Donúť ma

13. Fight arena

Max

V zapätí som počula buchnúť dvere druhej izby a konečne som sa dokázala nadýchnuť. Zavrela som oči a snažila sa svoj tep a srdce dostať pod kontrolu.
Čo ma to vôbec napadlo? Prešla som si rukou po rozospatých očiach. Prešla som do kúpeľni a opláchla si tvár studenou vodou. Nebola už najmenšia šanca, že by sa mi podarilo opäť zaspať.
Vykašľala som sa na jeho a Chrisove zákazy, natiahla som na seba set bežeckých šortiek a topu cez ktorú som pretiahla oversize čiernu mikinu. Z nočného stolíka som vzala čiernu pásku, ktorú som si upevnila na biceps a strčila doňho telefón. Zastrčila som si do uši slúchadla a skontrolovala, či v obale mám aj nejakú hotovosť, keby náhodou. Do uši mi začali dunieť basy a ja som sa konečne začala ukludňovať. Obula som si bežecké topánky a vlasy som si zviazala do strapatého copu, ani som sa neobtiažovala pozrieť do zrkadla a vyšla z miestnosti. Dlhou chodbou som prešla do kuchyne a schmatla z chladničky kartu k výťahu. Tichým krokom som prešla k výťahovým dverám a priložila kartu. Dvere sa za krátku chvíľku otvorili a ja som nimi prešla a opätovne priložila kartu a stlačila lobby. Dvere sa pomaly zatvárali a ja som sledovala či sa náhodou nejaké vo vnútri bytu neotvoria. Keď sa tak nestalo posunula som sa na úplný kraj výťahu a čakala.
Za minútku sa opäť roztvorili a ráznym krokom som vyšla z nich do chodby.
Vôbec ma neprekvapilo, keď sa moje oči stretli s očami vrátnika. Jasné, že tu majú vrátnika. Bol starší, tmavé vlasy mu už zdobili šediny a v baculatej tvári mal vsadené orieškové oči. Videla som ako sa mu pohli pery preto som vytiahla jedno slúchadlo z ucha.
,,Prepáčte, nepočula som vás." Usmiala som sa naňho a zastavila som.
,,Len som vravel dobré ráno slečna."
Venoval mi zdvorilí úsmev.
,,Aj vám."
,,Dnes to vyzerá na slnečný deň, ale nie je skoro na vychádzku ?" Zdvihol jedno husté obočie.
,,Behám radšej keď ešte mesto spí." Už som si chcela vložiť sluchadlo naspäť, keď ma zastavil jeho hlas.
,,Pán Bernardi spomínal, že by ste sama nemali chodiť von." Do hlasu sa mu pretavili obavy tak som sa naňho usmiala ešte úprimnejšie.
,,To sa týkalo len pracovných záležitosti, stretli sme sa ráno, vie o tom, že idem behať, ale ďakujem za vašu starosť."
Klamala som až sa mi z huby prášilo, ale ten debil nebude riadiť každý môj krok.
Vložila som si sluchadlo naspäť do ucha aby som zabránila ďalšej konverzácii.
Rýchlo som sa dostala k vchodovým dverám a vyšla na ulicu. Do pokožky na holých stehnám mi narazil chladný ranný vánok , ale akonáhle som sa rozutekala už som ho nevnímala. Nastavila som si pravidelne tempo a všetky myšlienky vypustila z hlavy. Nechcela som premýšľať nad dnešným stretom, nad jeho erekciou a nenávisťou v hlase. Chcela som zabudnúť, že je na teraz súčasťou môjho života a vôbec, že má na mňa nejaký vplyv.
Bežala som po chodníku a keď som zbadala maly lesopark pustila som sa ním. Hudba mi dunela v ušiach a ja som sa konečne po dlhej dobe cítila opäť o kúsok slobodnejšia. Míňala som veľké lipové stromy, lavičky a stánky s kávou. Sľúbila som si, že keď sa budem vracať na jednu sa určite zastavím. Bežala som ďalej a míňala som ostatných bežcov, aj keď ich bolo veľmi málo. Pomaly mi slnečné lúče ohrievali pokožku na tvári. Prebehla som parkom a vydala sa opäť na asfaltový chodník lemujúci ulici. Pomaly sa ľudia hnali po chodníku do práce. Utekali na autobus zahliadený na hodinky alebo telefóny. Vôbec sa nezaťažovali pozrieť okolo sebe, na ľudí, na preberajúce sa mesto. Stereotyp ich voľnosť úplne pohltil. Dúfala som, že ja takto nikdy neskončím a sľúbila som si, že keď toto všetko bude pasé odídem niekde, kde si najdem dobrú prácu a ak raz príde k tomu, že to už viac nebude práca, ktorá ma robi šťastnou odídem bez mihnutia oka. Sľúbila som si, že nech to bude akokoľvek zlé, vždy budem robiť čo ma baví. Nad touto myšlienkou som sa usmiala a zmiernila tempo. O pár blokov ďalej som úplne zastala, keď som videla veľkú ošarpanú budovu a nad ňou nápis FIGHT ARENA.
