Donúť ma

36. Prekvapivý spojenec.

Max

Zostala som stáť. Kam by som aj tak išla?
Vzduch v knižnici bol ťažký.
,,Tak to by sme mali." Vecne skonštatoval Marcello. Prepálila som ho pohľadom.
,,Večierok sa vydaril presne ako som očakával."
Ten parchant za všetko zaplatí.
,,Roman, najdi slečne Tatum nejakú izbu a nové šaty." Marcello pozrel na mňa kritickým pohľadom.
,,Vyčisti jej ranu a pokús sa ju udržť od Michaela." Povzdychol si a opustil knižnicu.
Zostali na mňa pozerať dva páry očí. Roman si vstúpil do dverí.
,,Tak poď." Už mi tyká?
Pozrela som zaňho a videla Chrisa v tom jeho luxusnom obleku. Stále som nevedela prísť na to, ako si ho získali. Peniaze mu určite nechýbali.
Pohla som sa a červené šaty sa mi roztvorili. Odhaľovali mi obe stehná jedna strana bolo rotrhnutá ešte vyššie. Nedokázala som prejsť okolo neho bez slova.
,,Si ešte horší ako Marcello." Venovala som Chrisovi nenávistný pohľad, ale to mi nestačilo. Päsť mi vyletela a dopadla na jeho sánku. Hlava sa mu mierne otočila do strany. Bolelo to skôr mňa ako jeho, ale musela som to zo seba dostať. Všetok ten hnev, úzkosť a jeho zradu. Stále som mala pred očami Willovú tvár a chcelo sa mi plakať. Kolosálne to pojebal. Nakráčal rovno do jamy levovej.
,,Max." Ozval sa Chris a konečne zdvihol pohľad zo zeme a pozrel sa na mňa.
,,Nikdy už na mňa nehovor, nikdy." Masírujúc si hánky som okolo neho prešla a vydala sa po chodbe nevedmo kam. Bola som dobitá, potrhaná, ale prešla som okolo neho so zdvihnutou hlavou.
Počula som za sebou kroky. Potom ma dobehli.
,,Slušná rana."
Romanov hlas ma nasral ešte viac. Vedel, čo mi jeho skurvený brat chcel spraviť, a aj tak nič nepovedal.
Zvrtla som sa na podpätku a zapichla doňho ukazovák.
,,Ty jeden malý sráč."  Zdvihol jedno blonďavé obočie. Dobre, rozhodne slovo malý ho neopisovalo, ale kašlať na to.
,,V konečnom dôsledku to dopadlo fajn."  Vecne skonštatoval, tak ako jeho otec pred chvíľou.
Romanove slová vo mne zažehnali plameň. Bolo som si istá, že mu ublížim.
,,Fajn? Fajn?! Myslíš, že som si uživala ako na mne trhal látku nožom?! Ako som cítila jeho vtáka na zadku?!"
Posledné slová sa mi stratili na perách. Slzy mi z očí tiekli ako malé vodopády. Nezastavila som ich.
Zdvihol svoju ruku k mojej tvári, ale ja som ju odsotila.
,,Mrzí ma to. Netušil som čo má v pláne ale varoval som ťa. Dal som ti možnosť brániť sa. To je viac ako spravil ktokoľvek iný."
Priškrtene som sa zasmila. Utrela som si slzy.
,,Tak to ti veľmi pekne ďakujem."
,,Teraz doprava. V pravom krídle budeš čo najďalej od Michaela. Nemôžem ti zaručiť, že ho už neuvidíš, ale už sa ťa nedotkne."
Bez slova som ho poslúchla a odbočila vpravo.
,,Ešte raz sa ma dotkne a zabijem ho." Zašomrala som pričom rotrhané šaty za mnou vjali ako by sa chceli úplne oddeliť od mojej maličkosti.
,,Dokázala by si to?" Otočil hlavu ku mne a v tvári mal zvedavý pohľad.
,,Čo?" Tá otázka zo mňa vyšla skôr ako zavrčanie, ale bolo mi to srdečne jedno.
,,Zabiť niekoho." Roman stále na mňa upieral pohľad a ja som len mykla plecom. Keď sa Michael blížil ku mne, na nič iné ako jeho smrť som nemyslela, ale skutočne, keby prišlo na to, dokázala by som s tým pocitom potom ďalej žiť? 
,,Stisknúť spúšť nie je ťažké, skôr s tým vedomím potom žiť." Roman nenútene pokračoval, keď som neodpovedala.
Zastavil pred bielymi dverami. ,,Tu zatiaľ zostaneš."
,,Som väzňom?" Trpko som sa zasmiala hoci na mojej situácii nebolo nič vtipné.
,,Kabelku máš vo vnútri, ale telefón v nej nenájdeš. Chápeš prečo."
,,Takže som väzeň. Vychádzky z izby mám povolené?" Môj ironicky tón bol zmiešaný s únavou.
Otvoril dvere na izbe a mne sa naskytol ihneď pohľad na veľkú, bielu a masivnú posteľ s baldachýnom posypaným zlatým ornamentom. Komoda aj skriňa bola rovnako biela len kľučky boli natreté zlatou farbou a možno boli aj zlaté ktovie.
Dvere sa za mnou zavreli, ale cudzí dych ma upozornil, že Roman zostal v izbe so mnou. Nepríjemný pocit mi okamžite pohltil telo. Obzrela som sa za ním, ale nevenoval mi žiaden pohľad. Bez slova odkráčal do kúpeľni a po pár minútach z nej vyšiel a v rukách držal lekárničku.
