Donúť ma

3. Návrat domov.

Max

Prešla som letiskovou bránou a tvár mi ovial teplý vietor. Už som aj zabudla, že tu je vždy o niečo teplejšie.
Bola som späť. Prehodila som si malú cestovnú kabelku na plece. Nemala som v pláne zostať tu viac ako dve noci. Nadýchla som sa a vôňa okolitých orgovánov ma naplnila spomienkami. Akoby to bolo len pred pár dňami, kedy som odtiaľto odchádzala. Pred očami som mala útlu, kratkovlasú dievčinu, ktorá potrebovala odísť, zabudnúť a naučiť sa žiť. Sľúbila som si, že už nikdy nebudem len tieňom, ktorý sa bojí slnka. Postavila som sa za sebe, naučila som sa samu seba milovať. Som silnejšia ako kedykoľvek predtým aj keď momentálne nezamestnaná a s nejasnou budúcnosťou pred sebou. A zrejme o chvíľku aj bezdomovcom.
Zasmiala som sa sama pre seba a vybrala si slnečné okuliare z vlasov a hodila si ich na oči. Svet bol zas o čosi krajší.
Klakson začal trúbiť ako zmyslov zbavený a ja som sa ani neobťažovala pozrieť za zvukom, aby som sa za ním rovno vydala. Mama mala vždy tendenciu priťahovať pozornosť. Vyskočila z tmavomodrého auta, nechala dvere otvorené a ľudia museli dvere obchádzať, čo jej zrejme bolo srdečne jedno. Musela som sa usmiať.
,,Ahoj mami." Objala som ju.
,,Ahoj srdiečko." Pohľadila ma po líci a moje telo strhla nostalgia.
Odtiahla sa a venovala mi úsmev ako za detských čias, potom jej tvárou preletelo niečo, čo mu som nechápala a zosmutnela.
,,Deje sa niečo mami?"
Chytila ma za ruku a jemne ju stisla v dlani.
,,Až doma srdiečko. Až doma." Snažila sa opäť nahodiť svoju masku úsmevu, ale ja už som vedela, že nech je to čokoľvek, prinesie mi to do života ešte viac sračiek.
Prešla som okolo auta a sadla si na stranu spolujazdca. Tašku som odhodila na zadné sedadlo.
,,Tie dlhé vlasy ti pristanú." Skonštatovala mamka a chytila mi čierny prameň medzi prsty.
,,Pamätáš ako sme ich vždy zapletali do vrkočov?"
Pamätám sa ako ma za ne stále ťahal.
Mierne som sa na ňu usmiala a túto myšlienku som pochovala niekde vzadu. Nechápala som, ako tam niekde vzadu ešte môžem mať voľný priestor.
,,Povedz mi prosím čo sa deje." Naliehala som.
,,To nech ti povie tvoj drahý otec." Výraz jej zvážnel a videla som v nej hnev.
,,Čo zas spravil?"
,,Vymklo sa mu to z rúk." Zavrčala.
Otec podnikal na burze, kým mama bola ženou v domácnosti. Takto nastavil a ona sa nikdy nesťažovala, takže sa to určite muselo týkať peňazí.
,,Nevyšli mu investície?" Nemohlo to byť také strašné, či ?
,,Už dlhšiu dobu mu nič nevychádza." Zahliadela sa na cestu a autá pred nami.
,,Prečo ste mi nič nepovedali?" Zložila som si okuliare a úprene som sa na ňu zadívala.
Tmavé vlasy mala zopnuté štipcom a čelo sa jej mihotalo vráskami. Pod hnedými očami sa jej vytvorili ďalšie vrásky odkedy som ju naposledy videla.
,,Nepotrebovala si to vedieť. Žila si svoj nový život a my sme ti to nechceli kaziť."
,,Mohla som Vám pomôcť. Chodiť do práce, alebo vybrať peniaze zo zvereneckého fondu."
,,Tie peniaze tam vždy boli odložené na tvoje vzdelanie a nebolo ich tam toľko, aby si ich mohla rozhadzovať." Prísnym hlasom ma pokarhala.
,,Ako sme teraz na tom?" Potrebovala som to vedieť. Ešte mi zostali nejaké peniaze, mohla som im ich dať.
Slza jej stiekla po líci a silený úsmev jej zmizol z tváre.
,,Náš dom pôjde do dražby."
Tak na toto som nebola pripravená a ani môj chudobný fond.
Oblial ma pot a zbledla som.
,,Kurva."
,,Maxima! Dávaj si pozor na jazyk."
,,Už nie som decko mami a pokiaľ si si nevšimla máme iné starosti ako to, či som použila nadávku alebo nie."
,,To neznamená, že z teba musí byť grobiant." Nad jej slovami som pokrútila očami.
,,Aké máme možnosti?"
,,Netuším, nikto nám nepožičia kapitál, keď nemáme už skoro žiaden majetok. Skončili sme."
,,Ako je na tom otec?" Spýtala som sa miernejšie. Vedela som, že musí byť v koncoch. Jeho pýcha a sebavedomie muselo dostať obrovskú nakladačku.
Mama zastala na stopke a ja som si zatiaľ vyzliekla tenký kabátik.
Pozrela na mňa a zvráštila čelo.
,,Čo to máš preboha na vnútornej strane ruky?"
Nasledovala som jej pohľad a všimla si modrinu. Zasmiala som sa.
,,Z tréningu. Neboj sa nikto ma nešikanuje."
Už nie.
,,Prečo si s tým mlátením nedáš pokoj?"
,,Je to sebaobrana." Vyčítala som jej ale zjavne jej to bolo jedno. Konzerva ako ona si vždy myslela a vždy bude myslieť, že ženy sa majú len usmievať, byť okrasou chlapa. A pozrime sa kam ju to dotiahlo. Bez otca nevie nič. Je naňho odkázaná a teraz, keď uz on nemá nič tak aj jej osud je spečatený.  Doslovne.

