Donúť ma

5. Pohreb.

Max

Po dvoch hodinách za počítačom som zistila, že sme v prdeli.

Nebola som o nič bližšie k nápadu, ako vyriešiť náš problém.
Otcove akcie sa prepadli vplyvom trhov na dno. Videla som jeho výpisy a zistila som, že to nebolo len zo dňa na deň. Keď došlo ku korekcii na trhoch a k jeho následným poklesom nie aby zmenil stratégiu, on to stále tlačil do cenných papierov, ktoré sa potápali. Čo ho to preboha napadlo?
Pošúchala som si stuhnutý krk.
Za chrbátom som počula klopanie na dvere. Zavrela som notebook a skryla finančné výkazy, ktoré som ukradla z otcovej pracovne.
Otočila som sa na stoličke smerom k dverám, presne vo chvíľke keď mama roztvorila dvere.
,,Jedla si niečo?"
Pokrútila som hlavou. Prišla za mnou a dlaňou mi prešla po vlasoch. Videla som ako očami blúdi po mojej ruke na notebooku po odchýlenom šuflíku, kde som schovala nie tak úspešne červenú knihu.
,,Si bystrá, mladá žena Max, ale musis vedieť, že to to už je stratené." Voľnou rukou zavrela šuflík úplne.
,,Nenájdeš tam nič, čo by nám mohlo pomôcť."
Opäť ma pohľadila po vlasoch a ja som pri tej známej vône, ktorá bola vždy okolo nej zavrela oči.
,,Pamätám si, čo hovorila tvoja babička, keď sme kupovali tento dom." Na chvíľku sa opäť umlčala a na tvári mala smutný výraz.
,,Kto letí blízko slnka, ten sa určite raz spáli."
,,Bola to veľmi múdra žena." Nezmohla som sa na nič viacej. Nezostal nikto z rodiny, kto by nám dokázal pomôcť.
Na malý moment sme zostali ticho, potom ho však mama preťala.
,,Mala by si si dať niečo pod zub a prezliecť sa. Za hodinu vyrážame."
Odsunula som sa a postavila sa zo stoličky. Nechcela som tam ísť. Srdce mi ešte stále nepríčetne bilo, keď som si spomenula na udalosti z dnešného skorého rána.
,,Načo? Otočili sa nám chrbátom."
Vyštekla som trochu impulzívne. V otcových kníhach sa dosť často opakovalo Bernardiho meno.
,,Lorenzo by nám pomohol. Bol to priateľ tvojho otca a my si uctíme jeho pamiatku. Všetko ostatné vyriešime."
Ani ona sama neverila tomu, čo teraz povedala.
Tak ako som tomu mala uveriť ja?
,,Nemyslím si, že to bude také jednoduché. A čo jeho mama? Prečo sa neporozprávaš s ňou nech obmäkčí svojho syna?"
Zadívala sa na mňa.
,,William nikoho nepočúva."
,,Tak prečo žiadaš, aby som sa s ním porozprávala ja ?" Nechápavo som sa na ňu zahliadela.
,,Vždy sa na teba pozeral inak, vyhľadával tvoju spoločnosť." Mykla plecom.
Pridusený smiech pohltil moje telo.
,,Mýliš sa."
Musela sa.
Nemýlili sa.
V tom, že moju prítomnosť vyhľadával len z akého dôvodu, ale to som nechcela rozoberať.
,,Daj sa do pucu srdiečko, nech zbytočne nemeškáme." Otočila sa na päte a nechala ma tu samu s mojimi myšlienkami.

Obliekla som si čierne šaty s krátkym rukávom, ktoré mi siahali do polovice stehien. Opätky som vynechala a radšej si obula vysoké čierne conversy. Šaty neboli nijako zvlášť elegantné, tak som si povedala prečo nie.

