Donúť ma

14. Kufor.

Max

Oni ma kurva vysledovali na základe môjho mobilu.
Prekvapená?
Ani je.
Nasratá?
Ó, veru áno.
Pretočila som očami a dala si záležať aby to každý jeden z nich videl. Chris sa začal ešte viac usmievať. Blond vlasy mal ešte strapaté, zrejme ho William vytiahol z postele. Prečo mu za to nezakrútil krkom už on a ja by som mohla mať svätý pokoj?
Pokrútila som hlavou a na Willa sa ani nepozrela. Ospravedlňujúcu som sa pozrela na Hectora a potom na Luis. Nechcela som, aby mali kvôli mne problémy. Som si istá, že William by sa nezastavil pred ničím, aby mi tu a teraz ukázal kde je moje miesto ak by som náhodou odmietla ísť s nimi.
,,Áno. Ospravedlňujem sa Luis, že som vám tu takto vpadla." Pomaly som si stiahla najprv jednu červenú rukavicu a potom druhú. Hector mi ich vzal z ruky a pritom sa jemne šuchol o moju pokožku. Nič som v tom nehľadala ani necítila, proste to bol len malý dotyk palca na zápästí.
Ale akonáhle jeho oči zašli za mňa, stiahol rukavice k sebe, avšak vystrel sa do svojej plnej výšky. Zahliadel sa priamo a drsne za mňa. Dokázala som si predstaviť na čo sa pozerá. Vedela som si živo predstaviť, ako ho Will prepaluje nenávistným pohľadom plným nadradenosti.
,,Nič sa nedeje dievča, príď kľudne zas." Ozval sa Luis.
,,Vážne?" Nemohla som sa neusmiať.
,,Samozrejme, musíme popracovať na tvojich reflexoch." Usmial sa až sa mu prehĺbili vrásky pod očami.
Intuitívne, bez nejakého premýšľania som ho tuho objala.
Odtiahla som sa od Luisa a zapozerala sa na Hectora. Mala by som aj jeho objať? Čaká na to? Na chvíľku sa nám oči stretli a keď som urobila krok k nemu, počula som za sebou naštvaný hlas.
,,Maxima." Willov drsný hlas sa odrážal od stien telocvične.
Prevrátila som opäť oči a zastavila sa v pohybe.
,,Už musím ísť, kým môj kamoš nedostane infarkt. Po ránu je vždy neotesaný. Ospravedlňujem sa zaňho. Tešilo ma Luis, Hector. Určite sa ešte uvidíme."
Otočila som sa na päte a ležérnym krokom prešla k lavičke, kde som si nechala mikinu a pás s mobilom a slúchadlami.
Pomaly som si ju prevliekla cez hlavu a na ruku vsunula pás.
Meravým krokom som sa pomaly približovala k tým dvom. Will už mal na sebe čisté oblečenie v podobe sivých teplákov a čierneho trička. Hnedé vlasy vyzerali na pohľad vlhko, takže som predpokladala, že si stihol dať sprchu, kým po mňa vyrazil. Zelené oči, ktoré boli stále plné odporu vyzerali unavene. Na svoju obranu ja som ho sem nevolala a tak isto som mu nekázala tráviť celú noc bohvie kde.
Naopak Chris bol svieži ako rybička. Krátke šortky, ktoré odhaľovali jeho svalnaté stehná boli čierne rovnako ako jeho mikina. Sálala z neho energia, hoc musel byť zobudený len pred chvíľkou. Pokým Will mal na tvári masku satana Chris vyzeral ako by ho niečo náramne bavilo. Zdvihla som obočie a zadívala sa do jeho tmavých dúhoviek.
Vybrala som si na slovnú prestrelku Chrisa, lebo vyzeral najviac pri zmysloch.
,,Čo mu vďačím za to to milé prekvapenie?" Sladko som sa usmiala na Chrisa.
Kútiky úst sa mu zdvihli a na lícach sa mu objavili dve rozkošné jamky. Síce bol o pol hlavu vyšší ako William a omnoho viac svalnatejší aj tak nedokázal vzbudzovať toľko strachu ako Will.
Zaujímavé.
Skôr ako stihol otvoriť ústa, William bol rýchlejší.
,,Neser ma Mortiša. Mal som iné dôležitejšie veci na práci ako ťa hľadať po celom meste." Vrčal mojim smerom.
,,Mortiša?" Ozval sa pobavený Chris a obidvaja sme ho sprášili pohľadom.
,,Jeb na to." Odpovedal mu Will.
Chris len mykol plecom a viac sa nestaral.
Prepálila som opäť Willa pohľadom.
,,Nehľadal si ma ty kretén, napichol si mi telefón a našiel si ma." Odsekla som mu.
,,To bol Chris." Venoval mi nepríčetný úsmev a ja som sa otočila späť k Chrisovi, že mu zatočím krkom.
