Donúť ma

26. Flashback.

Will

Keď babička zomrela, zhaslo aj posledné svetlo v mojom úbohom živote. Posledná nádej bola preč. Už žiadne letné prázdniny v jej dome. Už žiadne voňavé perníčky na jej stole. Už žiaden domov. Len prázdny dom, ktorý mal byť raz môj. Len čo som dovŕšil dvadsaťjeden, vytrhol som otcovi z rúk opraty a všetko čo patrilo mne som si vzal. Nepovedal nič. Už nemohol. Len čo som nabral svaly a veľké odhodlanie, vzoprel som sa.
Už nikdy do mňa nevyril jediný zárez. Aj tak už bolo pozde. Rany sa zahojili, avšak jazvy zostali. Síce sa ma rukou už nikdy nedotkol, jeho slová do mňa zatínali krvavé pazúry do konca jeho dní. Pamätám si ako to skončilo, nikdy nie dobrý syn, plevel, ktorá vždy skončila v problémoch, jediný dedič aj to slabý a poškodený. Myslel si, že jeho tvrdá ruka to napraví, zocelí chlapca plného emócii. Jediné, čo však dosiahol bolo, že moje emócie pochoval niekde na dno môjho bytia. Súčasťou zostal len hnev, prázdnota a nenávisť. Nenávisť ku všetkému, k tomu, čo ma zničilo, k tej, ktorá sa vždy usmievala a našla svoje útočisko v rodine. Bola vedľajšia škoda môjho bytia. Zničil som otca, postupne a pomaly chradol kým neskapal. Zničil som ju, aj keď som jej pred piatimi rokmi dal voľnosť. Bolo to moment, keď som po dlhom čase cítil niečo iné ako hnev a nenávisť. Jediný pohľad na jej strach v očiach, jediný moment, ktorý zašiel tak ďaleko, že prestala zvládať takú jednoduchú vec ako je dýchanie. Niečo sa vo mne zlomilo a nutkanie ju zachrániť predo mnou bolo nečakane silné. Nechal som ju odísť. Mohol som ju prenasledovať, moje srdce nechcelo nič iné, ale so mnou nemala budúcnosť. Tento záblesk viny pretkaný citmi k nej nemohli vydržať dlho. Hnev pod mojou pokožkou bol silný, rokmi vypestovaný k dokonalosti, vedel som, že tento okamih ich nezlomil, len potlačil. Zavrel som oči. Videl som ako pred šiestimi rokmi predo mnou stojí len v podprsenke. Nevedno, kedy som jej pretiahol tričko cez hlavu. Telo sa jej chvelo. Pery sa jej pootvorili po našom zúrivom bozku. Chcel som byť v nej. Nikdy som nič tak v živote nechcel ako ju. Chcel som ju dostať, aby ju nedostal Sebastián. Ten skurvený bastard sa okolo nej celý večer točil a chcel vziať to čo malo patriť mne. Jej nevinnosť. Bol som lapený chamtivosťou. Avšak, keď som teraz na ňu hľadel a jej pery boli opichnuté od tých mojich, nemohol som. Všimla si ako mi telo stuhlo. Tie nádherne hnedé oči sa jej zaliali slzami, no nevypustila ich. Pohľad jej potemnel. Na dlhú chvíľku som zatvoril oči a keď som ich nakoniec otvoril, nebolo v nich nič. Emócie sa stratili. Bol som bastard, ale nemohol som jej vziať nevinnosť a len tak odísť a tváriť sa, že sa tak nikdy nestalo. Prvý krát som spravil najmenej sebeckú vec v mojom živote. Zachránil som ju pred sebou.
Urobil som krok dozadu.
,,Pozri sa na seba Mortiša, aká si naivná. Myslela si si, že ťa nechám si na mne zajazdiť? Teba?"
Skôr než sa stihla spamätať, skôr než stihla vypustiť prvú slzu, odišiel som z izby. Neobzrel som sa. Nemal som jej čo ponúknuť, moje srdce neexistovalo.
Po ceste som ešte vrazil Sebastiánovi, ktorého stiahlo k zemi a z nosu mu vytekali pramienky rudej krvi.

