Donúť ma

46. Striptízový klub.

Max

Stojím vedľa Romana v odporne červenom salóniku. Čierna koža sedačky sa mi lepí na stehná. Navliekli ma do obtiahnutých strieborných šiat, ktoré mi ledva zakrývajú zadok.  Mračím sa na všetkých mužov v miestnosti, hoci keď uvidím obväz na Michaelovej tvári usmejem sa.
Marcello sa opiera o svoju zlatú palicu a netrpezlivo na jej koniec klopká prstami. Roman stojí vedľa sedačky a v tvári ma neprítomný pohľad. Stojí bez pohnutia no občas sa mu napne sánka. Jedine koho som tu nevidela, bol Chris.
Periférne vidím ako sa Michael pohne k otcovi.
Zastaví sa u jeho boku a ja sa ani nesnažím skryť, že ich pozorujem. Šaty mi zvierajú telo a telo mi zviera všetky vnútornosti. Sedím ako na ihlách a čakám čo sa bude diať. Roman sa mi to ani nepokúsil ozrejmiť, ale vôbec sa mu nečudujem, keďže odkedy som sa dnes dostala z izby, vždy je pri nás niekto. Po dlhej dobe však vidím Marcella. Jeho zostarnutá koža a vrásky na čele sú pripomienka, že v tomto biznise je už príliš dlho avšak svoj arogantný pohľad si vyšperkoval k dokonalosti.
,,Čo bude s tou sukou?" Michael sa ani nesnaží hovoriť po tichu a keď ma vyhľadá pohľadom je mi jasné, že chce aby som to počula.
,,Čo by malo byť?" Marcello sa pozrie na svojho mladšieho syna a výzvou v pohľade.
,,Hádam ju fakt neprenecháme Bernardimu."
,,Chceš sa o ňu postarať ty, synak?"
Sledujem ako Marcello zdvihol jedno obočie. Hnedý oblek, gýčová zlatá kravata a hnedý koženný klobúk z neho robia skôr kovboja ako gangstra.
,,Áno."
Dych sa mi skrátil až som úplne prestala dýchať a čakala som na Marcellovú odpoveď. Ten sa pozrel na syna a na pár sekúnd ho len skúmal.
,,Pozri sa čo ti spravila. Ty si s ňou neporadíš ani keby si jej odsekol všetky prsty." Marcellov smiech mi rezal uši.
,,Druhýkrát už také šťastie mať nebude."
,,Chcel sú povedať tretíkrát. Nezabudaj na knižnicu synu. A moja odpoveď je nie. Odíde z môjho domu, ale nie k Bernardiovi, ale k svojmu otcovi. Bude to znak mojej dobrej vôle."
,,To akoby si ju dal rovno Bernardiovi." Odsekol mu Michael ale intenzita jeho hlasu sa stíšila.
,,To by som nepovedal, pretože mladý William odtiaľto dnes neodíde živý."
Michael sa zasmial a pohľad zaboril do mojich vypleštených očí.
Preklínala som sa, že som hľadala spôsob ako toto ukončiť bez preliatia krvi. Žalúdok sa mi už úplne stiahol a dúfala som, že Will bude pripravený. Nedokázala som si predstaviť, že by som ho stratila, keď som ho len pred chvíľou našla. Odvrátila som zrak a prešla pohľadom po červených stenách. Okrem sedačky, na ktorej som sedela a malého pódia v rohu tu bol len jeden stôl. Pri dverách stáli dvaja muži v čiernych oblekoch a v uchu mali slúchadla.
Pozrela som na Romana, ale ten sa pozeral raz na Marcella a raz na brata. Zaista tiež počul ich rozhovor, ale nedal na sebe nič poznať.
,,Je tu." Ozval sa muž pri dverách.
,,Tak sa poďme zabaviť." Tresol Michal.
,,Pomaly Michael. Stále som tu hlavou ja." Marcello sa oprel o paličku a vykročil a pokynul tým dvom hlavou. Nechápala som čo to znamená, ale jeden z nich podišiel ku mne.
Vstala som s lepkaveho gauča a vystrela sa.
,,Dotkni sa ma a vybijem ti všetky zuby."
Marcello nesúhlasné pokrútil hlavou.
,,Milá Max, buď vyjdeš z tejto miestnosti dobrovoľne, alebo ti s tým Michael pomôže. Ako som si všimol máte medzi sebou priam výbušný vzťah."
,,Môže to skúsiť a uvidíme či s vyškriabaným okom bude tak dobre vyzerať ako s tou jazvou, ktorá mu na tvári určite zostane."
Michael sa pohol ku mne, ale Romanovo telo mu zabránilo dostať sa ku mne.
Popravde som si nebola istá, kde sa tá arogancia vo mne nabrala, ale nehodlala som sa vzdať. Tak som vychovaná nebola.
,,Síce som tvojmu otcovi sľúbil, že prídeš dnes domov, ale nepovedal som v akom stave, tak ma netlač k mojim hraniciam, pretože sa ti to nemusí vyplatiť." Marcellov hlas bol ostrý a pomaly strácal svoj obvyklý pokoj.
