Donúť ma

42. Priatelia.

Max

Bola som fyzicky aj psychicky unavená. Telo si chcelo oddýchnuť, ale hlava sa nedokázala zastaviť. Sadla som si na posteľ a sledovala z okna male vlnky, ktoré sa vytvárali na brehu jazera.

Vyspala som sa s Willom. Nebolo to ako predtým, nebolo to len o fyzickom uspokojení, ale  o splynutí duší. Tak som si to aspoň predstavovala, keď som videla nežnosť v jeho očiach, cítila nežné dotyky jeho rúk na mojom tele, splynutie našich tiel do jedného. Tak nejako som si predstavovala lásku. Tak som si to predstavovala, keď som každý večer zaspávala s myšlienkou naňho. Všetok ten čas, keď sme fungovali od seba mi teraz nedával zmysel. Môj život bez neho nemal zmysel. Tá myšlienka ma strašila. Som rozumná žena, nemôžem si život zakladať na nikom okrem seba. A predsa sa to stalo. Hovorí sa, že všetko bude zrazu dávať zmysel, keď nájdeš niekoho, kto bude tvojou druhou polovicou. Nikto nie je komplentný, kým je sám. Bola to hlúposť, ale naopak to teraz všetko dávalo zmysel. Človek nie je formovaný na život o samote, hoc si to niekedy ani neuvedomuje.
Ja som si to neuvedomila, do kým som nepocítila aké to je niekomu patriť, ako veľmi človeku dokáže záležať na tom druhom.
Priznať si, že mi na ňom tak veľmi záleží mi do žíl vlialo strach. Strach, že to neskončí dobre, že mi ublíži, alebo že sa mu niečo stane. Môj rozum to nechcel riskovať, ale srdce, srdce vždy bilo pre Willa. Ono si ho vybralo už pred desiatimi rokmi, tak čo som mohla spraviť?

Z prízemia ku mne doliehali tiché hlasy. Pomaly ma uspávali a ja som tomu už nedokázala odolávať.

Chcela som odísť s Willom.
Vedela som, že nemôžem.
Chcela som zavolať mame, ale nemala som ani svoj telefón. Ktovie, či otec vedel kde som, kde ma drží jeho takzvaný kamarát. V ústach som cítila príkru chuť znechutenia.
Už len chvíľu, pripomínala som si.
Ľahla som si do postele a sledovala biely strop.
Oči sa mi samovoľne zavreli a myšlienky utíchli.

