Donúť ma

48. Okamihy.

Max

Romanove telo sa pod mojimi rukami triaslo. Snažila som sa mu tlačiť na ranu. Strhla som si látku z nohy a stlačila mu ju na brucho. Neviem, či trafil nejaké orgány, momentálne som ani nevedela či sa tam aj nachádzajú nejaké. Slzy mi zmáčali tvár.
,,Dnes nezomrieš Roman, počuješ? Ešte sme sa nestihli skamarátiť."
Jeho oči sa trošku rozžiarili, ale potom sa pomaly zatvárali.
,,Vieš, myslím, že sme sa skamarátili už na tej lavičke v parku."
Priškrtene som sa zasmiala.
,,Je mi to tak ľúto." Zdvihla som hlavu.
Sledovala som ako všetci na všetkých mieria, ich tváre sú kamenné a sústredené, len Will sa usmieval ako pomätenec. Občas ku mne doľahli útržky ich rozhovorov, ale tak veľmi som sa sústredila na Romana, že som nerozumela ani len tým malým kúskom.
,,Nemusí." Románov hlas bol pokojný, akoby s celou touto situáciou bol vyrovnaný.  Možno on bol, ale ja určite nie.

Nechápala som ako to mohol Marcello spraviť. Ako mohol chcieť zabiť vlastného syna. Vlastná krv pre neho nič neznamenala, čo napovedalo o tom, že nás nechá zabiť a ani pritom nemrkne.
Vedela som čo bolo zjavné, mali prevahu a to početnú. Pozrela som na Romana. Stále to nevzdal, jeho srdce bilo aj keď dýchal len prerývane a nepravidelne. Len vydrž. Budeš žiť, sľubujem. Záležalo mi na tom, aby prežil. Aby konečne žil vlastný život, podľa vlastných pravidiel. Nikým nelimitovaný a hlavne nie v strachu čo si kto o ňom pomyslí. Je dobrý taký aký je.

Z myšlienok ma vytrhol zvuk odisťujúcej sa zbrane, ale to nebol posledný zvuk, ktorý som počula. Stena za mojim chrbtom, akoby sa triasla a rozpadala. Otočila som sa za zvukom, do kým sa po miestnosti nerozniesol ohlušujúci výbuch a ľavá stena sa rozpadla na maličké kúsky. Cez prach sa do miestnosti hnali telá, ktoré boli celé odeté v čiernej. V prašnom vzduchu som videla červené čiarky, ktoré vždy keď zasvietili na hrudi Marcellovych mužov, jeho muži padali k zemi.
Všetko sa odrazu dialo strašne rýchlo. Vnímala som Willov tieň ako sa rytmicky hýbe a usmrcuje nepriateľov z tou najväčšou presnosťou.
,,FBI. Odhodte svoje zbrane a ruky nad hlavu, aby sme ich videli."
FBI.

Will zohnal skurvenú kontrarozviednu službu.

To je môj chlapec.

Stiahla som Romana bližšie k sebe k stene a v nemom úžase sledovala dianie. Prach postupne klesal a Marcellovych mužov bolo čoraz menej.
Z dieri vyliezol muž, ktorého biela košeľa mala už čo to za sebou. V strapatých blond vlasoch sa mu leskol prach.
Keď ma zbadal, okamžite sa rozbehol za mnou.
,,Oliver."
,,Ahoj." Šibalsky sa usmial.
,,Čo tu robíš ? Chceš sa nechať trafiť guľkou?"
Oliver mi zdvihol hlavu.
,,Poď musíme vypadnúť."
,,Nemôžem ich tu nechať." Oponovala som.
,,Will ma poprosil, aby som ťa odtiaľto dostal."
,,Poprosil?" Nadvihla som so smiechom jedno obočie. V tejto situácii by nemalo byť nič vtipné, ale tá predstava, že Will o niečo prosí, bola tak smiešna ako aj nereálna.
,,Hm." Mykol plecom.
,,Bez nich neodídem."
Oliver sa zdvihol na nohy a podchytil jedno Romanove rameno.
,,Poď, dostaneme ho odtiaľto a zavoláme sanitku."
S rostrasenými nohami som sa postavila a zabudla aj na pálčivú bolesť v stehne.
Pomaly sme sa šúchali po stene, kým sme nenarazili na otvor. V zadnej časti miestnosti švihali guľky a bol počuť krik. Videla som Michaela ako sa hrbí za prevráteným stolom. Moje telo sa chcelo za ním vydať. Chcela som mu zapichnúť nôž alebo čokoľvek do hrude, za to všetko čo mi spravil a za to všetko čo mi spraviť chcel.
Avšak moja hlava nesúhlasila. Niečo mi hovorilo, že to zadosťučinenie by netrvalo dlho a potom by ich nahradili výčitky. Avšak v odchode mi stále bránilo to, že neviem kde je Will.
,,Musím ho nájsť."
Oliver ma schmatol za rameno a otočil tvárou k tej jeho.
,,A čo keď ho nájdeš ? Bude sa musieť starať ešte aj o teba. Na boj s guľkami sme netrénovali."
Prstami mi zdvihol bradu aby sa naše oči stretli.
,,Tam budeš bremenom, tu si užitočná. Odnesieme ho chodbami a zavoláme záchranku. Dobre?"
Prikývla som hoci som nechcela odísť, vedela som, že Oli mal pravdu.

