Donúť ma

38. Ráno v cudzom dome.

Max

Ruka mi vystrelila k ústam. Usmiala som sa do dlane. To by som na Romana nepovedala. A možno práve preto mal taký hrozný vzťah s otcom. Možno aj on bol len nepochopený chlapec, ktorého stále viedli  k životu, ktorý nechcel. Začalo mi ho byť ľúto. Možno keď nedokázal zmeniť samého seba za tie všetky roky, možno konečne dostal odvahu zmeniť svet, v ktorom žije. Zvrátený spôsobom, ale možno už iné východisko nevidel.
Vyzliekla som si šaty a rovno ich odhodila do smetného koša v rohu izby.
Keby som mohla, spalím ich do tla.
V sprchovom kúte som zmila zo seba všetku špinu, ale nech som sa drhla ako som mohla, Michaelov dotyk moja pokožka stále cítila.
V župane som sa premiestnila do izby a ľahla si do nadychanej posteli. Civela som na strop a začala ľutovať svoju existenciu.
Načo som čele tie roky drela v telocvični? Uväznil ma pod sebou ako by som nevážila ani päť kilo. Ten pocit sily a sebavedomia bol len chabý klam. Navždy budú dominovať muži. Navždy si budú môcť so ženami robiť čo chcú. Spomenula som si na tie úbohe ženy v klube. Dennodenne im slúžili a vlastnili ich zhýralci. Bola som uväznená v prepichovej izbe, ale bola to stále len klietka. Klietka, do ktorej som sa dobrovoľne zatvorila sama. Aby aj tie ostatné ženy dostali možnosť utiecť z tej ich. Verila som Willovi, že to predsa len nejako dokáže.  Verila som Romanovi, že je na našej strane, aj keď zo svojich vlastných dôvodov.
Marcellove dni sú dúfam už spočítané a Michael pocíti aké je to byť bezbranným a aké to je, keď nad svojou existenciou nemá kontrolu. Zaplatí za všetko. Musí.
Oči sa mi pomaly zatvárali a pohltil ma bezsenný spánok.

