Donúť ma

27. Park.

Max

Prezliekla som sa do legín a voľného trička. Našla som vo svojej izbe slúchadla a mobil som si zasunula do púzdra na ruke. Nemohla som tu zostať s nimi pod jednou strechou. Priveľa nadbytočnej energie mi naplnilo telo. Pobozkala by som ho. Ktovie čo všetko by som ešte urobila.
Vybehla som po chodbe a zviezla sa výťahom do lobby.
Pán Copin sedel za pultom a len čo ma počul zdvihol hlavu. V očiach mal nesúhlas. Zabudla som, že sa nemôžem nikam pohnúť. Zas ma zožieral hnev.
Poslednú dobu som bola vždy nahnevaná.
,,Dobrý deň pán Copin."
,,Prepáčte slečna, ale o vašom odchode budem musieť informovať pána Bernardiho."
,,Len si poslúžte. Mám u seba mobil, nebude mať problém ma nájsť. Opäť."
Uštipačnú poznámku som hneď oľutovala. On za nič nemohol.
Vybehla som presklenenými dverami a ťukla do telefónu aby hudba začala hrať. Začala som rýchlejšie kráčať a ponorená do piesne od Miley Cyrus - Wrecking ball som sa rozbehla.

🎼 All I wanted was to break your walls
All you ever did was wreck me.
Yeah, you, you wreck me...

Don't you ever say I just walked away,
I will always want you
I can't live a lie
Runnig for my life
I will always want you..🎼

(Všetko, čo som kedy chcela, bolo rozbiť tvoje steny
Všetko, čo si kedy urobil ty, bolo to, že si ma zničil
Áno ty, ty si ma zničil..

Neopováž sa niekedy povedať, že som len tak odišla
Vždy ťa budem chcieť
Nemôžem žiť v klamstve, bežím o život
Vždy ťa budem chcieť..)