Posledný krát som sa pozrela za seba. Červené svetlá prestali blikať, muži v čiernych maskách stali v pozore a mierili na tých čo sa nakoniec vzdali.
Marcello odhodil zbraň a zrejme aj palicu. Obe ruky držal hore a pojašene sa smial. Na zemi som videla ležať telá, zaliaté krvou.
,,Odnes prosím Romana. Musím vidieť, že sú obaja v poriadku."
,,Max."
,,Prosím Oli. Urob to pre mňa. Sľubujem, že sa odtiaľto ani nepohnem a keď sa to zvrhne odídem."
Oliver na mňa z výšky pozrel, ale poslúchol. Zobral Romana ťahal ho preč tmavou chodbou. Po ceste som videla ako z vrecka loví telefón a čaká na obnovujúci sa signál.
Prestala som sa nimi zaoberať, keď som videla ako sa z prachu a špiny postavil Will a po jeho boku stál Chris. Christie krvácalo rameno, ale inak obaja vyzerali v poriadku.
So zatajeným dychom som sledovala ako sa pomaly Will rozhliadol po miestnosti kým sa jeho zelené duhovky nezaborili do tých mojich.
Zamračil sa a ja som sa nad tým musela pousmiať.
Pohybom úst mi naznačil aby som vypadla.
Fajn. Zazrela som na naňho a otočila som sa na odchod. Skôr ako som stihla vojsť do chodby, ozval sa výstrel a všetko okolo mňa na chvíľu stíchlo potom mi v ušiach začalo neuveriteľne hlasno pištať a moje telo si radšej prijalo smrť ako ešte sekundu počuť tento zvuk. Dlaňami som si prikryla uši a pritlačila si kolená k hrudi. Piskot prerušil rev, ktorý ma donútil otvoriť oči. Will vyštartoval po Michaelovi a potom sa ozvali ďalšie rany, po ktorých nasledovalo ticho. Nikto sa ani nepohol. Všetci mi stáli chrbtom a bránili mi vo výhľade. Nepočula som nič. Len pár veľkých oči sa ma snažilo nájsť, ale bolo mi to jedno, pretože nepatrili Willovi. Neboli to tie zelené oči, ktoré do mňa videli.

Telom mi prebehla triaška a piskot v ušiach bol zrazu tak vzdialený až nepodstatný. Nemala som odvahu pozrieť sa. Všetko na vôkol stíchlo a moje telo prepadlo panike. Neviem ako je možné, že vo všetkých filmoch keď sa niečo takéto stane hlavný hrdina hneď uteká za jeho životnou láskou, ktorá je v ohrození. Moje nohy sa odmietli pohnúť. Stala som ako zamrznutá v čase a moje zmysly vypovedali službu. Neutekala som, nekričala som. V ústach som mala sucho a hrdlo bolo stiahnuté, že by cezeň neprešla ani kvapka vody.
Nevidela som ani Willa ani Michaela.
Svet sa zmenšil, vzduch bol riedší a moje pľúca prestali naberať vzduch. Žiadne slová typu, dýchaj ku mne nedoliehali. Hruď sa mi zvierala pod tlakom a slzy ma pálili na tvári.
Prečo sa nikto neozval? Prečo všetci mlčia ?
Mala som s ním skončiť, keď som mala šancu. Telo mi nezvládalo fungovať bez kyslíka a pomaly mi začalo vypovedať službu. Viečka mi padali a predtým ostré kontrasty boli teraz len šmuhou na pozadí. Prestala som vnímať svet okolo seba a strach z straty mi zničil aj posledné mozgové bunky. Moje telo odmietalo čo i len myšlienku, že by som bola bez neho. Opantaná strachom  som nadobro zavrela oči. Vedela som, že sa niečo muselo stať.

Strach.

Panika.

Bolesť.

Zlomené srdce.

Viečka som tlačila k sebe, ústa sa otvárali a nadychovali ako ryba na suchu, ale kyslík neprichádzal. Odmietala som ho, hoci som to poriadne ani neovládala. Panický zachvátil prebral nado mnou všetku  kontrolu.

Cítila som ako sa mi okolo nôh zahákli ruky a zdvihli ma z podlahy.