Donúť ma

30. Testosterón.

Will

,,Pán Bernardi?"
,,Počúvam."
,,Povedali ste, že mám volať ak bude niečo nezvyčajné."
,,Čo sa deje?" Zaklapol som notebook.
,,Za slečnou Tatum prišiel nejaký muž. Momentálne sa s ním rozpráva cez cestu."
,,Kto to je?" Zavrčal som do telefónu a už som sa zbieral z kancelárie. Zabudol som aj na kravatu a schmatol len sako.
,,Nepoznám ho. Nie je to nikto z tých mužov, ktorí boli na zozname potencionálnych hrozieb."
,,Fajn. Ďakujem."
Zložil som telefón a vložil ho do vrecka. Rýchlou chôdzou som prešiel k výťahu a privolal ho. Ignoroval som hlas Janette a vkĺzol do výťahu.
Kto to mohol byť ak nikto zo zoznamu?
Vyletel som halou nevšímajúc si pohľady zamestnancov.
Sklenené dvere sa roztvorili a sledoval som šoféra ako mi kývol hlavou smerom cez cestu.
Tak tohto som tu nečakal. Nedostal sa ani na zoznam. Zrejme som ho podcenil.
Zaťal som sánku a ruky v pästiach som schoval do vreciek nohavíc.
Oliver Maxwell. Prostredný syn Carla Maxwella staršieho. Nádejny syn politika a tréner zmiešaných bojových športov. Vlasy mal kratšie ako keď som ho videl naposledy na fotkách, keď ma premohla túžba zistiť, čo robí Max.

Mal som sto chutí postaviť sa pred neho a zotrieť mu ten zamilovaný pohľad z tváre päsťou.
Ale čakal som. Pustil jej ruku, ktorú doteraz držal vo svojej dlani.
Ešte chvíľu a zlomil by som mu ju.
Kúpil som jej diamantový prsteň a ona ho po mne šmarila.
A teraz si tu na verejnosti dobreže nevymieňajú telesné tekutiny.
Na babičkin prsteň môže zabudnúť, nie že by som sa rozhodol jej ho dať. Hundral som si popod nos.

Nemal som žiadne právo zasahovať, ale aj tak ma to vnútorne zožieralo. Jej pohľad ma zožieral už pár dní a jej otázky vytáčali do nepríčetnosti. Bol som prekvapený, že som dokázal udržať stoický výraz tváre tak dlho. Presviedčal som sa, že čím menej vie, tým lepšie.

Ten chuj ma zbadal. Sánka sa mi napla od zlosti.
Jemu zrejme tiež. Drzo som sa usmial, nech ho aj jebne.
Otočila sa.
Pozrela mi priamo do očí. Jej pohľad bol prekvapený.
Vytiahol som jedno obočie na znak otázky.
Ani som sa nepohol, keď sa otočila späť k nemu.
Čakal som ďalšiu minútu. A tam moja trpezlivosť skončila. Pohol som sa a prešiel cez prechod.
Nenútená chôdza ladne ukrývala moju zlosť.

A potom mi to došlo. Žarlil som. Prečo som nezostal radšej v kancelárii?