,,Môžem?" Ukázal na moje čelo.
,,Zvládnem to aj sama."
,,Aj tak by som ti rád pomohol. Neublížim ti, naopak môžem ti pomôcť."
Vzdala som to a sadla si na okraj postele.
Pomalými krokmi pristúpil ku mne a položil lekárničku na posteľ. Vybral z nej nejakú fľaštičku a nalial z nej obsah na tampón. Keď zdvihol ku mne ruku, strhlo ma. Na sucho som prehltla a upriamila pozornosť na bielu stenu. Priložil mi tampón na čelo a začal ranu čistiť.
Ignorovala som pálenie a civela do prázdna.
,,Nie je to hlboké, netreba to šiť. Zahojí sa ti to."
Vytiahol leukoplast a zalepil mi čelo. Keď bol hotový odstúpil odo mňa a sledoval svoju prácu na mojom čele. Vôbec nevyzeral ako jeho brat, ale stále patrí do ich rodiny, pripomínala som si.
,,Čo vlastne chceš?" Opýtala som sa, keď už jeho pohľad na mne spočíval veľmi dlho.
,,Nebola by to taká zábava, keby som vyložil všetky karty na stôl, no nie?" Ďalší, ktorý mi nechce nič povedať. Mala som toho už plné zuby.
,,Mám právo vedieť, čo so mnou bude." Odfrkla som mu. Roman zvráštil obočie a začal sa prechádza po izbe a všetko chytal do rúk a následne všetko položil na pôvodné miesto.
,,Vieš o svojom otcovi, že?" Položil mi tak jednoduchú otázku a pritom tak bolestivú.
,,Viem, že sa s vami spolčil."
,,Kvôli tebe."
Hnev vystriedalo šokovanie.
,,William nie je jediný, kto robí to čo musí, aby si zostala v bezpečí. "
Pozrela som mu do oči.
,,Ako to myslíš ?"
,,Na pohrebe otec videl, ako sa na teba Will pozerá, zistil kto si a už vtedy vedel, že sa staneš jeho najlepším pešiakom. Mal páku na Williama, ale aj na tvojho otca. Každý rodič bude vždy ochraňovať svoje deti. A ešte keď sa jedná o jeho jedinú krásnu, nevinnú dcérenku."
,,Ako zistil, čo Will plánuje?"
Potom ma to napadlo.
,,Chris." Potichu zo mňa vyšlo.
,,Aj on. Ale nezabúdaj, že môj otec tu bol dlhšie ako Will. Celý život zasvätil tomuto, bolo naivné si myslieť, že sám mladý Bernardi ho zosadí z trónu."
,,A ty chceš jeho trón?" Postavila som sa a ruky si zložila na prsia.
,,Nechcem mať s týmto životom nič spoločné."
Potichu mi odpovedal.
,,Tak prečo neodídeš?"
,,Nebuď naivná Max. Som prvorodený dedič impéria. Snáď si nemyslíš, že by toto všetko otec zveril popudivémo, nestabilnému Michaelovi. Vie aký je. Michael je dobrý na vybavovanie účtov, ale nemyslí mu to. Je to len horda svalom bez akéhokoľvek mozgu."
,,Takto sa vyjadruješ o svojom bratovi?"
,,Pomenúvam len fakty."
,,Takže čo? Chceš pripraviť svojho otca o moc rovnako ako William?"
,,William ho chcel dostať do väzenia. Ja ho chcem zniesť z tohto sveta."
,,Prečo?" Zostala som stáť ako obarená, ale Roman mohol byť chýbajucí článok ako zničiť, čo jeho otec vytvoril. Zvnútra ho oslabiť.
,,To nie je tvoja vec." Vystrel sa a videla som ako stráca kontrolu nad svojim telom. Na niečo myslel. Možno aj jemu Marcello ubližoval ako Willovi jeho otec. Nadýchol sa a potom polračoval.
,,Ale musíš pochopiť, že aj keby ste ho dostali do väzenia aj odtiaľ by vynášal rozkazy a vôbec by sa tam aj tak nezdržal dlho. Existuje mnoho skorumpovaných sudcov, ktorí sú na jeho výplatnej páske Max."
Nechcela som to vysloviť, ale Roman mal pravdu. Tento svet je už dávno skazený a prehnitý skrz na skrz.
,,Ako to chceš teda dokázať?"
Pohla som sa z miesta, pretože už som nevydržala stáť na jedinom mieste, ale zašlapla som si látku a  pri kroku som počula ako sa roztrhla látka šiat ešte viac a odhalila mi celú vonkajšiu stranu nohy, stehna, boku. Rozparok teraz končil pod mojimi prsiami.
Okamžite som si zvyšnú látku nahromadila tak, aby moje lono zostalo zakryté.
Roman odvrátil pohľad odomňa a horko sa zasmial.
,,Kľud Maxima, nemáš tam to, čo ma zaujíma."
Bez toho aby sa na mňa pozrel otvoril dvere na izbe.
,,Radšej sa zamkni a nechychádzaj kým za tebou neprídem. Tento rozhovor dokončíme inokedy."
Dvere sa za ním zabuchli a ja som okamžite spravila, čo mi povedal. Kľúčom som v zámku otočila dvakrát a presunula sa do kúpeľne zmyť zo mňa zaschnutú krv a Michaelov dotyk na mojej koži.
Stále sa mi však ozývali všetky slová, čo mi povedal Roman, hlavne tá posledná veta a potom mi to všetko docvaklo.