Mama zaparkovala na príjazdovej ceste. Žltý dom už stratil svoj lesk a čaro. Múry boli vyblednuté od slnka a tráva dlhšia ako bolo zvykom. Pozrela som na vedľa nášho domu, kde sa rozprestierala vila Bernadiovcov. Stále bolo dokonale upravená a honosná. Šľak aby to trafil.
Vošli sme do vnútra a našla som otca sedieť za kuchynským stolom so škótskou v ruke.
Na tvári mal niekoľko dňové strnisko a medené oči mu zakrývali kruhy pod nimi.
Pobozkala som ho na líce a sadla si oproti nemu.
,,Aký máš plán?" Na rovinu som sa ho opýtala. Skĺzol po mne pohľadom a videla som v jeho očiach to, čo nikdy predtým. Hanbu.
,,Takže ti to matka povedala."
,,Nemala veľmi na výber." Bránila som ju.
,,Neviem." Odpil si zo škótskej a potom pokračoval.
,,Mal som dohodu s Bernardim a teraz keď je mŕtvy nemám nič."
,,Akú dohodu?"
,,Mal nám pomôcť to jediné potrebuješ vedieť ."
,,Čo sa mu stalo?"
,,Ževraj infarkt, ale neverím tomu. Ten chlap bol zdravší ako my všetci dokopy."
,,Čo to pre nás znamená? Mali ste aj nejakú zmluvu spolu spísanú?" Nedalo mi.
,,Nezáleží na tom, všetko zdedí William a ten s nami nechce mať nič spoločné." Na jeden dúšok prehltol všetko čo zostalo v poháriku.
,,Prečo?" Kvôli mne?
,,Čo ja viem?" Buchol pohár o stôl až som nadskočila.
,,Mladý William sa zmenil odkedy si odišla. Z pozorného a milého chlapca sa stal samotár, ktorý vyhľadával problémy. Neraz som počula, že sa chodieval mlátiť do ilegálnych zápasoch, čo sa konajú na okraji mesta v sklade." Vložila sa do toho mama a položila mi ruku na rameno.
Chcela som povedať, že on nikdy nebol milý, ale uhryzla som si do jazyku. Netušila som aký bol, aký je. Nikdy som sa mami nepýtala naňho. Aj keď ona začala, ihneď som ju umlčala.
,,To nevysvetľuje, prečo nami pohŕda."
Nedala som sa.
,,Nenávidel svojho otca a ja som s ním celé roky spolupracoval. Volal som mu, chcel som sa s ním dohodnúť, ale poslal ma do riti." Otec si nalial znova za pohár škótskej. Zdvihla som sa pre další pohár. Ja som ho potrebovala tiež. Celá naša finančná situácia stojí na ňom.
,,Nikto iný nám nemôže pomôcť." Zašomral otec a potom sa na mňa zadíval.
,,Porozprávaj sa s ním ty Max. Boli ste kamaráti." Počula som mamin hlas za sebou. Striaslo ma pri tých slovách. Nič som nepovedala, len som si vzala pohár a na ex ho vliala do seba.

Ležala som vo svojej detskej izbe a pozerala sa na plafón, kde ešte stále boli prilepené svietiace hviezdičky. Každú noc som pred spaním na ne pozerala. Nohy som mala vyložené na stene.
Neporozprám sa s ním. Sľúbila som si, že ho už nikdy neuvidím. Vyriešime to inak. Kde je vôľa tam je aj cesta.
Spoza otvorených balkónových dverí ku mne doľahol hrmivý zvuk motora. So záujmom som sa postavila a videla som po ulici prechádzať motorku. Vyšla som na balkón a sledovala ako sa stočila na príjazdovej ceste Bernardovcov a zatajila som dych. Mužská postava v obtiahnutéj čiernej koženej bunde dopadla nohami na zem a podoprela motorku. Sledovala som ju ako si z hlavy skladá priľbu a vypadávajú z nej strapaté hnedé vlasy.
Spoznala by som ho kdekoľvek, avšak jeho postava zmohutnela, nabrala na výške a váhe. Prišiel mi obrovský. Prehrabol si vlasy a akoby vedel, kde má pozrieť jeho tvár sa otočila za tou mojou. Čierne vlasy mi v teplom vánku padali do očí a na stehnách a rukách som pocítila mravčenie. Mohla som si nahovárať, že to bolo od vetra, ale taký pokrytec som nebola. Prehodil druhú nohu cez motorku a oprel sa o ňu. Členok si ležérne prehodil o ten druhý a pozoroval ma s kamenným výrazom. Urobila som krok do zadu a on sa zasmial. Tvár mu lemoval škodoradostný úškrn a ja som sa zmohla len na jedinú vec. Ruka sa mi samovoľne zdvihla a ukázala som mu prostredník.
Toľko k tomu, že som ho potrebovala na mojej strane. Toľko k tomu, že od jeho rozhodnutia závisel náš doterajší život.
Will len pokrútil hlavou a drzo sa usmieval. Potom vzal telefón a niečo doňho ťukal.
Keď prestal, pozrel sa mi priamo do očí a keby mohol vypáli mi do nich čiernu dieru.
V tom mi vo vrecku zavibroval telefón a ja som ho z neho vytiahla a otvorila správu.

Kretén: Kde máš vrkoče Mortiša? Bez nich to nie je ono.

Stuhla mi sánka a žila na čele mi navrela do závratnej veľkosti. Nádych. Zavrela som oči. Výdych. Otvorila som ich.
Zaťala som pery a vyhľadala ho pohľadom. Nenašla som ho.
Motorka stála opustená na príjazdovej ceste.