Donúť ma

23. Boj.

Max

Nebudem nosiť jeho prsteň. Akokoľvek to mohlo byť zlé, nebudem hrať pešiaka v niekoho hre. Nemôže mi vziať ešte aj slobodnú vôľu. To jediné mi zostalo.

Vrátila som sa späť do kancelárie a po zvyšok dňa na mňa všetci nenápadne pozerali, aspoň sa o to snažili a šepkali.

O štvrtej som sa rozlúčila s Luisou a vzala si sako s kabelkou a vyšla z kancelárie. Môj mozog sa celé poobedie nedokázal zastaviť. Stále som myslela na slová, ktoré povedal Will. Plánoval to všetko zničiť, ale nepovedal mi ako. Môj otec bol toho všetkého súčasťou a akokoľvek sa mi to hnusilo, nedokázala som si predstaviť otca vo väzení, alebo mŕtveho. Ale ako mohol na niečo také z diaľky len pozerať? Kde nechal svedomie? Predal ho za život v luxuse?
Žila som z tých peňazí. Môj fond je z peňazí predaja žien.
Chcelo sa mi plakať. So sklonenou hlavou som sa ponáhľala po chodbe. Prešla som okolo Janette bez toho aby som na ňu pozrela a bez toho aby ona vyslovila nejakú jedovatú poznámku. Výťahové dvere sa otvorili a ja som nastúpila. Postavila som sa čelom k chodbe a všimla si Chrisovú postavu ako kráča k výťahu.
Nepodržala som výťah. Slzy sa mi tlačili do očí a ja som nechcela pred ním ani niekým iným plakať.
Dvere sa pomaly zatvárali keď vypustil moje meno z pier.
Ja som ďalej mlčala a sledovala ako jeho tvár mizne za zatvárajucimi dverami.

Vo vestibule sa to už hemžilo ľuďmi, ktorým tiez dnes už padla. Vyšla som z budovy, kde ma už čakalo auto z rána a o kapotu sa opieral ten istý starší pán.
,,Dobrý deň pán Benet."Pozdravila som ho a sledovala ako sa ženie aby mi otvoril zadné dvere.
,,Dobrý deň, slečna Tatum. Aký bol prvý deň?"
,,Ako každý prvý deň, cítim sa ako mala rybička hodená do oceánu."
,,To je údel prvých dní." Usmial sa na mňa.
,,Nemohla by som sedieť vpredu? Vzadu mi býva zle."
Zdvihol obočie, ale nakoniec zatvoril dvere a otvoril tie predné.
,,Ďakujem, vážim si to."
Nasadla som a nechala za sebou zatvoriť dvere, čo vôbec nebolo nutné.
,,Pracujete už dlho pre pána Bernardiho?"
,,Už to bude nejaký ten piatok. Starší Bernardi ma k nemu priradil, keď mal asi pätnásť. Pamätám si aj vás, keď ste boli menšia."
,,To je pozoruhodné, a prečo teraz veziete mňa, keď ste s Willom už tak dlho?"
,,William už tak často nepotrebuje moje služby. Tvrdí, že šoférovanie ho ukľudňuje."
,,Keby som povedala to isté, mohla by som chodiť sama do práce?"
,,To nie je otázka na mňa. Obťažuje Vás moja prítomnosť ?" Opýtal sa a na chvíľku som v jeho pohľade videla dotknutosť.
,,Absolútne nie, len ten pocit, že za mňa rozhodujú iní pán Benet mi sťahuje pomyselnú slučku okolo krku."
Pán Benet utíchol a keď som si už myslela, že ukončil našu konverzáciu, počula som opäť jeho slová.
,,Tak predsa máte niečo spoločné. William tiež nikdy nemal rád, keď zaňho rozhodoval niekto iný."
Chvíľku som rozmýšľala nad jeho slovami a potom som skôr pre seba ako pre pána Beneta povedala.
,,Tak to by mal chápať viac ako ktokoľvek iný a nie robiť presne to isté."