Ruky som si zložila na hrudi a výstrih mi vyplnili prsia.
,,Choď Max." Romanov hlas bol chladný.
,,Ste barbari, donútili ste Willa, aby vám odovzdal firmu a pritom ho chcete aj tak podraziť."
Marcello práve stratil všetky nervy. Až teraz mi konečne docvaklo, že provokovať ich nebolo najmúdrejšie.
,,Pohni sa, alebo zomrieš hneď teraz, voľba je na tebe."
Roman ma chytil za lakeť a donútil ma pohnúť sa.
Zazrela som na neho, ale pohla som sa. Vyšli sme zo salónika a do nosa sa mi dostal zápach z cigariet. Hudba v pozadí mi vybrovala v hlave. Romanova ruka ma nasmerovala cez úzku chodbu. Vyhli sme sa preplnenému baru a prešli sme schodami do väčšej miestnosti. Tlmené svetlo osvetľovalo rad sedačiek. V rohu miestnosti som videla pár mužských postáv v obleku. V strede miestnosti bolo veľké pódium s viacerými železnými tyčami okolo ktorých sa ovíjali polonahé ženy. Niektoré boli pri moc mladé, aby tu mali byť. Srdce sa mi zastavilo a ústa chceli kričať. Jedna z nich nemohla mať viacej ako šestnásť či sedemnásť rokov. Chcelo sa mi vrieskať a plakať zároveň. Chcela som všetkým tým chlapom v miestnosti čo sa pozerali na ňu vyškriabať oči. Počula som ako Marcello niečo šepká Romanovi a o chvíľku sa jeho ruka z mojich krížov stratila. Ani nie o sekundu ju nahradil tlak na mojom krku. Rýchlosťou blesku som sa otočila a pozrela do medených oči, ktoré patrili Michaelovi.
,,Poď vtáčatko, zahráme sa trošku."
Postrčil do mňa a mne neostávalo nič iné ako kráčať k pódiu.
,,Vypadnite." Akonáhle to Michael zavrčal tancujúce ženy okamžite sklopili zrak a vybehli z miestnosti. Nevedela som o čo mu ide, ale bola som rada, že to mladé dievča odišlo.
,,Vylez hore." Michaelov hlas bol neúprosný a mne dochádzalo čo odo mňa chce.
,,Nie."
,,Asi sa zamilovávam do tvojej bojovnosti." Zašepkal mi do ucha a potom ma doň kúsol. Zasyčala som od bolesti a snažila sa mu vytrhnúť. Jeho tlak na krku ustúpil, obopol ma rukou a do boku mi nasmeroval hlaveň zbrane.
,,Vylez hore." Zopakoval ešte raz.
,,Nie."
,,Radšej zomrieš?"
,,Hej."
Zavrela som oči a čakala. Nedonúti ma k tomu. Nezoberie mi posledné kúsky dôstojnosti. Nepodarilo sa mu to v knižnici a nepodarí sa mu to ani teraz.
,,To beriem. Ale obetovala by si jeho život?"
Druhou rukou mi prešiel po tvári a otočil hlavu do zadnej časti miestnosti.
V šere stál Will a po jeho pravici naňho mieril Chris.
Na sucho som preglgla a potom sa nám naše oči spojili. Aj v tmavej miestnosti som pozorovala ako sa mu napínajú svaly.
,,Kde je Marcello?"
,,Ten ťa teraz nezachráni. Mal niečo urgentné s Romanom na vybavenie."
Na dlhú chvíľku som zavrela oči, mysliac si, že keď ich zatvorím toto tu nebude reálne a keď ich otvorím všetko bude inak.
Nestalo sa tak.
Obaja sme mali na tele prilepené zbrane, ktoré sa nám zarezávali do kostí.
,,Vylez hore."
Pomaly som zdvihla nohu v lodičke a zdolala som prvý stupienok. Michael ma tlačil ďalej, kým sme sa nedostali do stredu pódia a nesvietili na nás oslepujúce reflektory.
,,Šou môže začať, čo povieš Bernardi?"
,,Zabijem ťa Francisca."
Willa som kvôli reflektorom nevidela, ale vedela som si predstaviť jeho smrteľný pohľad.
,,Úkaz nám vtáčatko viac kože."
Zapriadol mi ucho.
,,Myslím, že je jej vidieť až až." Zavrčala som, ale triaslo ma. Od strachu. Od hnevu.
,,To nechaj na mňa." Pohol sa za mnou a o chvíľku v ruke predo mnou držal nôž. Na jeho konci bola ešte zaschnutá krv.
,,Pamätáš si ho?"
Pozrela som na rukoväť.
,,Nechal si si ho ako suvenír?" Zapriadla som.
Nemala som čo stratiť. Odpísaná som už bola pred piatimi minútami.
Miesto odpovedi mi prešiel s čepeľou po odhalenom stehne.
Počula som buchnutie, škrípanie kresla a rôzne nadávky, no nič som nevidela.
Michael prešiel vyššie, a začal mi nožom prerezávať tie skurvene krátke strieborné šaty.