Potom som si však všimla ako nás Luis a Hector stále sledujú a ja som si uvedomila, že sme sa vôbec nepohli z miesta.
Chris len opäť mykol plecom, čo ma vytočili do vývrtky.
Pohla som sa z miesta a vyšla na ulicu. Slnko už boli skoro na obzore, čiže som tu musela stráviť omnoho viac času ako som si myslela.
Nadýchla som sa čerstvého vzduchu. Za sebou som počula ich kroky a tichší vrav. Zrejme nechceli, aby som počula čo hovoria.
Tak nech. Rukou som šmátrala po slúchadlách, keď ma v tom zastavila Willova ruka.
,,Čo to robíš?" Okamžite som striasla jeho zovretie.
,,Ako to asi vyzerá?" Sarkazmus z môjho tela doslova sršal. Všimla som si, že Chris sa zastavil kúsok ďalej od nás a všetko zo vzdialenosti možno dvoch metrov úpenlivo sledoval.
,,Máš pocit, že si ten sarkazmus môžeš dovoliť?"
O krok ku mne opäť pristúpil.
,,Samozrejme, pokiaľ viem stále platí sloboda slova."
Chrisove kútiky pier sa opäť zdvihli, za to Will bol ako socha nepríčetnosti.
Ako tí dvaja môžu spolu kooezistovať, keď sú tak úplne odlišní? Rozum mi to nie a nie vstrebať.
,,Momentálne nemáš ani slobodu slova, pohybu ani kurva prejavu, pretože to nikoho nezaujíma." Ešte jeden hrôzostrašný pohľad mi venoval a ja som samu seba pristihla pri myšlienke, či takto nejako asi v minulosti vyzeral Boh hnevu.
Ohrnula som spodnú peru ako malé decko a na moje prekvapenie mi to vôbec neprekážalo, pretože koniec koncov sa tak ku mne aj choval. Nechala som slúchadla tak a vykročila na chodník. Cez to všetko som si chcela ponechať dôstojnosť.
,,Vrátim sa ako som prišla. Nikto sem nevolal ani teba ani jeho." Bradou som naznačila na Chrisa, ktorý sa okamžite prestal škeriť.
,,Jebne ma." Počula som za sebou Willa a akonáhle som premenila chôdzu na pomalý beh, jeho ruky boli okamžite na mojom páse a zastavili ma. Jednou rukou ma stočil tvárou k nemu a za sekundu si ma prehodil cez plece. Jednou rukou ma prichytil pod kolenami a otočil sa smerom k autu. Trieskala som mu do chrbáta, ale s ním to ani nepohlo.
,,Okamžite ma polož na nohy ty debil." Vrieskala som na ulici, že sa niektorí ľudia len otáčali, ale že by mi pomohli tak to nie. Čuráci.
Kapucňa mi spadla na hlavu, ale to mi nezabránilo aby som sa krútila na jeho ramene.
Kričala som ďalej až sa jeden starší pán zastavil.
,,Je všetko v poriadku slečna?"
Tak predsa len ešte existujú normálni ľudia.
Už už som zdvíhala hlavu, keď sa Will otočil k pánovi a úplne vyrovnaným hlasom sa mu prihovoril.
,,Nerobte si starosti. Ušla z blázninca, tak ju tam musíme zaniesť naspäť." Potom jeho hlas zdrsnel. ,,Pokračujte v ceste."
,,Jaj tak."
Porazenecky som sklopila hlavu. Nechcela som, aby sa starší pán zaplietol s týmito neandrtálcami.
Za sebou som počula Chrisov smiech.
,,Nesmej sa ako kokot a otvor dvere." Zasyčal Will.
Chris ho hneď poslúchol a otvoril zadné dvere na aute.
Na chvíľku bolo ticho, potom ho preťal Willov hlas.
,,Nie na aute, na kufri."
Okamžite mi vyletela hlava nahor.
,,To ani neskúšaj Chris." Chris len mykol plecom a zabuchol zadné dvere. Podišiel do zadu auta a kufor sa pomaličky otváral.
Opäť som sa začala mykať na jeho ramene, kým ma neudrel po zadku a ja som zamrzla. Pravá polovica zadku ma štípala ako sto čertov.
,,Nevedel som, že stačí tak málo, aby si prestala zavíjať a hemžiť sa. Keby som to vedel, urobím to skôr." Jeho hlas bol posměšný a arogantný.
,,Nerob to William, lebo ti urobím zo života peklo."
,,To mi robíš už teraz."
Prehodil ma cez svoje plece a mojim stále boľavým zadkom som dopadla na podlahu kufra.
Skôr ako som sa stihla spamätať a niečo spraviť, hocičo, kufor sa nárazom zabuchol a ja som tam zostala ležať skrčená v tme.