Nechal som ju odísť, ale vždy som vedel kde je. Z vlastnej temnoty som ju sledoval a keď som ju sledoval ako rástla, vypestovala si krivky ženy a jej tvár bola ešte krajšia ako naposledy, zubami nechtami som sa držal, aby som ju znova neuväznil pri mne.

Prešlo päť rokov a zas tu bola. Nové informácie, jej otec, môj otec, môj hnev znova naštartovali. Znova sa objavila a znova jej prischol údel vedľajšej škody. Teraz však bola silnejšia, vyspelejšia, múdrejšia a omnoho zákernejšia. Mohla by byť mojou skazou. Ona jediná, pretože aj keď vo mne vždy vedela vyvolať ešte väčší hnev, vedela s ním priniesť aj túžbu.
Obe emócie išli v ruka v ruke. Volali na mňa nech ich prebudím, nech sa im poddám.
A občas, keď už som bol unavený z neustále nosiacej kamennej masky sa ku mne predrala a vyvolala tak veľa emócii, s ktorými som si nevedel dať rady.
Ako napríklad teraz.
Stačilo jedno slovné spojenie a ja som ju hodil o zem. Dobre, dal som si záležať, aby sa neudrela a uchytil ju pred tvrdým nárazom.
Ale babička a babičkin prsteň to bolo cez. Podlé. Vedela, že jej ho nedám. Nikomu, nikdy.
Vrčal som nad ňou a jej pery sa približovali k mojim. Hnev ustupoval a keď sa podo mnou zahmýrila, nahradila ho túžba. Primitívna, ale natoľko mocná, že sa mi samovoľne pootvorili ústa.
Kurva.
Delili nás len milimetre a moja erekcia jej tlačila na brucho, keď sa dvere rozleteli a v nich zastal vyrehotaný Chris.
Dvakrát kurva.
Naposledy na mňa zazrela, ako by sa spamätala a zrazila ma na podlahu. Nechápal som kde sa v nej tá sila berie. Vždy využíva moment prekvapenia.
To bolo jej tajomstvo.
Oprášili si nohavice, ale neodpovedala Chrisovi, len sa naňho sladko usmiala a potľapkala ho po pleci.
Zavrčal som.
Chrisovu vyletelo jedno obočie priamo do nebies.
,,Čo je?" Vyletel som naňho a zdvihol sa zo zeme.
Napravil som si vybubleninu v nohaviciach.
,,Nič." Stále sa povyšecky usmieval.
,,Chuj." Zaťal som sánku a pozbieral rukavice porozhadzované po podlahe.
,,Prsteň, ktorý vybrala tvoja drahá Janette sa jej asi moc nepáčil." Švihol som k nemu pohľadom.
,,Zrejme by sa jej páčil, keby som nepovedal, že ho vyberala ona." Zahladel som sa naňho a jemu sa dral z úst nezastaviteľný smiech.
,,Chcel si ju nasrať, že?"
,,Chcel som jej dať na javo, že toto nie je robené z lásky, je to hra, ktorú hráme pre zisk, pre spravodlivosť, pre slobodu tých žien, ktoré sú len prázdnymi čiarkami na zažltnutom papieri." Povzdychol som si, možno som mal byť predsa len taktnejší.
,,A čo teraz?" Opýtal sa Chris a ruky si zložil na hrudi. Prestal sa smiať. Vedel, že v sázke je toho príliš.
,,Chce babičkyn snubný prsteň." Vyletelo zo mňa na jeden nádych a jednu rukavicu som hodil o stenu.
Chrisovi napínali kútiky úst do ďalšieho návalu smiechu. Druhá rukavice letela do neho.