Ráno ma zobudilo klopanie na dvere. Okamžite mi do tela vystrela krutá realita. Nebola som doma, nebola som v pentahuse u Willa. Včerajšok nebol len zlý sen, ale hrozná spomienka.
Zaspala som v bielom župane, ktorý sa počas noci roztvoril a teraz z neho vykúkalo moje obnažené telo. Rýchlo som sa postavila a zatiahla opasok.
Zrejme som urobila viac hluku ako som si myslela, lebo spoza dverí sa ozval ženský hlas.
,,Dobré ráno slečna. Nesiem vám raňajky."
,,A ste sama?" Paranoja prevzala kontrolu nad mojim telom.
,,Áno slečna."
,,Ste si naozaj istá?"
Fakt som to povedala?
,,Áno, dvakrát som sa obzrela, ale zrejme sa budete musieť presvedčiť na vlastné oči."
To dávalo zmysel, iba žeby.
,,Ďakujem Vám, ale nie som hladná, kľudne to môžete odniesť."
Počula som jej vzdychnutie. Zrejme strácala trpezlivosť.
,,Slečna, raňajky sú základom dňa a ako mi bolo povedané pánom Romanom, včera ste vynechali aj večeru. Ak vás to osmelí, pán Marcello s mladším synom odišli zavčasu a dnes sa nevrátia skôr ako večer."
,,Ste si istá?"
Znova ten povzdych.
,,Áno, a so všetkou úctou, keby vás chceli poctiť svojou návštevou, myslím že zamknuté dvere by ich nezastavili."
Hlas ženy, teda žena za dverami mala pravdu. Pomaly som prešla k dverám a otočila kľúčom. Keď som roztvorila dvere, uvidela som staršiu ženu s pokožkou kapučína. Jemne vrásky jej lemovali oči aj čelo. Uniforma tvorená čiernymi šatami po kolená s bielym golierikom jej dokonale ladili s pokožkou.
,,Rada vás vidím slečna." S úsmevom prešla okolo mňa a v rukách niesla strieborný podnos s raňajkami.
,,Volám sa Eva Warren a som domáca tohto panstva už cez dvadsať rokov."
,,Max." Vyšlo zo mňa a opäť som si ju prezerala a rýchlo som za ňou zatvorila dvere. Pre istotu.
Stalo sa zo mňa opäť klbko nervov. Musím sa spamätať, ale ono sa to vždy lepšie hovorilo ako plnilo.
Eva položila tácku na malý stôl a potom sa vrátila k dverám a otvorila ich. Očami som ju neustále sledovala. Každý jej pohyb som si vryla do pamäte. O chvíľku sa zas vrátila s v ruke držala kôpku oblečenia.
,,Malo by vám to byť." Prevzala som do rúk oblečenie a sledovala ju ďalej ako rozťahuje závesy, vyhladzuje vankúše a zakrýva dôkazy, že v tej posteli včera niekto spal.
,,Potrebujem si zavolať." Šepla som a posadila sa za stôl k raňajkám.
,,Ja potrebujem milión dolárov." Sprášila ma pohľadom, presne ako ro robievala moja mama, keď som pýtala opäť nejakú novú hračku.
,,Prosím." Na mamu to vzďy zabralo. Nad tou spomienkou som sa usmiala.
Eva len pretočila očami.
,,Vypýtajte si ho od pána Romana, niekde sa to potuluje."
Rýchlo som hádzala raňajky do seba. Hrianku s maslom som zapíjala zeleným čajom a tento proces som opakovala dokým som konečne nemala pocit plnosti. Čert to vezmi, odkúsla som si ešte raz. Ani som si neuvedomila, kedy domáca odišla z izby. Samozrejme preto, že dvere za sebou nezatvorila.
S povzdychom som sa postavila a zabuchla dvere dlaňou.
Oprela som sa hlavou o dvere a dýchala.
Mohlo to byť aj horšie.
Mohlo to včera dopadnúť horšie.
Prežila si.
Bez trvalých následkov, alebo teda bez fyzických následkov.
Si bojovníčka.
Postav sa za seba a ostatné ženy.
Môj vnútorný hlas ma vyzýval, ale nohy sa odmietali pohnúť.
Som súca na psychiatra.
No tak.
Pokrútila som hlavou a z chuti sa zasmiala.
Prešla som ku kope oblečenia, ktoré tam na mňa čakalo.
Prešla som rukou po jemnom čiernom spodnom prádle, všetko malo ešte vysačku.
Bez rozmýšľania a pozastavenia kto to všetko kúpil som strhla vysačky a začala sa obliekať. Z kôpky som vzala obyčajne tmavozelená tričko a čierne tepláky. Kým tričko mi obopínalo telo ako druhá koža čierne tepláky boli voľne a vzdušné. Bosými nohami som prešla k dverám.
To zvládnem.
Myšlienky pohltené panikou som odsunula niekde do radu a vykročila na chodbu. Ticho preťalo klopanie ťažkých topánok o mramor. Strhla som sa a chcela utekať naspäť do izby.
Z rohu chodby vyšla robustná postava muža, ktorý mohol mať cez päťdesiat. Čierne vlasy mu už začínali šedivieť. Len čo ma zbadal s jeho zelenými očami usmial sa a ja som stuhla, pretože útek už nebol možný. V ruke držal nejaké náradie. Snáď ho nechce použiť na mne. Nebuď už úplne blbá Max.
,,Dobrý deň." Pozdravil sa mi a zastal. Zrejme si všimol moje rozpaky a hrôzu v tvári.
,,Môžem vám nejako pomôcť ?" Nadvihol jedno obočie.
,,Hmm." Sledovala som každý jeden pohyb jeho tela.
,,Viete kde nájdem Romana?"
,,Naposledy som ho počul v telocvični."
,,A vedeli by ste mi povedať kde to je?"
Len čo mi muž, zrejme záhradník odpovedal, rýchlo som mu poďakovala a hnala sa podľa inštrukcií chodbou.
O tom, že som sa blížila ma presvedčila hlasná hudba, ktorá bola zreteľná aj cez zatvorené dvojkrídlové dvere.
Pomaly som stisla kľučku a vkĺzla do vnútra.
Vzadu som našla Romana ako dvíha veľkú činku nad hrudníkom. Jeho šľachovité telo sa napínalo v bielom tielku. Nebol mohutný ako jeho brat, ale tiež bolo vidieť, že na svojom tele dennodenne pracuje. Blond vlasy mal strapaté a odrážali mu lúče ranného slnka, ktoré sa do miestnosti dostavali cez veľké okno od naproti.