Spoločne sme všetci traja vošli do kostola. Zimný vzduch mi narazil do odhalených rúk a nôh. Okamžite sa na mojom tele vytvorila husia koža.
,,Bože, tu je zima." Zahromžila som potichu, ale zrejme nie dosť.
,,Maxima, nerúhaj sa v božom chráme." Mamin hlas bol o oktavu vyšší ako zvyčajne čo mi prišlo vtipné. Otec sa popod fúzy tiež zasmial a to bolo prvýkrát čo som ho videla vôbec pohnúť kútikmi. Mama mňa aj otca štuchla prstami, čo vo mne ešte viac vyvolalo smiech.
,,Odkedy si taká pobožná?" Nedalo mi.
,,Odvtedy čo sa na nás všetci pozerajú." Okamžite som zdvihla pohľad a všimla si, že mala pravdu. Tí, čo boli k nám najbližšie sa zo zdvihnutým obočím na nás pozerali. Zadusila som smiech a vyrovnala som sa.
Poobzerala som sa po okolí. Úplne v predu pri rakve, stála v kruhu skupinka mužov, ktorí boli veľmi podobne oblečení. Čierne obleky im dokonale padali. Líšili sa len vekom a postavami. Jedno však mali všetci spoločné, ich farba kože bola opálená rovnako ako tá Lorenzova. Žeby nejaká vzdialená talianská rodina? Bolo by to možné. Niektorí mali na hlavách aj čierny klobúk. Stáli pri rodine Bernardiovcov dokonalo vystreto a obzerali sa okolo seba čisto povýšenecky.
,,Asi by sme mali zostať tu vzadu." Zašepkala som mame. Už aj tá si všimla spoločnosť, ktorá sa točila okolo vdovy a jej syna.
,,Počkáme tu." Pritakala mi mama.
,,Kto sú?"
,,Veľmi zlí ľudia." Zašepkal otec a videla som ako sa zmenšil. Naháňali mu strach a to som v živote nikdy nezažila, že by sa otec pred niekým sklonil.
Sadli sme si do predposlednej rady a čakali kým obrad začne.
Sledovala som ako sa všetky tí chlapi točia okolo jedného starého, bacuľatého chlapa, ktorý sa opieral o striebornú paličku. Ako by jo bránili vlastným telom. Smiešne.
Potom sa starší pán kúsok pohol a ja som pred ním videla stať Williama. Pohľad mal prázdny, mužovi ledva venoval nejakú pozornosť. Čierny oblek mu neskutočne svedčal. Ako vtedy na plese. Nikdy som mu to sako, čo prehodil cezo mňa nevrátila. Stále mi visí v šatníku. Nedokázala som ho ani vrátiť ani odhodiť. Zostal mi tam ako pripomienka, že aspoň raz sa ku mne ako tak zachoval pekne. Síce ma stále dehonestoval, ale aspoň ma nenechal odísť s roztrhanými šatami na prsiach. Aj keď mi ich vlastne roztrhal on sám, ale prekvapivo na jeho obranu som si vždy musela pripomínať, že ak by to nespravil asi by som sa udusila.
Musela som zastaviť tieto myšlienky a spomienky. Nepáčilo sa mi kam smerovali.
Oblek ho obopínal na tých správnych miestach a čiernu kravatu mal trochu uvoľnenú. Otočil hlavou a napol krk. Až teraz som si všimla, že aj na krk mu stúpajú malé čierne čiarky. Z tejto diaľky som ich nevedela rozoznať, ale videla som, že je to len špička tetovania, ktoré sa rozprestierala po väčšej časti jeho hrude.
Sledovala som, keď bez jedinej emócie odpovedá svojej matke a potom začal prechádzať pohľadom po tvárach ľudí v kostole. Nedokázala som povedať či vycítil moj pohľad , ale o chvíľku sa jeho zelené oči vpili do tých mojich.
Ani sa nepohol. Jeho tvár zostala bez záujmu, bez jedinej mimiky, ale jeho oči stále viseli na tých mojich. Ani jeden nedokázal uhnúť pohľadom.
Čo ma však nakoniec vyrušilo bol pohyb pri ňom. Ten starý muž o paličke sa otočil za Willovym pohľadom a našiel ma svojimi tmavými očami. Okamžite Will prestal na mňa pozerať a našiel si iný bod, na ktorý uprel zrak.
Starý muž mi venoval úsmev a ja som okamžite odvrátila zrak k mojim dlaniam.

Will ma už viac nevyhliadal pohľadom a mne, nie aby sa uľavilo tak ma to nahnevalo.
Čo je to so mnou?