Chvíľku som na ňu hľadela a zmocnil sa ma pocit, že mi moje tréningy s Oliverom chýbajú. Musím mu zavolať. Pri tom všetkom som vôbec nemala energiu riešiť ďalšieho chlapa hoc bol akokoľvek milý.
Bez toho aby som nad tým vôbec uvažovala som vytiahla slúchadla a vsunula ich do priehradky k mobilu. Vedela som, že tu určite neposkytujú tréningy sebaobrany na aké som bola zvyknutá, ale nejaká sila ma aj tak vytiahla dovnútra. Najprv mi na čuchové vnemy zaútočila kyslosť zmiešaná s potom, ale na ten som už bola zvyknutá a privítala som ho ako starého priateľa. Ošarpaný vzhľad mala aj celá telocvičňa ale mňa to vôbec nezastavilo. Sledovala som boxovacie arény, rôzne vrecia zavesené na reťaziach. Vzadu som videla aj nejaké posilňovacie stroje. Sama pre seba som sa usmiala a vsala energiu tohto miesta.
,,Stratila si sa malička ?"
Okamžite som sa otočila za hlasom a videla som po mojom boku stať staršieho muža, ktorý musel mať určite nejaké mexické korene ako stojí za pultom. Nechápala som ako som si ho nemohla doteraz všimnúť.
,,Možno." Chabo som sa na neho usmiala.
Opäť som sa pohľadom vrátila do vnútra telocvične, kde som videla dvoch mužov ako trénujú box.
,,Je telocvičňa aj pre verejnosť?" Otočila som sa opäť k nemu a usmiala som sa, opäť.
,,Dievča zlaté, obavám sa, že tu nenájdeš to čo hľadáš." Aj napriek tomu, že ma súdil a škatuľkoval, nemohla som sa na neho hnevať. Pripomínal mi jedného pána, ktorý chodil stále do reštaurácie v ktorej som popri škole pracovala nejaký ten piatok. Vždy bol milý a priateľský.
Ešte viac som sa zaškerila naňho.
,,Úplne mi bude postačovať jedno boxovacie vrece a pár rukavíc."
,,Boxuješ?" Zdvihol jedno šedivé obočie a jeho hlas bol zrazu privetívejší.
,,Skôr trénujem Kraw magu, sebaobranu a tak, ale mám aj nejaké tie základy boxu." Hrdo som sa naňho usmiala.
,,No ty si mi kvietok dievča." Obišiel stôl a mne sa naskytol naňho úplný pohľad. Vek sa už na ňom podpísal, ale to akú postavu si stále udržoval bolo neskutočné. Vedela som, že celý život musel venovať tomuto športu. Pozrela som nad jeho hlavu a videla som tam rôzne fotky zo zápasov v boxe, niektoré boli ešte čiernobiele. S úsmevom na perách som sledovala muža, ktorý na väčšine fotiek drží nejaké ocenenie alebo opasok.
,,To ste vy, že?" Pozrela som na neho.
,,A kto iný dievčatko." Videla som aký je hrdý na seba. Nezazlievala som mu to, pretože som ten pocit zdieľala s ním.
,,Som Max." Vystrela som k nemu ruku.
,,Luis." Stisol mi pevne ruku a potriasol mi ňou.
,,Teší ma. Mohla by som tu teda chvíľku zostať? Mám tu aj nejaké peniaze, síce nie veľa, ale malo by to stačiť." Rukou som okamžite nahmatáte pás na mobil, keď ma pohybom ruky zastavil.
,,Nechaj tak Max, dnes to máš grátis." Nemohla som sa zbaviť pocitu, že ho chcem objať.
Luis vykročil a ja som ho nasledovala. Po ceste som si zložila pás na mobil z ruky a prevliekla si čiernu mikinu cez hlavu. Zostala som stať len vo vysokych šortkách, ktoré mi vďakabohu zakrývali polovicu stehien a skoro celé brucho, tak medzi topom a nimi zostalo len kúsok odhalenej kože. Aj tak som sa cítila dosť obnažene, ale mohlo to byť aj horšie. Svoje veci som položila na lavičku a sledovala Luisa ako sa zohol k lavičke a podal mi pár rukavíc. Okamžite som si ich začala navliekať.
Zastavil sa a pozrel sa s úsmevom na mňa.