Z reprakov dunila nejaká rocková pieseň, ktorú som absolútne nepoznala, ale zastretý hlas speváka bol dokonalý. Z umeleckého zážitku ma vytiahli ďalšie zvuky. Okamžite som preletela očami a na druhej strane telocvični som zbadala mohutnú postavu, ktoré moje oči už tak dobre poznali. Blonďave na krátko zastrihnuté vlasy, pevný chrbát a skoro dvojmetrová výška mi v tele zaplavila oheň hnevu.
Chris dvíhal nad hlavu činky a uprene sa na seba pozeral v zrkadle. Pri poslednom ťahu smerom nahor sa nám pohľady stretli. Zreničky sa mu roztvorili a ja som zaťala pery do tenkej čiarky.
Chris okamžite položil činky a otočil sa ku mne.
Na tvári mal smutný výraz.
,,Max." Opäť povedal moje meno a čakal. Nevydal sa za mnou za čo som bola vďačná. Na jeho tvári po mojom úžasnom údery nemal ani jedinú malíčku pamiatku.
Z druhej strany som počula buchnúť ďalšie činky a pohľadom som sledovala Romana, ktorý už závetril môj príchod.
,,Dobré ráno Maxima." Z jeho neutrálneho hlasu však prúdil chlad.
,,Aj tebe. Potrebujem si zavolať." Bez okoľkov som k nemu pristúpila a sebavedomo natiahla dlaň pred neho.
,,Vidím, že si sa zobudila s panovačnou náladou."
Utrúsil a natiahol sa po uterák. Kútikom oka som sledovala ako nás pozoruje Chris.
,,Tak ju radšej nepokúšaj." Sebavedomo som mu odpovedala, ale pri tom som sa cítila tak malá.
,,Nebudeš ho potrebovať."
Zazrela som naňho a inštiktívne stiahla ruku k telu.
,,Čo ty vieš, čo potrebujem."
Roman ignoroval moju poznámku a zahľadel sa za môj chrbát.
,,Chris a ja sa dnes stretneme s Bernardim."
Pri jeho mene mi takmer srdce vyskočilo z hrude.
,,Idem aj ja." Rozhodne som mu povedala a Chrisove meno vypustila z hlavy. Nemienim sa naňho pozerať, rozprávať sa s ním ani myslieť na neho. Pre mňa je mŕtvy.
,,Nejde s nami." Počula som Chrisa a jeho hlas bol čoraz bližšie k nám. Roman sa usmial.
,,Prečo by nemohla ísť s nami Chris?" Roman sa usmieval ešte viacej.
,,Je to nebezpečné." Odpovedal mu a mne vybuchlo jadro. Doslovne. Otočila som sa k nemu a opäť si získal moju plnú pozornosť.
,,A nebolo nebezpečné ma nechať samu včera večer? Nemyslím si, že sa William bude snažiť ma znásilniť." V jeho očiach som videla bolesť. Ale prečo?
,,Ver mi, že som nemal ani len najmenšie tušenie čo chce Michael spraviť. Povedal, že ťa chcel len varovať, trochu vystrašiť...ja nemal som na výber. Nemohol som ho zastaviť."
,,Prečo nie? Prečo si zabodol dýku do chrbta tvojho kamaráta?"
Snažila som sa zostať kludná, snažila som aby sa mi nezlomil môj pevný hlas.
Chris pozrel na Romana, ktorý sa už neusmieval.
,,Povedal si mu o vašom pláne ?" Keď mi neodpovedal, pritlačila som naňho ešte viacej.
,,Z časti, len toľko aby verili, že som na ich strane."
Nadvihla som obočie.
,,Mám dcéru Max."
Ou.
Jeho hlas sa zlomil a ja som silno zatvorila viečka.
,,Vie o tom William?" Spýtala som sa takmer nečujne.
,,Že mám dcéru? Áno, ale nevie, že o nej vie aj Michael. Že mi už mesiac posiela jej fotky, fotky domu, kde býva s matkou, fotky zo škôlky.."
Jeho hlas sa umlčal a hľadel na mňa s utrpením.
Obetoval nás kvôli svojej dcére. Akokoľvek to čo mi chcel spraviť Michael bolo hnusné, nebolo by to nič v porovnaní s tým, že by ublížil malému, nevinnému dievčatku.
,,Ty si to vedel?" Opýtala som sa Romana a ten len prikývol.
,,Kde je teraz tvoja dcéra?" Opäť som sa otočila ku Chrisovi.
,,Doma. S jej matkou a jej manželom. S Clarou sme si raz vyrazili, jednorazovo ani jeden nechcel nič viac, nepýtal som sa či ju doma niekto čaká, ale ako vysvitlo už vtedy bola zasnúbená. O rok som bol v meste opäť a narazil som sa ňu v supermarkete. Pred sebou tisla kočík so spiacim dievčatkom. Nejako som tušil, že je moja a tak sa so všetkým priznala. Nakoniec to povedala aj mužovi a ten dobrák to prekúsol.." tlmene sa zasmial.
,,tak ich chodím každé dva týždne navštevovať a Michael ma musel sledovať..."
Skôr než som nad tým porozmýšľala, objala som ho a jeho veľké mozolnaté ruky ma objali. Cítila som ako tlmene dýcha a srdce mu šialene rýchlo tlčie do môjho líca.
,,Zastavíme ho." Zašepkala som mu a on ma objal ešte tuhšie.
,,Mrzí ma to Max. Čo sa ti stalo..."
,,Nie je to tvoja vina. Som rada, že si urobil všetko preto aby si ochránil svoje dieťa...Ako sa volá?"
,,Jessie." Cítila som ako sa usmieva.
,,Krásne meno."
Za chrbtom som počula odkašlanie.
S nechuťou som sa otočila za Romanom pritom som obtočila svoju ruku okolo Chrisovej a jemne ju stlačila.
,,Teraz, keď ste opäť najky, musíme to všetko premyslieť." Roman pri slove najky pretočil oči a ja som sa neubránila smiechu.

V duchu som si nadávala ako som si mohla myslieť, že by nás Chris len jednoducho zapredal. Sršala z neho láska a náklonnosť. Ľutovala som, že mi moj hnev a bolesť zatemnili úsudok a nevidela som to, čo bolo tak do očí bijúce.

Teraz sme však potrebovali plán. Nedovolím, aby sa jeho dcére a tým ženám niečo stalo. Ochránim ich aj keby to malo byť posledné čo spravím. Nie, posledné čo spravím bude to, že Michael prestane existovať.