Donúť ma

45. Príprava.

Will

,,Čo si vlastne dal otcovi?" Celú cestu autom Oliver mlčal, ale videl som na ňom ako ho zožierajú otázky. V lietadle to už nevydržal.
,,Nechceš to vedieť." Skonštatujem a ďalej v prstoch zvieram pohár whisky a točím s ním dookola a vytváram kruhy.
,,Keby som to nechcel, nepýtam sa." Zdvihol som hlavu od jantároveh tekutiny a pozrel pred seba. Oliver sedel oproti mne. Sako si položil vedľa seba a bielu košeľu si na vrchu rozopol. Na čele sa mu vytvárali kvapky potu.
,,Nerád lietaš?" Zdvihol som jedno obočie.
,,Nevyhľadám to." Prepichol ma pohľadom.
,,Ale keď išlo o Max, neváhal si sadnúť na prvé lietadlo." Ďalšie konštatovanie.
Neodpovedal mi len na mňa ďalej zazeral, čo ma nútilo usmievať sa. Prešlo pár minút, keď mi odpovedal.
,,Aj teraz ide o Max." Prstami zvieral opierku.
,,Nikdy sa nemala vracať." Pohľadom prešiel k okienku.
,,To nemala, ale teraz je tu a ja ju už nenechám odísť." Napil som sa.
,,Možno by si mal. Nebola by v týchto sračkách ak by si ju do nich nezatiahol."
Chcel som ho udrieť len preto, že možno mal pravdu, ale..
,,Rád sa hráš na čo ak?" Odsekol som mu a dopil pohár whisky.
Skôr než mi stihol odpovedať a podľa výrazu v jeho tvári som usúdil, že by to nič pekne nebolo, zazvonil mi telefón. Na displeji mi svietilo meno jeho otca.
,,Počúvam."
,,Všetko je pripravené. Kedy tam majú byť moji ľudia ?"
,,Večer o desiatej. Adresu vám pošlem. Bude vás tam čakať Oliver. Ukáže vám ako sa tunelom dostanete do Palmagun. Budete čakať na môj signál."
Na chvíľu sa starý Maxwell odmlčal.
,,To čo si mi poslal... Uistím sa, že sa z basy nikdy neodstane."
Jeho hlas bol chrapľavý.
,,Ak áno, vlastnoručne ho zabijem."
Ukončím hovor a pozriem sa na Olivera.
,,Prečo to robíš ? Prečo tam nevtrhneš a neskončíš to s ním ?"
,,Dal som sľub, že sa to pokúsim vyriešiť bez preliatia krvi."
,,Max."
Prikývol som.
,,Záleží ti na nej."
Záleží? Išiel by som za ňou aj na kraj sveta. Ten pocit vo mne vyvolal strach, ale naplnil ma aj šťastím.
,,Odkedy som ju videl sedieť na ružovej stoličke a vietor sa jej hral s vrkočmi zakončenými s červenou stužkou."
Oliverov pohľad sa na chvíľu zvráštil ako keby zvádzal nejaký vnútorný boj a o sekundu na to ho vyrovnal.
,,Len jej neublíž, lebo si ťa nájdem." Vystrel ku mne pravicu. Svaly na mu pod košeľou napínali a ja som mu stisk opätoval. Možno to predsa nebol kolosálny blb.
,,Beriem na vedomie, aj keď si popravde myslím, že by si nemal šancu." Drzo som sa usmial.
,,Chceš sa staviť?"
Na tvári mal tiež vyzývavý úškľabok.
,,Bez debát."
Z rozhovoru nás vyrušili kroky blížiacej sa letušky.
,,Za chvíľku pristávame. Prosím zapásajte sa."
Pohľadom prechádzala po obidvoch a keď sa na ňu Oliver pozrel a usmial zčervenala aj za ušami.
Ja som sa zmohol len na pokrútenie hlavou.

Už pol hodinu som ukazoval Oliverovi katakomby a jediné na čo som prišiel je, že má kurevsky zlý orientačný zmysel. V mysli mám toľko vecí, ktoré by sa mohli pokaziť a toľko plánov, ktoré sa s tým majú vysporiadať, ale na to, že sa tento chuj stratí v katakombách som ozaj nemyslel. Pretočil som už po stý krát očami, keď som mu tu cestu znova ukazoval.
,,Jebne ma. Mám ti nakresliť mapu?!" Zavrčal som, keď sme sa opäť vracali na začiatok.
,,To, že mi za chrbtom vrčíš mi na sústredení veľmi nepomáha." Ozval sa ponad svoje plece a jeho veselý tón mi na ukludňovaní mojich nervov vôbec nepomáhal.
,,Tak ešte raz." Postavil som sa pred vstup do chôdb a zastal. ,,Zmizni."
Oliver si odfrkol, ale poslúchol.
Keď zmizol v jednej z chodieb, zazvonil mi telefón.
Roman.
,,Počúvam."
,,Otec sa chce s tebou dnes stretnúť o desiatej v klube. Chce podpísané zmluvy o prevode vlastníctva William."
,,Si s ním?"
,,Áno."
,,V poriadku, povedz mu, že tam budem."
,,Dobre."
,,Je Max v poriadku?"
,,V tom najlepšom."
,,Dobre."

