The Sea Of My Problems

1.

Som sama doma vo svojej podkrovnej izbe celkom sama. Otec je niekde kilometre odomňa vzdialený je tu so mnou len otcova sestra Helena ( nemá ma moc v láske ). S nikým sa nedokážem ani normálne porozprávať lebo tu ani nikoho nepoznám. Žeby som vybehla von? Žeby som sa dala zajtra v skole s niekým do reči? Obľúbia si ma? Na tieto otázky bohužiaľ odpoveď nepoznám a ani nikdy nebudem. Keďže som sa musela presťahovať kvôli otci ktorému na mne vôbec nezáleží. Mala som tam veľmi veľa kamarátov. Jeden z nich je Kevin je môj najlepší kamarát i keď sme teraz trochu pohádaní. Vyrastali sme spolu. Teraz keď je medzi nami more, vidíme sa len cez videohovory. Je nám to ľúto, ale čo už?!
V New Yorku je všetko inak ako v tej malej dedinke v ktorej som vyrastala. S Kevinom sme boli blízky už od mala. vždy som mu povedala všetko čo som mala na srdci či sa mu posťažovať. Poznáme sa minimálne 10 rokov.
Večer v novej posteli ( teda nie úplne v novej ale moc dobre sa v nej nespí ) mi behajú v hlave otazky typu ,, Som dostatočne dobrá?" Alebo ,, Ako zareaguju moji noví spoluziaci? Budem aj pre nich divna? Alebo..." nestihla som dopovedať vetu a zazvonil mi mobil. Prekvapilo ma to lebo som nečakala hovor od danej osoby keďže sme sa pred pár dňami pohádali. Bol to Kevin. Fakt som to nečakala nevedela som či mám zdvihnúť, či sa na mňa hnevá. Zase mi prebehli hlavou tmavé myšlienky. Dnes je to iž po druhý krát. Pomyslela som si. No zdvihla som. ,, Ahoj El, čo robíš?"
Pozdravil ma do telefónu. (Mimochodom El je skratka môjho mena. Som ella alebo eliza.) Tak som aj ja pozdravila. Zarazilo ma, že bol v pohode. Mimochodom hádka nie je podstatná.
,, Ahoj Kevin mám sa dobre až na to že som kilometre ďaleko. Ale ináč vpoho. A ty?" Povedala som s úsmevom. Kevin sa tiež zasmial.
,, Ja? Celkom fajne sa mám. Ináč čo nové?" Opýtal sa a toto mi prišlo ešte divnejšie. Nikdy sa nesnažil rozvíjať konverzáciu. Robil to len keď sa niečo stalo.
,, Kevin, čo sa stalo??" Opýtala som sa nesmelo. Zavládlo ticho, asi premýšľal čo mi povie.
Po chvíľke ticha sa ozvalo ,, No tak... trochu som sa pohádal s mamou" povedal dosť smutne a hlavne potichu.
,, No keď počúvam tak nie som teda sama ktorej dnes po mysli behajú tmavé myšlienky ( len tak pre info nazívame tak myšlienky ktoré sa nám vôbec nepáčia ).
,, No to teda nie si sama. A najhorsie je , že nie len o rodine ale už aj o škole. Jak si odišla všetci za tebou smútia a ja tiež. " ozvalo sa a bolo počuť, že hovorí pravdu. Viem to rozoznať :)
,, Aj vy mne chýbate. Pozdrav odomňa." Povedala som trochu smutným tónom hlasu. Bolo mi to fakt ľúto, že som odišla do veľkomesta. Potom mi napadlo:
,, Hej ty človek na druhej strane počúvaš ma?" Kevin sa len zasmial a odpovedal
,, Jasné, že počúvam ty ťulpas"
,, Koľko je u vás vlastne hodín?"
,, Hmm, u nás? 20:23 prečo?"
,, No len tak pre zaujímavosť" povedala som a usmiala sa.
,, A u vás v NEW YORKU?" povedal to dosť nahnevane.
,, Kevin ja za to nemôžem, že som sa presťahovala. A ty to dobre vieš tak na mňa nebuď zlí. Vieš čoho je môj otec schopný." Povedala som smutne.
,, Hej pravdaže viem čoho je schopný ale... si dospelá osoba nemôže za teba celý život rozhodovať on. Prečo si mu noečo nepovedala?"
Ja viem má pravdu ale poznáte vety rodičov. " Dokým bývaš pod mojou strechou sa budeš raiadiť mojimi pravidlami" alebo "Je mi jedno koľko máš rokov som tvoj otec a budeš ma na slovo počúvať. Možno ked by si bola samostatnejsia, by som ťa tam nechal."
Chápem ho. Je to môj otec ale tú druhú možnosť minule prehnal. Problém je v tom, že keď máš matku mŕtvu a otca ktorý sa o teba nezaujíma tak si samostatnejšia, sama si to uvedomujem ale otec? Ten si nikdy nič neuvedomí. Jemu je všetko jedno.