Zostávajúci čas v aute sa niesol v tichu.
Do penthausu som prišla za dvadsať minút a ihneď si to razila k výťahu. Stroho som pozdravila vrátnika a utekala sa skryť pred svetom. Kedy som to začala robiť zase?
Telo som mala unavene, nohy ma boleli od podpätkov. Po horúcej sprche som si ľahla do postele a okamžite zaspala.
Zobudila som sa na hlad, bolo už osem hodín a byt bol prázdny. Kde bol sakra Will? Mala som mu toho ešte hodne čo povedať. Po večeri som nevedela čo zo sebou. Natiahla som si legíny a čiernu mikinu. Určite tu musela byť aj nejaká posilňovňa. Po pár minútach prehľadávania bytu a zistenia že Willova spaleň a jeho kancelária je zamknutá som našla posilňovňu.
Búšila som do vreca, kým ma neboleli ruky. Vrátila som sa do izby niečo pred desiatou, keď som počula prichádzajúci výťah. Môj úmyseľ konfrontovať zmizol niekde do zabudnutia. Ako malé decko som sa schovávala a načúvala za dverami. Will sa nezdržal dlho. Po desiatich minútach som počula buchnúť dvere na jeho izbe. S niekým telefonoval. Poodchýlila som dvere, aby som čo najviac zachytila.
,,Áno." Potom bola odmkla, kým pokračoval.
,,Akurát odchádzam do skladov, kedy tu budeš?"
Znova som čakala, kým niečo povie a pritom som rozmýšľala aký sklad ma na mysli.
,,Desať minút? Fajn, ale ponahlaj sa."
Na chvíľku som prestala počuť jeho odchádzajúce kroky.
,,Drž sa ale v úzadí. Nevymýšlaj kokotiny ako dnes."
Výťah sa za Willom zatvoril a ja som opäť zostala sama.
Prešla som do chodby a všimla si držiak s kľúčmi od aút. Ani som nad tým nerozmýšľala, zbehla do izby a natiahla si džínsy a mikinu. Vlasy som si stiahla do copu a pretiahla ich cez otvor v šiltovke. Vygooglila som všetky skladiská, ktoré sú v meste, vyfiltrovali opustená a bingo. Našla som dnešný cieľ.
Schmatla som jedny kľúče a zviezla sa výťahom do garáže.
Toto budem ešte ľutovať.
Neskoro.
Ťukla som kľúčom do prázdna a čakala, ktoré auto sa ozve. Zvuk ma zaviedol k malej čiernej Audi. Sadla som za volant a naštartovala. Auto zapriadlo a ja som sa okamžite pohla vpred. Možno rýchlejšie ako som plánovala, ale môj útek netrval dlho. Zastavila ma zatvorená brána. Krucinál.
V palubovke som hľadala nejaký diaľkový ovládač, prešla som všetky priehradky, keď som si všimla, že na prívesku od auta visý malý ovládač.
Ťukla som a brána sa okamžite začala otvárať. Bingo.
Navigáciu som nastavila do skladiska a zaradila sa do premávky.
Sledovala som Willa. Bolo to úbohé, ale lepšie ako stráviť celý večer sama. Navyše som bola zvedavá ako to tam asi vyzerá. Predstavovala som si tam nejakú kovovú klietku, dídžeja na vyvýšenom pódiu a moderátora, ktorému sa z výšky zosunie mikrofón za každým keď potrebuje.