Zo spánku ma vytrhol dotyk na mojom pleci. Will sa na do mňou nakláňal a prešiel mi bruškami prstov po tvári.
,,Za hodinu odlietam do Denvru. Mladý Maxwell mi dohodol stretnutie z jeho otcom."
Pošúchala som si oči, stále som však realitu vnímala len polovične. Chvíľku mi trvalo, kým mi význam jeho slov došiel.
,,Ako?" Opýtala som sa nechápavo.
,,Zavolal som mu." Zasmial sa na mojej blbej otázke.
,,S Romanom som sa dohodol, že to skúsime najprv takto. Plán B už však nebude taký mierumilovný." Pokračoval Will.
,,A čo môj otec?"
,,Dostane na výber, ktorú stranu si zvolí. A to len preto, že je tvoj otec. Inak by som taký zhovievavý nebol Tiš."
Chápala som to.
,,Ďakujem."
,,Neďakuj mi." Pohladil ma po vlasoch. ,,Ešte nič nie je isté." Jeho pohľad bol temný, videla som ako zvádza vnútorny boj.
Oprela som sa o lakte a pohla som sa za jeho perami. Jemne som ich pobozkala, ale bozk som neprehĺbila. Vedela by som, že keby som zašla ďalej, William by určite zmeškal let.
,,Buď na Olivera milý." Pozrela som sa mu do jeho zelených očí a na ten nepatrný pohyb jeho obočia smerom nahor.
,,To určite nebudem." Odfrkol si.
,,William." Plesla so po ramene.
,,Čo? Snaží sa ti dostať do nohavičiek. A keď sme uť pritom, akú máš dohodu s Chrisom?" Líca mi okamžite začali horieť.
,,Buď na Olivera milý a keď sa vrátiš, tak ti to poviem."
,,Vydieraš ma Mortiša?" Opäť to prekliato sexy obočie zdvihol a ja som po ňom chcela skočíť ako po údenom.
,,Si rozkošný keď žiarliš." Odtiahla som sa od neho a celého si ho ešte raz prezrela. Hnedé vlasy mal stále rozcuchané a jeho oko bolo stále veľmi opuchnuté. Prešla som prstom po rozbitej pere.
,,Nežiarlim. Nemám na koho. Nikto sa mi nevyrovná. Predsa by si nevymenila lahodný steak za párok."
,,Párky sú fajn." Žmurkla som naňho a okamžite ma stiahol pod seba a priklincoval svojim telom na posteli.
,,Zopakuj to." Zavrčal mi do pier a potom sa mi na ne dravo prisal. Stratila som reč. V dolných partiách mi opäť pulzovalo, ako keby pred hodinou nebolu vôbec ukojené.
Rukou som mu prešla pod tričko a pod mojim dotykom zaťal brušné svaly.
,,Zopakuj to." Odtiahoľ sa od mojich pier a vyzýval ma pohľadom. Tvrdohlavo som mlčala a usmievala sa naňho. Will mi zachytil jeho rukou obe moje ruky nad hlavou a druhou mi začal prechádzať po bokoch až k pazuche. Vydral sa zo mňa bujári smiech, ktorý som nedokázala kontrolovať.
Mykala som sa na posteli, snažila sa ho zhodiť, ale každy môj pokus bol neúspešny. Keď som sa už nevedela ovládnuť a smiech mi bral kyslík vzdala som to.
,,Nič nie je lepšie ako poriadny, lahodný steak."  Smiala som sa ďalej a polovicu mojich slov mi určite nebolo ani rozumieť, ale Will prestal. Pobozkal ma do kútika pier a ja som cítila jeho narastajúcu erekciu na bruchu. Okamžite sa mi začali zbiehať sliny.
Sledovala som jeho vzrušený pohľad, keď mu vo vrecku riflí zavibroval mobil.
Pustil mi uväznené ruky a vytiahol telefón.
,,Musím íst Tiš." Prikývla som a sledovala ako da jeho telo odlepuje od môjho.
,,Dávaj su pozor." Posadila som sa na postel a sledovala ako si rukou napravil rozkrok.
,,Ja vždy." Šibalsky sa usmial.
,,Prepáč, ale podľa sfarbenia tvojho oka sa mi tomu nechce veriť."
,,O mňa sa nemusíš báť, ale ty dávaj na seba pozor a zostať pri Romanovi, alebo Chrisovi. Nech ťa ani nenapadne zostať v jednej miestnosti s Michaelom." Michaelove meno vypľul a tvár mu skamenela.
,,Rozkaz šéfe." Zasalutovala som.
,,Nerob si z toho srandu Max. Vieš čoho je schopný." Jeho vážná tvár mi zotrela aj posledné známky smiechu.
Dobre som si pamätala čoho je schopný. Stále som niekedy videla pred očami jeho šialený, majetnícky pohľad, cítila som ako mi lovecký nôž kĺže po tele. Zahnala som spomienky, ale Willov pohľa prezrádzal, že všetko čo som si predstavovala sa mi odrazilo na tvári.
,,Zabijem ho." Zavrčal a odstúpil od posteli.
,,Utekaj už." Chcela som aby sa to všetko zaobišlo bez krviprelievania aj keď tú Michaelovu by som rada videla vytekať z jeho tela.
Will sa ešte raz zahliadeľ na mňa a vyšiel z izby.
Počula som jeho kroky na schodisku a potom sa ozval Chrisov hlas.
,,Musíme už ísť Ruženka, tak poď do auta." Povzdychla som si a vyšla z izby. Z vonku sa ozýval motor auta a z verandy som sledovala ako sa Willovo čierne auto vzdialuje.
Za sebou som počula kroky a potom ucítila Chrisovu ruku na ramene.
,,Čo ten preriahnutý ksicht?" Pretočila som očami a odstrčila jeho ruku z mojich pliec.
,,Už dávno ti asi nikto nenakopal ten tvoj veľký zadok, čo?"
Chris sa rozosmial a pokrútil hlavou.
,,Môj zadok je náhodou pevný a guľatý, presne do ruky, keby si si chcela chytiť."
,,Možno by si to mal navrhnúť Romanovi, ten je zrejme jediný, ktorý by tú šancu využil." Žmurkla som naňho.
,,Au, to bolelo princezná." Chris sa chytil za srdce.
,,Jedine tvoje veľké ego."
,,Ešte niečo je určite na mne veľké, keby si chcela vedieť."
Zagúľala som očami a skôr ako som mu stihla niečo na to utrúsiť ozval sa klakson a Roman stiahol okienko na aute.
,,Máte dve sekundy a nechám vás tu."
,,Už ideme Roman." Zakričala som mu naspäť a spoločne sa s Chrisom vydali pomaly k autu.
,,Neviem prečo som vás vôbec bral so sebou. Leziete mi na nervy viac ako Bernardi, ten aspoň vedel kedy mlčať." Pokrútil hlavou a vytiahol okno na dverách. Chris sa len žiarivo usmial a mykol plecom.
Síce sa Roman tváril, že ho naša spoločnosť otravuje, ale keď si myslel, že sa nikto nepozerá, pristihla som ho ako sa usmieva. Myslím, že mu chýbalo mať priateľov viac než si uvedomoval.