Obaja sa otočili ku mne a čakali. Max mala na sebe obtiahnuté šaty, ktoré jej obopínali všetky tie jej krivky. Videl som ako nevedome prestala dýchať a brušné svaly sa jej zaťali. Čakala čo spravím a pritom ani nedýchala.
,,Ahoj Maxima."
Zmätene na mňa pozerala.
,,Nepredstavíš mi tvojho kamaráta?" Slovo kamarát som zo seba vypľul ostrejšie ako som plánoval. Nečakal na Max.
,,Oliver Maxwell." Vystrel ku mne ruku a ja som sa natočil k nemu.
Ak by bolo možné testosterón cítiť, celá táto ulica by bola zamorená. Presahoval som ho výškou, ale pokým som mal ja skôr atletickú postavu on bol formovaný skôr do šírky. Nie až tak ako Chris, ale aj jeho pravačka by bolela.
,,William." Zovrel som mu ruku a hra, kto má pevnejší stisk začala.
,,Čo mu vďačíme za tvoju návštevu Oliver Maxwell?" Nenútene som stiahol ruku a presunul sa bližšie k Max.
,,Prišiel som zobrať Max na neskorý obed." Vystrel sa a nohy mierne rozkročil. Pripravoval sa na útok.
,,Taká diaľka a len kvôli obedu?" Zanôtil som pobavene.
Max stále prerývane dýchala a farba sa jej z tváre už úplne pominula. Nepáčilo sa mi to. Jemne som jej ruku položil na spodný chrbát a prstami prechádzal po stuhnutej koži.
Pri mojom dotyku ju striaslo, tak som nakoniec ruku stiahol.
Ukľudnil som sa a potom som povedal to, čo asi nikto z nás nečakal.
,,V poriadku, ja mám ešte niečo na práci, potom ju môžem vyzdvihnúť."
Max sa konečne nadýchla.
,,Nepotrebuje tvoj súhlas." Drzo mi odfrkol.
,,Oliver." Očami ho prosila Max.
Kretén. Zahodil moju snahu byť milý.
,,Nepotrebuje, ale je fajn vedieť, že priatelovi nevadí jej kamarát." Úsmev som mu opätoval.
Kým ja som svoj hnev držal zakrytý pod maskou, jemu bolo vidieť každú emóciu vyrytú do tváre.
,,Čo si to za zápasníka, keď nedokážeš ukryť pred svojim súperom žiadnu z tých nechutných emócii?" Hrdelne som sa zasmial.
Priblížil sa ešte bližsie. Jeho päsť však nenarazila do mojej sánky. Max sa predrala medzi nás. Ako keby konečne začala vnímať, čo sa okolo nej deje. Všimla si moju žiarlivosť, alebo bola tak dobre skrytá ako som si myslel?
Oliver sa odtiahol potom čo ho prosila Max pohľadom.
,,Neviem, prečo tu zostáva, akým zázrakom ju tu držíš, čo na ňu máš, ale nikdy ju nebudeš mať. Môžeš ju chcieť vlastniť, ale ona nakoniec vzblkne a pochová ťa."
Zažmurkal som pri jeho slovách, ale on pokračoval.
,,Vieš prečo som súhlasil, že ju budem trénovať?"
Bola to rečnícka otázka, nečakal na moju odpoveď.
,,Pretože bola krehšia ako porcelán, pretože sama sebe neverila. Myslela si, že je bezcenná a slabá a to predpokladám, že máš na svedomí ty."
Zapichol do mňa ukazovák.
,,Rozobral si ju a ja som jej pomohol poskladať sa späť. Takže si nemysli, že si ju udržíš."
To šlo z kopca. Jeho slová boli tvrdšie ako by bola jeho päsť. Neznášal som ho, hoc mal pravdu. Dotknute ego sa však nechcelo vzdať.
,,Udržím. Podľa vzdychov, ktoré vypúšťajú jej pery, keď som v nej."
Vytrhol som mu vietor z plachiet. Okamžite sa pozrel na Max. Bol dotknutý a nahnevaný.
,,Max." Vyšlo z jeho úst.
Videl som na nej ako premýšla. Ako som v nej opäť zasial iskričku hnevu.
,,Obaja ste kreténi. Nepotrebujem ani jedného z vás. Meráte si tu svoje ego, ako keby som tu ani nebolala. Hovoríte za mňa a pritom ani jedenému z vás nezáleží na tom, čo chcem ja. Ani jeden z vás ma nepočúva. Skutočne. Nechajte ma na pokoji. Obaja. To to všetko nie je ani o mne, tak ma do toho láskavo neťahajte. Ide vám len o to zistiť, kto z vás ďalej dociká. Nikomu nepatrím."
Prebodla nás oboch pohľadom a narovnala sa.
To bola tá bojovníčka, ktorú som mal tak rád.
Musel som sa usmiať.
,,Myslím, že túto konverzáciu môžete viesť aj bezo mňa. Pre mňa za mňa sa aj pozabíjajte."
Max sa otočila a odkráčala v tých lodičkách k zastavke. Obaja sme sledovali jej guľatý zadok ako nastúpuje do autobusu, bez toho aby si vôbec pozrela kam ide.

,,Vypadni z môjho mesta." Arogantne som sa otočil k nemu.
,,Donúť ma." Provokoval ma Maxwell.
,,To nechceš." Inštiktívne sa mi pod košelou napli všetky svaly.
,,Rozprával som sa z jej otcom. Nie je nadšený, že sa mu motáš okolo dcéry." Roztiahol pery do úsmevu.
A potom som na to prišiel.
Bol to zamilovaný kretén, ale nebol nebezpečný. Chcel ju chrániť, čo mi mohlo zahrať do kariet. Keď to nevýjde ako plánujeme, bude musieť  odísť. Utiecť od tých následkov, ktoré prídu. Bude potrebovať niekoho, kto ju ochráni, keď tu nebudem ja. Spoliehať sa na to, že to spraví jej otec bolo bláznovstvo.

Najhoršie na všetkom bolo to, že mi  v ušiach stále rezonovali jeho slová ako som ju zničil a teraz som v tom nevidel žiadnu úľavu, potešenie. Možno som fakt zašiel priďaleko.
,,Pozri sa Maxwell, nepredstavuješ pre mňa žiadnu hrozbu, takže si tie reči môžeš odpustiť. Max a ja tu musíme niečo vyriešiť, čo sa ťa ale vôbec netýka, ale keď bude po všetkom, a ona bude chcieť odísť, držať ju nebudem." Oliver si odfrkol, ale potom otvoril svoje ústa.
,,To nemyslíš vážne?" Jeho nedôverčivý tón bol na mieste, pretože ani ja sám som tomu neveril.
,,Možno." Mykol som plecom a vybral sa k pristavenému auto, ktoré tam stále čakalo.

Potreboval som si zrovnať priority.

Zavolal som Chrisovi, nech ju nájde, ale nech sa drží stranou. Zrejme nebude mať náladu vidieť niekoho z nás.