Donúť ma

34. Kde si?

Max

,,Will." Usmial sa Roman.
,,Roman?" Will mu dal najavo, že z jeho prítomnosti nie je nadšený.
,,Môžem poprosiť tvoj doprovod o jeden tanec?"
Fakt sa pýta jeho?
,,Haló, stojím rovno pred vami." Feministka vo mne práve dostala poriadnu nakladačku.
,,Tvoju prítomnosť si obaja dobre uvedomujeme." Zavrčal mojim smerom Will.
,,Nebuď netaktný William, je to len tanec. A aj tak, už všetci na nás pozerajú." Šibalsky sa na neho usmial, pretože určite vedel, ze William nemal záujem o divákov.
,,Nehraj sa, že si to neužívaš." Will mi s tymi slovami pustil ruku a o krok ostúpil. ,,Budem ťa sledovať."
,,O tom nepochybujem."
Roman počkal kým sa vzdialil a podal mi ruku.
,,Nemala by si tu byť."
Hudba sa znova rozoznela sálou a my sme začali tancovať.
,,Ako by som mala na výber." Odfrkla som a pritom som počítala kroky valčíka.
,,Nechaj sa viesť. Zabudni na kroky." Zašepkal mi Roman.
Zdvihla som hlavu. Pohľad naňho vo mne nevyvolával znechutenie, ako to bolo pri jeho bratovi, avšak jeho sladkosť vo mne evokovala niečo ešte horšie. Strach. Tiché vody brehy myjú.
Nadýchla som sa a prestala vnímať kroky a okolie. Jedno sa mu muselo nechať, tancovať vedel.
,,Vidíš, hneď to je lepšie." Pevnejšie ma chytil na chrbte, ale držal si odstup.
,,Mala by si Willovi povedať, nech je opatrnejší, stále je v tomto svete nováčik, zatiaľ čo Marcello je vždy o dva kroky popredu. Musí si dobre rozmyslieť, komu môže veriť.
Ponechala som si prekvapený pohľad.
,,Čo tým myslíš?"
,,Nech už čokoľvek spraví, nech si to kurevsky dobre rozmyslí."
,,Prečo mi to hovoríš?"
,,Bol by som nerád, keby sa ti niečo stalo."
,,Hrozí mi niečo?" Stiahol sa mi žalúdok.
,,Predpokladám, že sa dnes ocitneš v našej knižnici." Nechápavo som naňho pozerala.
,,Je tam množstvo úžasných kníh. Hlavne na pravej strane vedľa sochy Zeusa je veľmi pekná truhlica. Jej obsah ťa prekvapí." Usmial sa na mňa.
,,Prečo hovoríš v hádankach?"
,,Pretože aj steny v tomto dome maju uši." Žmurkol na mňa a ďalej ma viedol po parkete.
,,Som si viac než istá, že knižnicu dnes vynechám."
,,Ako povieš."
Pozrela som kútíkom oka naňho. Tváril sa sebavedomo a veľkolepo, akoby okolo neho boli len obyčajne nicky, ktoré si nezaslúžia ani jeho pohľad.
,,Prečo sa chce tvoj otec stretnúť s Willom?"
Roman zdvihol jedno obočie od prekvapenia a potom sa usmial.
,,Tak málo toho vieš, Max."
,,Tak mi povedz viac."
Obtrel sa perami o môj ušny lalôčik. Kontakt mojej pokožky s jeho perami mi zasiali chlad do celého tela.
,,Nie som váš nepriateľ, ale nepleť si ma ani so spojencom. Nechal by som vás všetkých do jedného padnúť len kvôli tomu, aby som dosiahol svoje."
,,A čo chceš dosiahnuť?"
Na moju otázku už neodpovedal, symfónia skončila a odtiahol sa odo mňa.
,,Ďakujem za tanec slečna Tatum."
Venoval mi ešte jeden úsmev a vzdialil sa. Sledovala som jeho chrbát ako sa elegantne vyhýba ľudom.