,, Kevin ja sama neviem. Ja.. ja.. sa ho asi trosku bojím."
,, Prečo?" Opýtal sa.
,, Ja.. No proste sa ho bojím. Preto som s ním nechcela ísť."
,, Ale prečo sa ho bojíš? Čo ti spravil?"
,, Minule som vyjadrila svoj názor, a začal hneď hučať cez celý bit. Ale bol opitý takže to si vieš predstaviť."
Áno môj otec. Opitý. Ráno je preč a po nociach sa túla v krčmách.
Kevin sa moc neprekvapil, keďže môjho otca dobre pozná. Len chcel vysvetlenie.
Po dlhej chvíľke sa ozvalo ,, To len kvôli tomu?" Opýtal sa. Nevedela som mu na to odpovedať, tak som rýchlo zmenila tému.
,, Ale už o mne sa hovorilo veľa. Ty sa máš ako?"
,, Hej ty si fakt myslíš, že ti odpoviem na otázku keď si mi ty neodpovedala?" Zasmial sa.
,, Nie, ale proste sa o tom už nechcem rozprávať."
,, Stačilo hneď povedať."
Takto náš rozhovor pokračoval este ďaľšie 2 hodinky až sme napokon skončili.
,, Dobre idem. Už som unavená. Pa." Povedala som
,, Tak dobre. Ahoj. Zajtra si voláme tiež?"
,, To je čo za otázku? Jasné že si zavoláme!"
A potom sme už zrušili. Este chvíľku som bola hore a predstavovala som si ako keby som bola s Kevinom, Aaronom, Samathou..... ( to sú kamaráti ) vo svojom domove. Predstavujem si ako by sme surfovali na vlnách alebo opekali, alebo kúpali.
V noci som sa zobudila na to, ako niečo padlo na zem. Kto by to asi tak mohol byť? Žeby môj opitý otec? Mala som aj pravdu. Uložila som ho do postele a počkala dokým zaspí. Potom som išla spať aj ja. Vždy zaspím ako posledná v dome.
Môj otec pred maminou smrťou takýto nebol. Bol presný opak. Zaujímal sa o mňa, nepil, počúval ma a mal ma rád. Mama zomrela ked som mala 18 rokov. Veľmi ťažko sme si zvykali na život bez mamy. Všetci ju mali radi a vďaka nej sme super rodina. Vlastne boli by sme keby ešte žila. Bola majsterkou surfovania. Mala veľa fanúšikov ( hlavne mňa ). Vždy som chcela byť ako ona. Vždy som ju obdivovala. A vždy aj budem. Bola pre mňa všetkým. Na pohrebe t už otec nedokázal vydržať a chytil nervy. Odvtedy je taký stále. Od smrti mamy mi zakázal chodiť k moru. Bol to môj źivot. Surfovanie bola moja záľubaa táto činnosť ma spájala s matkou po jej smrti. Mama zomrela ked bola súťaž, bola to veľjá vlna no nezvládla ju. Preto mi otec zakázal čo i len rozprávať o surfovaní. Keď by ma započul jedna by mi letela po tvári. Jedinou oporou pre nás boli Kevinovi rodičia, pravdaže aj Kevin. On mi s tým veľmi pomohol. A nie len mne ale aj otcovi. Keď mama zobrela mala som od všetkých odstup. Nikomu som už neverila. Ani Kevinovi. Začala som byť baba ktorú vyhodili až z dvoch škôl. Dokonca som sa začala vyhýbať aj svojej vlastnej rodine. Keď som bola malá surfovala som s mamou. Surfovala by som aj teraz ale nemám kde.
Dobre už idem spať. Na zajtra sa musím predsa vyspať. No nie? Pomyslela som si.
Ľahla som do postele a pozerala do číro- čistej tmy až som pomaly zaspala.
Ráno som sa zobudila s veľkým stresom. Asi viete prečo. Zobudila som sa na to ako mi v hlave zase behajú tmavé myšlienky typu ,,nie som dostatočne dobrá. Čo ak aj pre nich budem divná? Budú ma mať radi? Budú ma odcudzovať alebo robiť napriek?" Teraz som zastavila svoju mysel. " Takéto otázky si dávať nemôžem. Keď to budem hovoriť tak sa to aj stane.
Po ceste do školy som sa trošku stratila. Ale potom som tam niako prišla. Keď som vošla do školy, bolo tam veľa ľudí. Jeden do mňa aj drgol a potom sa začala zábava.
_________________________________________
Ahojte. Dúfam že tý čo čítali sa vám príbeh páči. Som v tom nováčik takže poprosím komentujte čo sa vám páči alebo aj nepáči.
Vaša Natallye