Donúť ma

25. Prsteň.

Max

Nedokázala som zaspať. Z kuchyne ku mne doliehali nezrozumiteľne tiché hlasy doktora a dvoch mužov, ktorí prevrátili môj život hore nohami. Otvorili mi síce oči, ale na to čo som videla som nebola pripravená.
Doslovne.
Stále som však nedokázala prijať skutočnosť.
Obchod s mladými ženami.
Mafia.
Otec.
Wiliam.
Prsteň.
Bolo to ako by mi dal niekto facku a ja som ju nevedela predýchať. Bolelo to všade, ale už som dospelá. Narozdiel od Williama, ktorý hnev otca cítil pomaly každý večer. Dúfala som, že to nebolo každý večer.  Srdce mi pukalo pri tej predstave.

Z izby som už do rána nevyšla.

Do práce ma odniesol ten istý šofér čo včera. V byte bolo ticho ako pred búrkou. Nedokázala som odhadnúť, či je tam Will, alebo nie.

Ťažkým krokom som prechádzala okolo jeho kancelárie, ktorá však bola prázdna. Ani Chrisa na druhej strane som nevidela.
,,Nie sú tu." Z utápania v myšlienkach ma vytiahla Janette.
Prešla som pohľadom po jej dokonalom marhuľovom kostýme a tie jasné farby mi rezali zreničky.
Moje čierne nohavice s čiernym tričkom boli päsťou na oko už od chvíle čo som vstúpila do vestibuly. Bolo mi to jedno. Veľa som toho nenaspala a ani makeup nedokázal schovať kruhy pod očami.
,,Nepýtala som sa." Odfrkla som jej z ostrá spomínajúc si na jej atak to včera.
,,Ale za to tvoje oči blúdili po ich kancelárii dlhšie ako mali."
Pretočila som očami pri jej ironickej poznámke.
,,Veľmi užitočný komentár, ostatne ako vždy."
Povzdychla som a prinútila nohy do pohybu.

Doobedie som prežila za stolom a faktúrami. Oči mi už pred obedom padali.
Keď sme s Luisou schádzali na obed, nenapadne som nakukla do ich kancelárii. Neboli tam. Myšlienky mi bludili po spomienkach na včerajšok. Will ma určite niečo s rebrom a monokel v robote by nebol najlepším nápadom. Zrejme zostal v úzadí. Aj keď som sa snažila vlastnými myšlienkami presvedčiť, že je všetko v poriadku, to že tu ani jeden z nich nebol mi veľmi nepomáhalo.

Keď už boli myšlienky ohlušujúce a mozog z nich na kaši, vytiahla som telefón z vrecka nohavíc.

Ja: Žiješ ?? -Max

Pár sekúnd som sledovala displej, ale keď sa tam nezobrazili blikajúce bodky, odložila som ho.
Zjedla som obed a pritom počúvala Luisu ako o všetkom horlivo diskutuje. Skôr by som to mala nazvať monológom.
Všimla som si, že stôl za mnou, ku ktorému sa včera pridal Chris je tiež nejaký prázdny.
,,Kde sú všetci?" Konečne som sa zapojila do rozhovoru. Luisa nasledovala môj pohľad.
,,Zrejme v teréne. Sú to projektoví inžinieri Max." Luisa sa zasmiala a ja som ju nasledovala.
,,Tak aký si mala večer?" Luisina otázka ma neprekvapila, to skôr jej výraz v tvári. Uškrňala sa na mňa pričom vycerila všetky perličky.
,,Dlhý."
,,Nič viac nepovieš?"
Čo som mala povedať? Jej úsmev mi však napovedal, že niečo sa k nej určite dostalo.
,,Zrejme už vieš presne, čo chceš počuť."
Nebol to ani vyčítavý tón, ani nahnevaný, predsa bola jedinou osobou, ktorá tu bola na mňa milá. Ostatní kolegovia sa mi radšej vyhýbali a z úzadia ma sledovali.
,,Janette hovorila svojim kamoškam, že ťa sem nosí osobný šofér Willa." Jej tón bol tichší, ale prišlo mi, že to nie je všetko čo chcela povedať.
,,Je to pravda. A čo ešte hovorila?"
,,Nebolo to nič pekné Max, mrzí ma to. Nemala som byť zvedavá."
Úprimnosť v jej očiach mi dodala odvahu sa rozhovoriť.
,,To je v poriadku. Mohlo ma napadnúť, že sa tu stanem senzáciou a dobrým materiálom na presieranie." Zapichla som vidličku do zemiaku.
Luisa mi venovala smutný pohľad. Bolo milé, že so mnou súcití aj keď ma poznala tak krátko. Ešte viac som si cenila, že sa ma včera zastala.
,,Tak čo sa ešte hovorí ?"
,,Že si sa sem dostala cez posteľ." Luisin tichý hlas ma zaskočil, potom však pokračovala.
,,Vykašli sa na nich. Len ti závidia, že sa o tebe šéfinko zaujíma. Hneď by si s tebou to miesto vymenili." Mrkla na mňa.
,,Nemajú čo. Je pravda, že keď som sa vrátila z Denveru, tak mi Will ponúkol toto miesto. Poznáme sa od malička." Potom som si spomenula na prsteň, ktorý som mala nosiť. Musela som si teda pripraviť ornú pôdu. Musela som začať hrať aj ja ich hry.
,,Už od mala sme mali k sebe blízko." 
Čo vôbec nebolo klamstvo, len trochu ohnutie pravdy.
,,Blízko, akože blízko?" Jej oči sa smiali spolu s ústami.
Pridala som sa k nej. Mykla som plecom a smiali sme sa spoločne na tragédii, ktorá ma čakala.