,,O čom ste sa rozprávali?" Počula som za mnou Chrisov hlas.
,,Vlastne o ničom. Je to divný chlap." Pokrútila som hlavou a nechala vyfučať náš rozhovor z mojich myšlienok.
,,To je." Súhlasil so mnou Chris. ,,Poď odprevadím ťa k baru. Musíš byť smädná.
Položil mi ruku na chrbát a spoločne sme sa presúvali k baru.
,,Pristane ti to." Usmiala som sa a do tváre mi vstúpil rumenec.
,,Aj tebe." Tresla som prvé čo ma napadlo a až príliš dychtivo.
Chris sa len zasmial a vložil mi do rúk pohár pomarančového džúsu.
Nadvihla som obočie.
,,Aj keby som rád opäť videl tvoje nahé telo, nebudeme to pokúšať." Tresla som ho po pleci a vzala si džús.
Ďaľšia trápnosť, ktorú si možem pripísať na svoj účet.
,,Kde je Will?" Opýtala som sa, pričom som sa snažila použiť nenútený tón.
,,Musel poobchádzať zopár ľudí." Pri jeho slovách som sa porozhliadla. Williama som nikdy nevidela. Potom som zazrela šedý oblek v spoločnosti staršieho pána a okolo nich sa chichotali dve peroxidové blondíny. Niečo povedal a obe sa zasmiali. Jedna mu dokonca položila ruku na plece. Pretočila som očami a odvrátila zrak. Nebudem žiarliť, opakovala som si dookola, aj keď bolo jasné podľa toho ako ma to zožieralo zvnútra, že už sa to neúprosne deje. Chris mi stisol ruku a pritiahol k sebe moju pozornosť.
,,Musím teraz na chvíľu odísť. Zvládneš to tu?"
,,Samozrejme, nie som malé decko Chris."
Len sa pousmial a odkráčal boh vie kam. Dopila som svoj džús a sledovala ostatných ako sa bavia.
Keď už sa mi zdalo, že tu stojím dlho a mnoho očí ma nenápadne sledovalo, rozhodla som sa pohľadať záchod. Prešla som veľkou sálou do menšej chodby. Po stenách boli zavesené obrazy. Neboli to majstrovské diela ako by sa dalo čakať pri týchto honosných sídlach. Prevládala na nich čierna a červená farba. Všetky spolu ladili a vytvárali zbierku. Maľby boli kruté, krvavé, znázorňovali staroveké bitky, grécku mytológiu. Zvýražnovali presný charakter ich majiteľa. Prechádzala som ďalej chodbou, keď som si všimla ako z jedných dverí vychádza skupina žien. S malou dušičkou som dúfala, že tam budú záchody.
Zatvorila som za sebou drevené dvere s úľavou, že som sa ocitla na toalete a pozrela som na svoj odraz v zrkadle. Líčenie aj vlasy vyzerali dobre. Šaty mi obopínali krivky a sedeli mi ako druhá koža. Zhlboka som sa nadýchla. Zvládnem tento večer. Po pár minutách som zatvárala dvere na toalete. Zo sály sa ozývala hlasná hudba a mne sa vôbec nechcelo vrátiť. Čo keby som sa tam nevrátila? William by nebol nadšený, že sa tu ponevieram sama, ale to on odišiel odomňa za uchechtanými, prsnatými blondínkami. Chris ma tiež nechal samú.
Pomalými krokmi som sa prechádzala po chodbe a opäť pozorovala vystavené obrazy. Prešla som hlbšie do chodby a pomaly sa strácala hudba aj vrav ľudí. Došla som na samý koniec a cez veľké presklené okno som sledovala osvetlený bazén. To ticho bolo balzamom pre moje uši.  Rozmýšľala som či zájdem ešte ďalej, či to už nebude moc trúfale, keď ku mne doľahol zvuk hlasu.  Povedomého hlasu.
Otec.
Mohol tu byť môj otec?