Ponorená do slov som bežala ako o život. Aké ironické.
Tou istou trasou ako minule. Možno by som sa mohla zastaviť v tej telocvične. Možno ma uchýlia na chvíľu.
Cez prechod som vbehla do parku a zaradila sa k ostatným bežcom.
Srdce mi zrýchlene bilo a po pätnástich minútach ma pľúca prestali poslúchať.
Sadla som si na lavičku a vypla hudbu. Pozorovala som ľudí ako sa prechádzajú s kočíkmi, s deťmi. Pozorovala som ostatných bežcov s akou ladnosťou bežia, do kým si na lavičku niekto neprisadol.
Chlap, možno o trošku starší ako som bola ja. Nikdy som ho predtým nevidela. Blond vlasy mal začesané dozadu a po bokoch zastrihnuté. Kým som si ho prezerala zapichol do mňa oči vo farbe tmavej čokolády. Čierny oblek musel byť drahý a šitý na mieru, pretože mu každý jeden sval obopínal ako druhá koža.
Jeden kútik pier zdvihol. Zrejme som sa pozerala dlhšie ako bolo slušné. Odvrátila som zrak a ignorovala jeho prítomnosť, aj keď niečo vo mne mi hovorilo, že si tu nesadol len preto, že nemá čo iné na práci. Možno ma prišiel zabiť. Možno ho poslal konečne Marcello, aj keď mi jeho výzor neprišiel ako výzor zabijaka. Ale čo ja môžem vedieť? V dnešnej dobe už hajzli nosia obleky.
Nechcela som zisťovať  čo sa skrýva za tou do zlatista opálenou pokožkou. Dokonalé licné kosti hovorili o jeho kráľovskom pôvode, aj keď to žiaden princ určite nebol.
Postavila som sa.
,,Už odchádzate? Snáď vás moja prítomnosť nevydesila."
Jeho hlas znel ako ten najsladší med. Dokonalá pretvárka.
,,Videla som aj horších." Odpovedala som mu nezaujato, ale pri tom ma stále lákali jeho oči.
,,S tým by som sa veľmi nechválil, aj keď to zranilo moje ego." Krivo sa na mňa usmial. Aspoň jedna nedokonalosť.
,,Keď tak pozerám na Vás, vaše ego to určite prežije."
Hrdelne sa zasmial.
,,Máte okuzlujúcu povahu, slečna?"
,,Okatý spôsob ako zistiť moje meno."
V tom sa oprel o ruky a okamžite bol na nohách.
Necúvla som. Mala som, ale už som mala na dnes arogancie až až.
Napriahol ku mne pravicu.
,,Roman, teší ma."
,,Často obťažujete osamelé ženy v parku, Roman?"
,,Ste osamelá?" Zdvihol jedno obočie, ale keď videl, že sa nemienim dotknúť jeho dlane, stiahol ju. Úsmev mu však z pier nezmizol.
,,Čo chcete?" Môj pohár trpezlivosti pretiekol. Stále som bola pripravená na útek.
,,Nemôžem sa chcieť zoznámiť s krásnou ženou?"
,,Nemyslím si, že ste tak zúfalý, aby ste oslovovali neznáme ženy v parku. Určite máte okolo seba veľký počet žien, ktoré Vám s radosťou skočia do postele. Tak čo tak sa sústrediť na tie, namiesto tých, ktoré vás za chvíľku nakopnú do citlivých miest?"
Zdvihla som obočie a on sa od prekvapenia zasmial. Malé vrásky sa mu vytvorili na čele.
,,Mám radšej ženy s bojovným duchom."
,,Lenže tie zrejme nemajú radi vás. Zbohom, Roman."
Neviem či bol dobrý nápad sa k predátorovi otočiť chrbtom, ale riskla som to.
,,Do skorého videnia." Odrážali sa jeho slová od môjho chrbta.
Prinútila som sa rozbehnúť, ale po pár metroch som sa pre istotu otočila. Nebol tam. Zmizol a zostala po ňom len korenistá vôňa a snobskosť.
Vydýchla som a donútila som sa nájsť opäť to správne tempo.
Po pár minútach ma dohnala mužská postava. Znížila svoje tempo a prispôsobila sa mi. Otočila som sa a zbadala Chrisa, ktorý sa len usmial, ale nič nepovedal. Bežali sme spoločne parkom bez jediného slova.
Bez hudby som sa musela premáhať aby som udržala tempo.
,,Závod? Ak výhraš a utečieš predo mnou, môžeš chodiť von sama." Zavrčala som. Nebudem súťažiť o moju slobodu.
Chris pochopil, že to so mnou ani nepohlo. Úspešne som ho ďalej ignorovala.
,,Tak, čo by si povedala na to, že keď vyhráš zoberiem ťa vybrať si svoj snubný prstienok?" Na svojich vlastných  slovách sa smial.
Hnev, znova ten hnev.
Drgla som ho do ramena, ale nemalo to žiaden efekt.
,,Ja som si ho už vybrala." Drzo som sa naňho usmiala.
,,Aká krutá malá Max."
Ďalej sme bežali, ale tempo bolo pomalšie. Rozmýšľala som nad jeho výzvou.
,,Ak vyhrám zodpovieš mi na pár otázok." Vecne som skonštatovala.
,,Na dve." Bola jeho odpoveď.
,,Fajn." Vedela som, že nad ním nemám šancu vyhrať. Musela som si vybojovať výhodu. Skôr než sme sa úplne rozbehli, zamotala som mu svoju nohu pod jeho a podtkla ho. Chris okamžite letel k zemi, ale to som sa už rozbehla ako o život. Počula som za sebou ako sa dvíha a so smiechom nadáva.
Bežala som ešte zopár desiatok metrov až kým som sa nezastavila pri lavičke. Chris bola za sekundu za mnou.
Sadla som si a rozdýchavala možný kolaps srdca.
,,Švindlovala si." Sucho skonštatoval a sadol si ku mne na lavičku. Pozrela som na jeho krvavé koleno.
,,Potrebovala som výhodu." Lišiacky som sa na neho usmiala.
,,Ale mrzí ma to."
,,Nemrzí." Hľadel mi do oči a vytváral mi dieru do duše.
S nevinným pohľadom som len mykla plecom.
,,Takže?" Vedela som na čo sa pýta, ale ja som to potrebovala premyslieť. Len dve otázky.
,,Prečo ma drží v klietke?"
,,Bojí sa o teba."
,,O tom pochybujem. Keby mohol predhodil by ma prvého hladnému tigrovi. Vždy to tak bolo. Najprv ma nalákal na sladké reči a potom ma odsotil ako nepotrebnú, špinavú vec."
Bolo mi z toho na nič. Prečo som mu to vlastne všetko hovorila.
,,Tak to nie je. Možno je, ale nerobí to naschváľ. V živote nepoznal mnoho dobra, tak lipne na tom jedinom čo pozná, temnote."
,,To bolo prozaické." Odfrkla som.
,,Som muž mnoha tvári." Oprel sa o lavičku lakťami.
,,Čo spraví s mojim otcom?"
Pri tých slovách ma zamrazilo.
,,Každý musí niesť následky za to čo spraví."
,,Aj on?" Nadvihla som obočie.
,,On už ich znáša." Chrisov hlas bol iný, smutnejší , temnejší. Jeho každodenná  radosť v očiach sa stratila.
Museli si byť veľmi blízky.
,,Poď Max, je čas sa vrátiť do zlatej klietky."
Nad jeho uštipačnou otázkou som prevrátila oči, ale poslúchla som.
Cesta naspäť sa zdala omnoho dlhšia, možno kvôli tomu tichu, čo sa medzi nami vytvorilo a nezmizlo ani keď sme dorazila domov.
Domov...