Donúť ma

9. Karty boli rozdané.

Max

Bola som na seba kurevsky pyšná.

Odišla som z izby s hlavou vztýčenou na hor. Využila som neprítomnosť otca a vybrala sa do jeho kancelárie. Rozhliadla som sa po knižnici a jeho masívnom, dubovom stole. Štósy papierov boli porozhadzované na stole, avšak nič zaujímavé, alebo podozrivé som nezahliadla. Očami som skenovala celú miestnosť. Hľadala som niečo, čo by mi napovedalo či vedel o ich rodine. Prešla som všetky jeho zásuvky, no niektoré boli zamknuté. Všetko dôležité bude určite v nich.
Žalúdok mi zvierala myšlienka, že to vedel a patrične sa na tom aj spolupodieľal.

Počula som buchnúť vchodové dvere. Zrejme Will konečne vypadol z nášho domu. Z nášho. Na nejaký čas obetujem svoj život diablovi, ale to že náš dom zostane náš mi dodávalo presvedčenie, že to zvládnem. Musím. Koľko to môže trvať ? Pár mesiacov a budem voľná ?
Vytiahla som mobil z vrecka šiat a pohľadom som spočinula na poslednom hovore. Mala by som zavolať Oliverovi. Sľúbila som mu večeru, na ktorú tak skoro zrejme neprídem. Oliver bol dobrý chlap. Príťažlivý a dobrosrdečný, ale nikdy som nepocítila pri jeho dotyku to čo u Williama. Do prčic.
Akokoľvek som sa ho snažila z hlavy dostať, vždy som zlyhala. Stále som mala pred očami jeho tvár a jeho ruky ako ma chytili za zadok a zdvihli na komodu ako by som absolútne nič nevážila. Nie je so mnou niečo v poriadku. Nemôže byť.
Priťahuje ma tyran, ktorý mi od základnej školy znepríjemňoval život.

Will

Zabuchol som dvere na ich sprostom dome až sa v základoch otriasol.
Štvala ma každým jedným gestom a zároveň ma každým jedným rozhodnutím priťahovala. Dospela v krásnu, nebojácnu ženu. Nikdy ma žiadna žena nedostala na kolená. A to doslovne. Svojim úderom ma prekvapila a zložila. Už druhýkrát. Bol som divný, keď ma to vzrušovalo?
Celý život som ňou pohŕdal a nenávidel som ju hoc mi nikdy sama nedala najmenší dôvod.
Závidel som jej život, jej milujúcich rodičov. Vyrástol zo mňa bastard.
Bol som s tým zmierený.
V myšlienkach som sa vracal k spomienkam na to, keď som bol mladší. Po chrbáte mi prešlo pálenie. Okamžite som spomienku zahodil.
Necítil som nič. Radosť, bolesť mi už bola tak neznáma.
Vrátil som sa do domu. Všade postávali ľudia v čiernom a so smutným fejsom. Aký paradox, nikomu ten bastard nebude chýbať. Matka nevyronila ani jednu slzu. Chápal som to. Možno si aj vydýchla, že je preč. Ja som si určite a vôbec som sa to nehanbil povedať nahlas. Chcel som nech sa to tu konečne skončí a tí ľudia, ktorí boli v dome vypadnú.
V chodbe som stretol rodičov Max. Jej mama mi venovala úprimne ľútostivý pohľad. Jej jedinej som to v tejto miestnosti veril. Závidel som jej jej nevedomosť a naivitu. Nevedela vôbec, čo jej manžel robil po večeroch, keď sa vyhováral, že musí zostať dlhšie v kancelárii. Opätoval som jej úsmev, hoci len na nanosekundu. Obrátil som sa k Andréovi. Pohľad mal zaťatý do mojich oči a na tvári kamennú masku. Jedno som mu musel uznať. Neprosil ma, aby som dodržal dohodu, ktorú uzavrel s mojim fotrom. Neronil slzy, aby som im pomohol, čo ma privádzalo k myšlienke, že už má určite plán B, ktorý zahrňuje Marcela a to som nemohol dovoliť. Preto som do toho všetkého zakomponoval jeho dcéru. Potreboval som ho udržať v šachu. Kývol mi hlavou a ja som jeho zdvorilé gesto zopakoval. Ďalšiu sekundu som mu už nehodlal venovať.
Prešiel som chodbou a vkĺzol do obývacej miestnosti. Periférne som videl Marcela a jeho ľudí ako postávajú v rohu. Prešiel som po drevenej podlahe ku barovému pultu a nalial si škótsku. Okrajovo som vnímal tváre ľudí, ktorí ma vôbec nezaujímali. Prešiel som okolo Marcela, keď ma jeho zavalitá ruka chytila okolo zápästia.
Zavrčal som a zmrazil ho pohľadom. Naňho to však vôbec nefungovalo. Ktokoľvek by už bol dosratý, ale on sa len usmial.
,,Kde si schoval svoju krásavicu?"
,,Doma. Na dnešný deň mala zážitkov už až až."
Vyrovnane som sa k nemu otočil celým telom.
,,To je škoda, páči sa mi spoločnosť."
Mykol som len plecom a už sa chcel dať na odchod, keď sa opäť ozval.
,,Čakajú nás pestré časy, ktoré musíme zvládnuť. Povedz synak si na to pripravený?"
Pri jeho oslovení sa mi samovoľne napla sánka.
,,Nemusíš si robiť starosti vecami, ktoré sa ťa netýkajú."
,,Všetko sa ma týka. S tvojim otcom sme mali dobre vzťahy a ja dúfam, že to tak ostane. Nerád, by som našu spoluprácu musel prehodnotiť."
,,To je vyhrážka Marcello?" Zdvihol som obočie a za sebou som pocítil známu spoločnosť, ktorá ma chcela chrániť.
,,Je to iba konštatovanie. Na plese sa o tom porozprávame. Nezabudni na svoju slečnu, bud si ju budeš držať pri tele ty, alebo sa toho ujme Riccardo."
Priblížil som sa k nemu a videl som ako sa jeho ochranka narovnala a pripravovala na môj pohyb.
,,Svojho syna si drž na uzde od všetkého, čo je moje, lebo ti ho pošlem pokrájaného na kocky v krabičke."
Marcello sa zasmial.
,,Vidíme sa William." Otočil sa na päte a za pomoci paličky sa presúval k východu z domu.