,,Nie je veľa žien, ktoré by k nám zablúdili. Tam vzadu je môj vnuk Hector." Ukázal na chlapca približne v mojom veku. Zahliadela som sa naňho ako sa páruje s nejakým blodiakom. Obzrela som si Hectora, keď sa akurát otočil a naše pohľady na stretli. Na chcvilku zmeravel a potom sa otočil k svojmu parťákovi. Hector mal krátke tmavé vlasy a aj keď on už zdieľal viac amerických črtov nebolo možné poprieť, že sú príbuzný.
,,Odkiaľ vás sem zavialo Luis?" Nedalo mi sa neopýtať.
,,Z Mexika dievča. Moji rodičia sem emigrovali, keď som bol chlapec a už sme sa nevrátili. Našiel som lásku v boxe a celý život mi bol verným parťákom."
Tak som teda mala pravdu.
,,Ste úžasný Luis." Neodpustila som sa a videla som ako sa zapýril čo mi privodilo ešte väčší úsmev na perách.
,,Dievča zlaté, komplimenty si šetri pre svojich rovesníkov, ešte mi privodíš infarkt." Luis sa zasmial a ja som periférne videla ako to pritiahlo pozornosť jeho vnuka.
,,Poď dnes si na teba posvietim aby si si neublížila."
Nadvihla som obočie a nad jeho poznámkou sa pousmiala.
Natiahla som si aj druhú rukavicu a prešli sme k žinienke. Luis zobral do rúk chránič a vložil si doňho ruky.
,,Tak poď, úkaž čo je v tebe. Poďme zadný, predný hák a zvedák."
Okamžite som počúvla Luisa a robila presne to čo mi povedal. Srdce mi divoko bilo a užívala som si každý jeden pohyb.
,,Spevni nohy, opri sa o ne. Nemáš ich na parádu."
Zavrčala som no poslúchla ho. Takto to išlo niekoľko minút, kým mi nedoprial prestávku. Všimla som si, že jeho vnuk už zostal sám a sledoval nás.
,,Dobre dievča. Máš pevne ruky to je základ a aj nejaké svalstvo tam je."
Nad jeho drzou poznámkou som sa zasmiala.
,,Neviem či to mám brať ako urážku alebo pochvalu, keďže som na tom svalstve pracovala pomaly päť rokov."
Aj Luis sa zasmial a otočil sa k vnukovi. Zrejme si tiež všimol, že nás sleduje.
,,Poď sem Hector, výmeň starého pána, ktorý už ledva fučí."
Vnuk ho poslúchol a ja som zmeravela. Cítila som ako si ma prezerá. Radšej som si tú mikinu mala nechať.
Hector sa pridal k nám a potľapkal starkého po pleci.
,,Starký teba nikto nemôže unaviť." Videla som medzi nimi lásku až ma to zahrialo pri srdci.
,,Netrep a daj si rukavice."
Hector si prehodil rukavicev rukách ale najskôr sa na mňa usmial.
,,Hector, teší ma." Vystrel ruku a ja som mu ju stisla.
,,Max."
Sledovala som ako si nasadzuje rukavice.
,,Len ma prosím šetri." Odstúpila som od neho a rukavicami si zakryla tvár.
Bola som pripravená. Zrejme.
,,Ukáž mu svoj pravý hák." Povzbudzoval ma Luis a mne sa z úst vydral smiech.
,,Myslel som, že si na mojej strane starký." Ozval sa zvučný hlas Hectora.
Teraz keď bol bližšie vyzeral ešte mladšie. Určite bol mladší ako ja. Jeho tmavé vlasy z blízka boli skôr uhľovočierne ako hnedé.
,,Nešetri ho, dievča." Opäť sa ozval Luis a ja som ho poslúchla, dala som do toho všetko. Udierala som do Hectora, ale ten sa všetkým mojim úderom buď vyhol alebo ubránil. Takže jedine som ho mojim hákom udrela do rukavíc, keď si bránil tvár. Vedela som, že sa krotí a jeho údery boli slabšie ako keď som ho videla s tým druhým mužom. Jedna moja časť za to bola dokonca rada. K.O. by som predsa len nerada dostala.
Takto sme pokračovali ani neviem koľko minút, keď Luisov pohľad zaletel k recepcii. Okamžite ho nasledoval aj Hector a prestal s boxom.
,,Zrejme si už po teba prišli, alebo sa naša telocvičňa v jeden deň rozšíri o viacero členov?" Sarkasticky poznamenal Luis a ja som sa donútila otočiť.
O stenu vedľa recepcie sa opieral William so smrtonosný pohľadom a vedla neho stal Chris s prekríženými rukami na hrudi a pobaveným pohľadom.
Ako ma dopekla našli?!
Potom som videla ako Will zviera v ruke mobil a okamžite som pohľadom preletela k lavičke, kde ležal môj.

Ten parchant.