejako vycítilo. Kostýmové nohavice jej obopínali guľatý zadok. Na chvíľu sa nám pohľady stretli a ona vystrčila bradu. Už viac nebola to vystrašené dievčatko, ktoré sa predo mnou skrývalo. Vždy ma fascinovalo akú som mal nad ňou kontrolu. Spomenul som si ako vždy odvrátila zrak, keď som išiel po chodbe, ako vždy radšej zmenila smer ako by sa mala so mnou stretnúť zoči voči. Avšak, teraz sú tie dni už len minulosťou. Stal sa z nej bojovník.
Jej včerajší pohlad, keď nás tam našla už nikdy nedostanem preč z mysle. V tvári mala všetky emócie sveta. Prelínali sa jej na tvári a ani jedna jej tam nezostala o sekundu dlhšie, až ich napokon nahradila prázdnota. Ten nezáujem ma zničil. Vždy som potreboval v nej vidieť niečo. Vždy som v nej vyvolával niečo. Keď bol otec doma, vždy som ju nútil, aby ma nenávidela ešte viac a keď bol otec preč a ja som si na chvíľku mohol oddýchnuť, trápil som jej telo narastajúcou túžbou. No teraz v očiach nemala nič. Nakoniec som jej vplyvom zostal prázdny aj ja.

Seriem na to.
Postavil som sa od stola a vyšiel z mojich dverí.
,,Pán Bernardi?" Ozval sa mi za chrbtom Janettin hlas.
,,Potrebujete niečo?" Tvrdým hlasom som po nej vyštekol. Možno viac ako si zaslúžila, ale bolo mi to jedno.
,,Nie, vy niečo potrebuje?"
,,Keby som potreboval, budeš prvá ktorej to oznámim."
S tými slovami som sa otočil a vybral sa chodbou ku provizornym kanceláriám.
Nezaklopal som, veď mi to tu kurva patrí.
Rozrazil som dvere, keď vsetky oči spočinuli na mne.
Asi to nebol najlepší nápad.
Všetci prestali pracovať a hľadeli spoza počítača na mňa.
,,Slečna Tatum, môžete na slovíčko ?"
Udržal som autoritatívny tón.
,,S čím vám pomôžem, pán Bernardi?" Jej hlas bol milý a sladký až príliš.
Pozrel som po ostatných. Nikto z nas nespúšťal zrak.
,,Do mojej kancelárie."
Otočil som sa a nečakal na ňu. Razil som si to do mojej kancelárie a v duchu si fackoval za ten výstup. Ignoroval som pohľad Janette a klopkajúce podpätky za mnou. Otvoril si dvere a oprel sa o roh stola, kým som čakal na ňu.
Vošla do vnútra kancelárie a ruky si zložil na hrudi čo jej zdvihlo prsníky v tielku.
,,Zavri dvere."
,,Ako si princatko praje." Prepálila ma pohľadom, ale urobila čo som jej povedal.
,,Ohľadne toho, čoho si bola včera svedkom.."
Nestihol som ani odpovedať a už mi skočila do reči.
,,To nie je moja vec." Jej odpoveď som nečakal.
,,Dobre, tak keď v tom máme jasno, budeš potrebovať plesové šaty na sobotu."
,,Myslíš na ten krst aby som sa stala jednou z vás ?" Pri slove krst dala prsty do úvodzoviek.
,,Tak to sa nestane. Vo firme ti pomôžem, ale nenechám sa zatiahnuť do toho čo robíte."
Priblížil som sa bližšie k nej. Už ma začínala štvať.
,,Videla si tú knihu a ja ťa ubezpečujem, že sa to snažím zastaviť. Nič také sa už opakovať nebude. To ti môžem sľúbiť Tiš."
Max sa napriamila a vystrela v chrbte.
,,Ach, ty a tvoje sľuby."
,,Čo sa ti nezdá ? Azdaj som ti nesľúbil, že keď sa sem vrátiš už odtiaľto neodídeš?"
Myseľ sa mi okamžite vrátila na chodbu v deň maturitného plesu.
,,Odídem odtiaľto, len čo sa vyriešia veci."
,,Si si istá, že sa budeš ešte chciet vrátiť?"
Priblížil som sa k jej telu a cítil som ako zrýchlene dýcha.
,,Stopercentne." Zapriadla mi do ucha.
,,Nepredám svoju dušu diablovi." Odsekla mi a o krok sa vzdialila.
Zasmial som sa na plné hrdlo a začesal si hnedé vlasy dlaňou.
,,Páči sa mi keď vzodruješ Mortiša."
,,Si zvrátený." Spodnú peru si navlhčila a mne sa pomaly zobúdzal penis. V myšlienkach som ju videl prehnutú cez môj stôl.
Vnímal som ako zrýchlene dýcha, ako sa jej nadvihuju prsia.
Musel som sa začať kontrolovať.
,,Uzavrieme dohodu."
,,Ďalšiu?" Nadvihla obočie.
,,Napravíme, to čo naši drahú otcovia dojebali a keď budeš po tom všetkom chciet odísť, nebudem ti brániť."
Sledovala ma jastrabím okom.
,,Aký je v tom háčik?"
,,Povedzme, že za ten čas, budeš nosiť zásnubný prsteň."
Potreboval som ju nejako ochrániť pred Michaelom. Potreboval som dať verejne najavo, že mi patrí. To by ho na chvíľku mohlo zastaviť.
,,To si nechám ujsť." Hnev jej naplnil hlas a v čokoládových očiach mala vzdor. Vrušoval ma.
,,Myslíš, že to bola otázka?"
Pritlačil som ju svojim telom k dverám. Jej chrbát tvrdo narazil na drevo.
,,Chceš ma donútiť ?" Jej hlas sa zrazu triasol a ja som nevedel či to bolo od hnevu, strachu slebo vzrušenia. Prešiel som jej mojou erekciou po bruchu.
,,Skôr by som to nazval presvedčením?"
Zasmial som sa jej do ucha.
,,Ako presne ma chceš presvedčiť? Že ma opicháš zo zadu ako včera tie dve?" Zdvihla sa na špičky a so všetkých znechutením čo v sebe doteraz držala si ma premeriala.
,,Prepáč, ale nemám záujem."
Odstrčila ma od seba. Chcel som jej zaterasiť cestu avšak Max bola rýchlejšia a otvorila dvere. Okamžite som sa odtiahol a ona sa víťazoslavne usmiala.
,,Ďakujem pán Bernardi za vaše usmernenie. Teším sa na našu spoluprácu. Pekný zvyšok dňa." Otočila sa na podpätku a odkráčala preč.
Ja som tam zostal stať mierne vytočený, ale zároveň aj pobavený.