Donúť ma

20. Prvý deň.

Max

Vyviezla som sa výťahom naspäť do Willovho apartmánu a zabuchla dvere na svojej izbe. Pre istotu som zatočila kľúčom v dierke. Nechcela som vidieť nikoho. Vlastne, to čo som už videla mi bohato stačilo.
Oprela som sa chrbtom o dvere a skúšala sa nadýchnuť. Líca mi horeli. Vyrušila som ich v imntímnej chvíľke, keď si to rozdávali spoločne s ďalšími ženami. Predpokladala som, že to nebolo po prvýkrát. Až teraz som úplne pochopila Chrisove slová, ktoré adresoval Willovi v jeho kancelárii.

,,Odporúčaš mi ju?"

Hajzli.

Odlepila som sa od dverí a vzala do rúk telefón.
Vytočila som Olivera. Už včera som mu mala zavolať.
,,Ahoj, stratená." Jeho tón nebol vôbec veselý, ako som bola vždy zvyknutá.
,,Prepáč, že som sa skôr neozvala." Začala som sa prechádzať po izbe.
,,Čo sa deje?"
,,Nejakú dobu sa nevrátim." Slová zo mňa vychádzali ako z chlpatej deky.
,,Ako to myslíš?"
,,Rodinné problémy." Nič lepšie ma nenapadlo.
,,Viem ti nejako pomôcť?" Jeho hlas už bol opäť o trochu mäkkší.
,,Ani nie." Z rozhovoru ma vytrhlo stlačenie kľučky na mojich dverách. Kurva.
,,Môžem prísť na víkend a rozveseliť ťa." Prečo musel byť taký láskavý ? Nesľúbili sme si nič, ale vždy som tak nejako tušila, že chce niečo viac.
Možno aj ja som na chvíľku chcela niečo viac, ale moje sebavedomie bolo tak v prdeli, že sa nakoniec rozhodlo tento pocit zabednit až úplne nezmizol.
Bol však kamarát, o ktorého som nechcela prísť.
,,Neviem, či to tento víkend bude možné, ale dohodneme sa, dobre?"
,,Beriem ťa za slovo." Nemal by si. To bola myšlienka, s ktorou som sa s ním rozlúčila.

Ani jeden z nich sa neukázal. Počula som kroky pri dverách, ale ani len sa nepozastavili a hlasitá rana ma informovala o buchnutí Willových dverí. Pretrpela som dvadsať minútový hovor s mamou, ktorá sa dookola pýtala, či sa nechcem vrátiť domov. Musela som ju ubezpečiť, že dostávam trikrát denne jedlo, že sa do novej práce teším, a že sme si s Willom našli k sebe cestu. Dnešný deň som už klamala toľkokrát, že som to prestala počítať.
Zhorím v pekle. Hneď vedľa môjho otca.

Ráno o siedmej mi zazvonil budík. Prvý deň v novej práci. Presvedčila som samu seba, že to bude dobrý krok a obohatí to môj životopis. Vlasy som si stiahla do vysokého copu a dva tenké pramienky som si nechala visieť pozdĺž tváre. Instagram tvrdil, že je to momentálne in. Ale čo ja o tom viem?
Otvorila som šatník a prehadzovala vešiakmi. Všetko to boli puzdrové šaty a ja som ich z duše nenávidela. Prstami som prechádzala po jemných látkach, keď som vzadu našla nude široké nohavice s vysokým pasom. O pár políc nižšie som našla čierne lodičky a sako. Z mojej tašky som vytiahla čierne tielko a obliekla sa. Na pracovnom stolíku zazvonila pevná linka.
Nervózne som zodvihla telefón.
,,Prosím ?"
,,Dobré ráno slečna. Šofér vás čaká pred budovou."
Povedomí hlas vrátnika ma aspoň presvedčil o tom, že ho Will neprepustil.
,,V poriadku. Dajte mi päť minút."
Prehodila som si sako okolo pliec, schmatla kabelku a vyrazila z izby. Opätky mi klopkali po podlahe a boli jediným náznakom, že v byte niekto je.
Z ostrovčeka som schmatla banán a zjedla ho po ceste výťahom.