,,Akú krásku mal na mysli?" Ozval sa hlas za mnou. Otočil som sa a pozeral na nechápavý výraz na Chrisovej tvári. Posledných pár rokov sme to spolu ťahali. Vedel o všetkom čo sa deje v mojej rodine a o všetkom čo sa deje v spoločnosti. Kryli sme si navzájom chrbát a vedel som, že naňho sa vždy môžem spoľahnúť. Veril som mu ako jedinému človeku na tomto svete. Boli sme bratia hoc nie pokrvní.
,,To je na dlho." Odsekol som mu.
,,Ja mám čas." Zdvihol jedno obočie a jeho modré oči hrali zvedavosťou.
,,Ale ja nie." Presunul som sa k oknu a Chrisove kroky ma nasledovali.
,,Našiel si niekoho na tie účtovné spisy?"
Zmenil tému a ani si neuvedomil, že sa sa stále bavíme o tej istej osobe.
Kútiky úst sa mi zdvihli pri myšlienke na jej vzdych.
,,Samozrejme."
,,Môžeme tomu človeku veriť ?" Opäť ďalšia otázka.
,,Dám na to krk." Napil som sa škótskej a krk mi zalialo teplo alkoholu.
,,Ako si môžeš byť taký istý?" Bol neodbytný a ja som už začal pociťovať únavu. Noc som celú strávil pri skladoch a schytal pár dobrých rán a ešte viac som ich rozdal. Moje zápasy v skladoch boli ako môj ventil, kedy som konečne prišiel do stavu beztiaže a prestal byť ťahaný svojou existenciou do čiernej priepasti. Čím viac rán som dostal, tým mi bolo lepšie. Tým viac som sa cítil ľahšie a mohol som slobodne dýchať. Vedel som, že je to absurdné, ale nedokázal som s tým prestať.
,,Môžeš mi veriť." Vypil som zvyšok škótskej a položil pohár na pult.
,,Tebe verím, ale.."
Nenechal som ho dohovoriť.
,,Doriešime to zajtra."
Len mi prikývol a ďalej to už nerozoberal a ja som bol za to vďačný.