Vypol som hovor a rukou si prešiel po tvári. Nech už tento deň skončí.
,,Som tam." Z chodieb ku mne doliehal Oliverov vreskot.
,,Super, ale tí na druhej strane to vedieť nemusia, debil."
O pár sekund sa vrátil ku mne.
,,To to by sme mali, čo teraz?" Oliver zdvihol hlavu ku mne.
,,Teraz sa vratime a potom už je to všetko v rukách tvojho otca."
Neznášal som ten pocit, že sa musím spoliehať na niekoho iného.
Dnes to skončí a vezmem Max domov.
A keď tu nebude chcieť zostať, pôjdem kamkoľvek za ňou. Budem ju nasledovať, pretože je to jediné v mojom živote čím som si istý. Nedokázal som presne určiť od kedy sa zo mňa stala taká citlivka, vlastne úplne presne viem kedy, keď som zistil ako chutí, ako dokonalo kĺže po mojom vtákovi.
Nie, na tieto myšlienky práve teraz nemám čas, hlavne keď na mňa čumí jeden pár modrých oči, v ktorých mu vidím nejakú kurevskú otázku.
,,Čo?" Šplechnem k nemu.
,,Neviem, bol si divný. Ten priteplený úsmev už prosím nikdy nerob. Je ho odstrašujúce." Oliverovú dokonalú tvár pretne grimasa a ja si nasadím kamennú masku na tvár.
,,Aj moja pravačka môže byť odstrašujúca." Myknem plecom a nechám katakomby a Olivera za sebou. Viem, že za chvíľu ma bude nasledovať, preto sa vydám von z budovy ležérnou chôdzou. Kým dôjdem k autu zaparkovanému vo vedľajšej ulici aby som bol menej nápadný ozve sa prvý hrom a potom tmavou oblohou pretne blesk. Za sekundu mi už prvé kvapky dopadajú na sako. Studené kvapôčky  majú chladivý účinok na moju rozpálenú pokožku.
Všimnem si ako ma Oliver dobehne a ešte aj predbehne, vidím ako sa snaží vyhnúť kvapkám a mne sa kútiky pier zdvihnú do smiechu.
Čo je to za idiota?
Zrejme som sa zasmial viac nahlas ako som zamýšľal, lebo sa otočí ku mne.
,,Čo mu sa smeješ? Vieš koľko ľudí ročne zasiahne blesk?"
,,Ty si strašná primadona. Máš vôbec medzi nohami vtáka?"
Pery tisknem k sebe, aby som potlačil smiech, ale nie je mi to na nič platné, pretože sa aj tak na jeho prekvapenom výraze po mojej otázke nedokážem nesmiať.
,,Chceš ho vidieť ?" Oliverová tvár je vážna a nemám najmenšie pochybnosti, že by to spravil.
,,Nemyslím, že nosíš v nohaviciach niečo, čo by stalo za to vidieť." Myknem plecom a vopcham prsty do vrecka, aby som mohol vytiahnuť kľúče a otvoriť dvere.
Znova sa ozve hrom a o pár sekúnd blesk osvetlí tmavú oblohu.
,,Je to zhruba 240 tisíc ľudí ročne."
S tou poznámkou Oliver otvorí dvere a s úsmevom na tvári si sadá do môjho auta.
,,Bez tejto infomácie by môj život určite nebol plnohodnotný, ďakujem Maxwell."
Vložil som kľúč do zapaľovania a zaradil sa do premávky.

Dážď neprestal ani po dvoch hodinách. Vystúpil som z auta. Oblek som vymenil za čierne rifle a biele tričko. Za pasom riflí som cítil chladný dotyk kovu. Otočil som sa za seba a vnímal vysokú sklenenú budovu a hoci som nevidel svojich ľudí, vedel som že sú tam.
Všetko bolo pripravené ale toľko vecí sa mohlo posrať, že som na to okamžite musel prestaň myslieť.

Rukou som zovrel kľučku a otvoril vstupné dvere do striptízového klubu. Okamžite moje zmysly pohltila para a cigaretová clona.
Vstúpil som ráznym krokom a všetko neistotu nechal za sebou.
Pri treťom kroku mi dopadla na rameno niečia ruka a do rebra narazil kov.