Šofér zastal pred sklenenou výškovou budovou.
,,Ďakujem." Vystúpila som z auta a prehodila si sako cez plecia.
Vošla som do priestrannej vestibuly. Nohy na opätkoch sa mi triasli. Bola som nervózna. Nemala som najmenšiu šajnu, čo ma tu čaká. Po bielych dlaždiciach sa ozývala urýchlene kroky. Každý sa niekam ponáhľal. Prešla som k recepcii.
Za dlhým stolom sedelo mladé dievča, možno ešte mladšie ako ja. Hnedé kučery jej padali na plecia a štíhlymi prstami zbesilo ťukala do klávesnice.
,,Dobrý deň, som Max Tatum a dnes by som tu mala nastúpiť."
Mladé dievča okamžite zdvihlo pohľad od klávesnice a premeriala si ma. Urobila som to isté.
,,Dajte mi chvíľočku, musím Vás nájsť v systéme."
,,V poriadku." Dopriala som jej čas a rozhľadla sa po vestibule. Nábytok, sedačky boli ladené do odtieňov sivej a bielej. Nečakané.
,,Slečna Tatum?"
,,Áno?" Otočila som sa k nej.
,,Toto bude vaša prístupová kartička. Noste ju stále so sebou, umožní vám vstupovať na pracoviska, kde máte prístup." Podávala mi kartičku s mojim menom a fotkou z vodičáku.
Nebola to moja najlepšia fotka, bola stará, ale čo ma zaujimalo viac, ako sa ku nej kurva dostali.
,,Za chvíľku príde kolegyňa, ktorá Vám to tu ukáže. Karta funguje na priloženie."
,,Ďakujem." Len prikývla a vrátila sa ku ďatlovaniu do klávesnice.
,,Slečna Tatum?" Znova som sa otočila za zvukom svojho hlasu.
Predo mnou opäť stála krásna brunetka v okuliaroch s okruhlým rámom.
,,To budem ja." Podala som jej ruku a ona mi ňou zastriasla.
,,Moje meno je Janette a urobím Vám rýchlu exkurziu."
Naťukala niečo do tabletu, ktorý držala v ruke a potom sa opäť na mňa pozrela s nadvihnutým obočím.
,,Včera presunuli časť ekonómov na najvyššie poschodie."
Zdvihla som aj ja obočie v otázku.
,,Je to poschodie, kde sídlia aj šéfovci."
Samozrejme, že je.
Znechutene som ju nasledovala k výťahu, kde priložila kartičku a stlačila štvrte poschodie.
V tichosti sme sledovali blikajúce svetlá na výťahu.
Keď sme vystúpili, rozprestierala sa predo mnou kantína.
,,Poschodie je vyčlenené pre obedné pauzy. Máte na výber z rôznych jedál, stačí keď na začiatku jedálne priložíte svoju kartu na ich snímač. Na obed máte hodinu.
Bez toho aby na mňa čakala sa vydala ku výťahu.
Pokrútila som hlavou a nasledovala ju.
Opäť sme čakali na výťah.
,,Vy tu pracujete na personálnom?" Skúsila som naviazať konverzáciu.
,,Nie. Som osobná asistentka pána Bernardiho."
,,A to nemáte niekoho iného kto by ma previedol? Určite máte aj iné, dôležitejšie veci na práci." Venovala mi mrzutý pohľad a okuliare sa jej zosunuli z nosa.
,,To mám, ale bola to požiadavka pána Bernardiho."
Pri jeho mene sa začervenala a bola jasná. Buď s ním spáva, alebo by chcela.
,,Na prvých troch poschodiach sídlia personalisti, ľudia od styku s verejnosťou a donedávna ešte aj všetci účtovníci." Nadvihla jedno dokonalé obočie ako by som za to, že ich presunul mohla ja. Aj by som jej povedala, že je to preto, že sa výžíva v mojom utrpení, ale v konečnom dôsledku som nechcela vyvolávať fámy.
,,Piate poschodie sú právnici, šieste a siedme patríprojektantom, stavebným inžinierom a podobne. Tam sa nachádza väčšinou vždy aj pán Thompson. To je partner pána Bernardiho."
Vôbec mi ho nemusela predstavovať, včera som sa velmi z blízka zoznámia z jeho kobrou.
Panebože, už to nikdy nedostanem z pamäti.
,,Potom sú tu ešte technici, itčkári a tak ďalej. Na dvanástom poschodí sú kancelárie dozornej rady, členov predstavenstva a na trinástom je kancelária pána Bernardiho a Thompsona. A teda úplne na konci je tím ekonómov, ktorí budú s vami pracovať.
,,Koľko nás tam bude?"
,,Myslím že desiati, oddelenie je ešte rozdelené podľa toho čomu sa venujú a niektorí zostali predsa len na tretiom poschodí.
,,Aha."

Výťah nás vyviezol na trináste poschodie. Hala bola priestranná a všetky kancelárie boli oddelené sklom, niektoré z nich boli zatemnené.
Prešli sme okolo recepcie, kde sedel mladý muž s hnedou šticou.
,,To to je Tom." Tom sa usmial a podal mi ruku.
,,Teší ma." S úsmevom som mu stisk opätovala a rýchlo naháňala Janett, pretože absolútne na mňa nečakala.
,,Tu sedím ja" a ukázala na biely stôl založený všetkým možným.
,,Táto kancelária pred nami po mojej pravici je pána Bernardiho, nikdy tam nevstupujte, keď vás o to výslovne nepožiada. A zrkadlová kancelária na ľavej strane je pána Thompsona, ktorý však viac menej času trávi so stavebnými inžiniermi  ako som už spomínala. A oproti mne sedí jeho asistentka, ktorá príde neskôr. Zatiaľ všetko jasne?"

Jej prísny pohľad ma umlčal a tak som len prikývla.
,,Fajn, takže ak prejdete úplne na koniec chodby, nájdete svoje nové miestečko."
Znova sa vydala chodbou a pohľadom skenovala sklenenú stenu do Willovej kancelárie. Potom sa priblbo usmiala a mne došlo, že budem každý deň okolo neho chodiť.
Chcel ma mať pod kontrolou a jedno sa mu muselo nechať. Vedel ako na to.
Keď som sa nepohla, Janette zastala a opäť vytiahla to skurvené obočie.
,,Čakáš pozvánku?"
Takže to budeme hrať na mrchy. Ráznym krokom som vykročila s hlavou vystretou a pohľadom úpreným pred seba.
V polovici cesty okolo jeho kancelárie som to však nevydržala a pozrela sa tam.
Sledovali ma dva páry oči.
Will sedel za svojim stolom a Chriss s vyhrnutýmu rukávmi a prstami zaborenymi do skleneného stola akurát zdvihol hlavu a zahľadel sa na mňa. Na jeho perách sa sformoval úškrn a potom na mňa žmurkol. Okamžite som odvrátila zrak a pridala do kroku, aby som čo najskôr zmizla z ich dohľadu.