Mýlila som sa.
Zaparkovala som v úzadí skladiska. Všade bolo počuť ľudí. Hudba hrala z pristaveného auta a žiaden moderátor, či rozhodca tam nebola. Dokonca ani klietka.
Predrala som sa úplne do predu. Provizórnu arénu tvorili kontajnery a plechové súdy. Bola to skôr skládka ako skladisko. Ľudia okolo mňa šaleli, kričali a navzájom sa strkali.
Nakoniec hudba utíchla a počula som niečí hrubý hlas. Otočila som sa ta zvukom a videla som malého chlapa s diktafónom pri ústach.
,,Dnes nás opäť poctil svojou prítomnosťou neporaziteľný, Mad Warior." Kričal na plne hrdlo s každú slabiku preťahoval. Ľudia začali šalieť a vrieskať. Potom som ho zbadala. V rohu stál Will, čierne roztrhané rifle mal nebezpečne nízko a s tričkom sa vôbec nezaťažoval. Tetovanie, ktoré som mu včera videla na chrbte sa ťahalo až dopredu cez bicepsy a hrudník. Všetky ženy naokolo pišťali. Vlasy mal strapaté a v tvári odhodlanie.
Malý chlap akurát predstavoval jeho protivníka. Nestihla som si zapamätať jeho meno, ale tvár mi bola okamžite jasná. Na krátko zastrihnuté vlasy, arogantný pohľad. Okamžite som ho videla vo svojej hlave ako drží zbraň na cintoríne pri tom nebohom mužovi na kolenách.
,,Boj." Zakričal malý mužík a mňa skoro vystrelo.

Will skákal na svojich nohách s ľahkosťou, ktorú som jakživ nevidela. Marcellov syn bol mohutnejší čo mu mohlo zabezpečiť víťazstvo ak by Willa poriadne trafil. Will prešiel rýchlosťou blesku do útoku. Kde sa to to naučil?
Will mu trafil päsťou do nosa a tomu druhému sa vyvalila krv z nosa. Jednou rukou si ju zotrel a potriasol hlavou. Zaútočil na Willa a úder mu vrátil. Chlapík predo mnou sa trhol a ramenom mi udrel do šiltu. Šiltovka mi spadla na zem a okamžite bola pod nohami ostatných podupaná. Počula som ďalšiu ranu a predrala sa opäť o niečo viac dopredu.
Nechápala som prečo potreboval vyhľadávať práve takýto adrenalín.
Will okolo Marcellovho syna krúžil a čakal na správny moment. Pot na jeho tele sa mu odrážal od pouličných lámp.
Marcellov syn jedným dobrým uderom do brucha prehol Willa, ktorý zalapal po dychu. Určite mu zlomil stavec. Vykríkla som, práve keď všetci utíchli od šoku. Pohľady oboch mužov zalietlu ku mne.
Will ešte stále prehnutý v chrbte ma sledoval s bleskami v očiach, zatiaľ čo ten chuj mal na tvári opĺzly úsmev. Jeho oči sa mi vysmievali a náznakom úst mi poslal vzdušný bozk.
Nabudená adrenalínom som mu ukázala prostredník. Jeho reakcia však neprišla. William sa po ňom rozbehol, otočil sa v pohybe a kopol ho takou silou do brucha, že mal čo robiť aby to ustál. Will mu vyrazil dych, ale to mu nestačilo. Pravou rukou sa zahnal a päsťou trafil jeho sánku. Marcellov syn však stále nemal dosť. Sledovala som ho ako sa pomaly opäť vystiera a naťahuje si krk. Jeho telo teda zniesie zrejme dosť bolesti. Znova sa pozrel mojim smerom, ale nie na mňa. Niekoho musel hľadať a keď ho našiel kývol mojim smerom. Will to všetko sledoval a hrudník sa mu začal rýchlejšie dvíhať. Prepálil ma jedným ostrým pohľadom a ja som ucítila na ruke pevný stisk. Zdvihla som pohľad a pocítila som ďalší závan spomienky. Vedľa mňa stal Beny a v ušiach sa mi prehrávali slová, ktoré mi venoval predtým.
,,Dnes tiež nie je tvoj šťastný deň."
Trhla som rukou čo jeho stisk ešte viac zosilnelo.
Do ušných bubienok sa mi dostala rana a oči okamžite nasledovali zvuk.
Dlaň mi mimovoľne zakryla ústa a ja som sledovala ako sa William rúti na betón.