Samozrejme, že mohol. Zúrivo som si odpovedala v hlave.
Potichu som vykročila za hlasom až som zastala pred honosnými dvojkrídlovými dverami. Priložila som ucho k dverám, aby som čo najviac zachytila z rozhovoru. Jeho hlas bol tlmený a ničomu som nerozumela.
A potom som počula ženský hlas.
Ruka mi bez rozmýšlania vyletela na kľučku a dvere som otvorila. V miestnosti bola tma, len svetlo z projektilu svietilo na bielu stenu. Na stene som videla otcovú šijú, bol ku kamere otočený chrbtom a okolo neho sa točila sporo odetá žena. Tancovala mu pred kolenami, prsiami sa mu šúchala o hrudník a tvár.
Panebože.
Kurva.
Hrudník sa mi stlačil a večerné špagety sa mi tlačili von.
Naozaj bola toto jeho pravá tvár? Toto robí, keď nebol doma? Rozdával si to s prostitútkami, zatiaľ čo jeho žena varila doma večeru?
Civela som na video dokým sa odrazu nestoplo.
Za chrbtom som počula zatvorenie dverí. Svetlo z projektilu zhaslo a nahradilo ho tlmené svetlo v izbe.
Predo mnou sa objavilo množstvo kníh, boli nimi naplnené všetky regále a poličky.
Knižnica.
Telom mi prešla triaška.
,,Vtáčatko sa samo nechalo chytiť do klietky."
Donútila som stuhnuté telo otočiť sa za hlasom.
Michael stál opretý o dvere v čiernej košeli, ktorú mal pri krku rozopnutú. V jednej ruke držal ovládač a v druhej poľovný nôž.
,,Čo chceš Michael?" Udržala som pevný hlas, ako nás to učili na kurze obrany. Nedať najavo strach.
Byť dva kroky vpred. Premyslieť si ako sa z toho dostať. Nepodľahnúť panike.
,,Snáď si nezabudla, že do našej rodiny sa vstupuje krvavou prísahou?" Stupidne sa usmial.
,,Neviem, či si vtedy nepočul Williama, ale nič také sa konať nebude."
,,Tak panovačne vtáčatko." Prstom prešiel po hrote noža.
,,William o tom nerozhoduje. Nikdy nenahradí svojho tatka. Čoskoro to sám zistí."
Stála som pokojne hoc moje vnútro kypelo. Ledva som udržala telo, aby sa netriaslo.
,,Odchádzam." Ale kadiaľ? Jediná cesta preč bola zaterasaná jeho telom.
,,Neodídeš odtiaľto skôr ako nepretečie tvoja krv."
Napriamil sa a v očiach mal vpísaný hnev.
,,Ale mám lepší nápad ako ti len prerezať tú krasnú kožu. Za to čo ste mne a Benymu spravili, za tú potupu si to odskáčeš ty. A to bude trestom aj pre Bernardiho. Naša rodina neprehráva a vždy dostane čo chce. Teraz sa pekne otoč a prehni sa cez stôl. Vyšukám z tebe jeho pach. Budem ťa šukať tak tvrdo, do kým z teba nepotečie krv." Žmurkol na mňa a v očiach sa mu zrodila dravosť.
,,Si psychopat."
Len sa zasmial a pustil ovládač z ruky.
Vedela som, že to nie sú len prázdne reči. Videla som na ňom, že svoje slová plánuje dodržať. Prečo som nezostala v sále? Prečo je osud taký krutý? Prečo ma kurva nechali samú? Povedali, že pri mne zostanú..
Oči sa mi zaliali slzami a jedna malá mi skĺzla po líci.
,,Prosím." Vyšlo zo mňa. Opäť som bola tým vystrašeným dievčatkom, ktoré sa pripravovalo na ďalší kopanec od života.
,,Len pros vtáčatko, vzrušuje ma to."
Chytil si svoj penis cez nohavice a s odporným úsmevom na perách jedným krokm zmazal vzdialenosť medzi nami.