Smútočný obrad skončil. Muži v čiernom, ako som si ich nazvala vo svojej hlave sa rozptýlili po celom areáli cintorína.
,,Ideme za Adel, ideš s nami Max?" Nechcelo sa mi. Už že som tu musela byť ma znervózňovalo. Vďaka Bohu mi zavybroval telefón a ja som sa mohla ospravedlniť so slovami, že to je personalista z jednej firmy, hoc mi volal Oliver.
Odišla som ďalej od ľudí a vybrala som sa hlbšie do lesa, ktoré obkolesoval pozemok cintorína.
,,Ahoj." Ozvala som sa.
,,Ahoj. Len som ťa chcel skontrolovať. Ako to tam ide?"
Na malý moment som sa zamyslela nad tým, čo vlastne mám povedať. Zrejme touto otázkou nemyslel, aby som naňho vybalila, že sme na mizine a čoskoro budeme bezdomovcami.
,,Dobre. Akurát som na pohrebe."
,,To je, nemilé. A kedy sa vraciaš?" To bola tiež mimoriadne dobrá otázka.
Za stromami som niečo počula. Nejaké hlasy a nejaký plač ? Odmlčala som sa, aby som sa mohla sústrediť na hlasy za kríkmi.
,,Halo? Si tam Max?"
,,Musím končiť, ozvem sa ti." Rýchlo som zložila, aby ma môj hlas neprezradil. Pomaly som kráčala bližšie ku kroviu. Cez malú medzeru som videla toho staršieho muža o paličke. Stál tam a fajčil dútnik, myslím. Pohľadom som prešla tam kde aj on pozeral a prikrčila som sa, aby som lepšie videla. O meter možno dva ďalej od neho stali mladi chlapi a jeden kľačal a nariekal. Čo to má znamenať? Posunula som sa ešte o kúsok bližšie a do ľava. Posunutie mi doprialo nový uhol výhľadu a mne už bolo jasné, prečo ten muž kvílil. Nižší, holohlavý chlap mu mieril zbraňou na hlavu. Telo sa mi naplo a zamrzlo. Kam som sa to ja zas dostala? Už mi však bolo jasné, prečo tie čierne obleky, klobúky, zlatistá pokožka. Musel to byť nejaký gang alebo bohviečo. Možno nejaký vymáhači.
Bože Max, mala by si prestaň pozerať tie akčné filmy.
Mala by som zavolať políciu. To by som mala spraviť a zmiznúť odtiaľto. Odblokovala som telefón, keď ma vyrušil ich rozhovor.
,,Prosím, ja nič neviem. Nebol som tam. Neviem kto to bol." Počula som piskľavý hlas toho čo kľačal.
,,To nie je odpoveď, ktorú chceme počuť." Ozval sa ten vyšší blondiak, ktorý stál vedľa toho holohlavého, čo držal zbraň.
Odtrhla som od nich zrak a začala ťukať číslo na políciu. Už som mala prvé dve čísla napísané, keď som na chrbte pocítila  chladný kov.
,,Teraz vymaž tie čísla a podaj mi telefón." Hrubý hlas za mnou mi takmer privodil infarkt.
Telom mi prešiel chlad a potom mi ním trhlo.
,,Aká je asi pravdepodobnosť, že je to tvoj úd, čo mi tlačí na chrbát?"
Načisto som sa pomiatla. Toto bude moja posledná veta predtým ako zomriem?
,,Môj úd by bol omnoho hrubší a teraz vymaž tie čísla a pomaly sa postav."
Pritlačil mi zbraň tvrdšie medzi lopatky.
,,To by povedal každý chlap." Zamrmlala som a pomaly vymazala čísla z vytáčania.
Chlap za mnou len zavrčal a ja som sa k jemu začala otáčať. Najprv ma zaskočila je veľkosť. Bol mohutný a po oboch rukách sa mu tiahlo tetovanie. Vlasy mám úplne čierne ako uhlie a zopnuté v cope. Potom som sa však pozrela ako pred sebou drží zbraň a na sucho som prehltla.
,,Aká je asi pravdepodobnosť, že sa budeme tváriť , že som nič nevidela? Vlastne som ani nič nevidela, nič sa tu nestalo." Trepala som čo ma prvé napadlo a videla som ako chlap predo mnou stráca nervy , alebo nad mojim vyhlasením uvažuje?
Na moje nešťastie mi o chvíľku do uši narazil tlmený výstrel a ja som okamžite trhla hlavou do zadu. Chlap na kolenách už nebol, tvár mal zaborenú do suchej slamy, ktorá sa pomaly zafarbovala do červena.
,,Myslím, že tvoj osud sa práve spečatil" Ozval sa opäť hrubý hlas za mnou.
Nohy sa mi začali triasť a adrenalín naplnil moje telo a rozum si vôbec nepripúšťal, čo sa práve stalo a čo sa za chvíľu stane mne.
,,Rozlúč sa zo životom kráska." Povedal mi.
,,Naozaj musím ? Nedohodneme sa?"
Bola som odhodlaná aj padnúť na kolena a začať prosiť. Nemôže to predsa takto skončiť. Čo sú to za ľudia preboha? Ktorá z pohrebu urobí jatky? Alebo si povedali, že zabijú jednou ranou dve muchy? Alebo vlastne so mnou to budú tri.
Počula som ako nabil zbraň a ja som vypleštila oči a potom ich zavrela.

,,Odlož tu zbraň Beny."  Okamžite som rozpoznala hlas a otvorila oči. Za Benym ako som sa dozvedela, že sa volá stál Will, stále bez akéhokoľvek výrazu v tvári a s rukami vo vreckách nohavíc.
Je normálny ? Však zabije aj jeho tento nabúchaný cvok.
Pozerala som naňho a v tvári som mala čisté zdesenie.
Beny sa však len otočil za jeho hlasom.

,,Sám veľký Bernardi si prišiel zašpiniť ruky?"