The Sea Of My Problems

33.

Ráno. Konečne! Táto noc bola brutálne dlhá a som rada že už skončila. Je zaujúmavé to ze som ešte v polospánku a popritom rozmýšlam.  Zobudím sa na to že niekto vojde do izby.
,,Spíš?" Kto to je? Vôbec neviem. Môj mozog je celý mimo a ešte som v polospánku.
,,El? Spíš?" Takze je to Luke.
,,Čo je Luke?"
,,Poď. Niečo ti ukážem."
,,Čo mi ukážeš? Však už je ráno a vsetci vstávajú."
,,Čo?" Povie a dostane záchvat smiechu.
,,Nesmej sa! Vsak je ráno.... alebo nie?"
,,El. Ráno ešte len bude. Sú styri hodiny ráno."
,,A prečo si ma teda zobudil?" Opytam sa, lebo som z tohto celého zmätená.
,,Pod so mnou."
,,Kam?"
,,Uvidíš. Chcem ti niečo ukázať." Po tejto jeho vete si vsimnem ze má na chrbte obrovitánsky batoh. Nedá mi to a tak sa opýtam.
,,Luke. Deje sa niečo?"
,,Nie. Prečo?"
,,Tak prečo máš ten obrovitánsky ruksak na chrbte?"
,,To zistíš vtedy, keď pôjdeš so mnou na miesto, ktoré ti chcem ukázať."
,,Na jaké miesto zas?"
,,Zas?"
,,To iste si mi povedal ked som mala narodky a si ma zobral na tréning." Poviem a chytím záchvat smiechu.
,,Dobre. Uznávam. Ale tento krát to nebude ziadna oslava. Neboj sa." Povie a podá mi ruku.
,,Dobre teda, ale musím sa prezliecť takže teraz prodím vyjdi z mojej izby." Poviem a odtlačím Luka za dvere ktoré potom zavrem.
Oblečiem si hnedé voľné dlhé nohavice a k tomu zapravené čierne tielko. Vlasy si zapnem do drdolu a obujem sa do ciernych poltopánok. Vyjdem z izby von, kde stojí Luke a popritom na mňa čaká.
,,Pristqne ti to." Zve sa po dlhšej dobe ticha.
,,Ďakujem." Poviem hamblivo a pokračujem aby som rýchlo zmenila tému.
,,A kedy vlastne zistím ze naco máš ten prerastený batoh?"
,,Uz čoskoro. To miesto, tam kam teraz ideme tak som ho objavil predpár dňami, a chcel som sa oň s niekým podeliť. Viem ze sa ti bude páčiť."
,,Aha. Tak som teda zvedavá či sa mi bude páčiť, keď teda podla teba sa mi bude páčiť. Dúfam ze sa nemýliš." Poviem aby som ho trosku podpichla, no Luke nevyzerá že dnes sa mi ho podarí podpichnúť.
,,Nemýlim. Poznám ťa pomaly celý život. Neboj sa toho že sa budem mýliť."
,,Aha. A mám spraviť aj raňajky?"
,,Netreba. Ale ked si hladná tak si môzeš nieco zobrať na cestu."
,,No ja som hladná. Mám ti niečo spraviť?"
,,Nie. Nie som hladný."
,,A nebudeš?"
,,Nie. Nie nebudem."
,,Aha tak teda okej. Ja si idem raňajky spraviť."
Na také skoršé raňajky som si urobila toast. Pravdaže som urobila aj Lukovi. Neviem ako ďaleko je to miesto o ktore sa chce podeliť, ale vždy ked ráno o 4 hodine povedal ze nie je hladny tak za pol hodinu kňučal ze, už je hladný. Toast som zabalila do alobalu, a potom ten celý toast som si dala do tašky. Prave som si sadla ku stolu keď na mňa Luke kričal.
,,El! Poď už. Musíme sa poponahlať." Luke príde ku mne a povie mi túto vetu. Ja si do ruky zoberiem svôj toast a t3n Lukov som mala už zabalený v alobale a polozený v mojom ruksaku. Môj ruksak zas nebol až taký veľký ako ten Lukov.
,,Uz idem. Prosím ťa len potichu. Nechcem nikoho zobudiť."
,,Dobre, ale tak už podme lebo tu urobím hluk, potom zmiznem a vsetci si budúmyslieť ze si ich zobudila ty."
,,Však už idem." Poviem a ako tak stojím pri dverách tak ich otvorím, vyjdem von, nechám Luka aby aj on vyšiel von a zamknem ich.
,,No a kam to máme zamierene?" Opýtam sa do ticha, aby som to ticho, ktoré bolo medzi nami prerusila. Nemám rada ticho medzi dvoma alebo viacerými osobami.
,,El. Nepoviem ti to, aj keď by si sa na hlavu postavila."
,,Tak aspoň som skúsila." Poviem a Luke sa na náznak toho usmeje. Po tom jeho dlhom usmiatí konecne niečo povie.
,,Zbytočne budeš skúšať. Nepoviem ti to. Jedine co ti poviem je to že si budeme musieť pohnúť keď sito chceš užiť. A ty si to teda užiješ. To mi ver."
,,No neviem."
,,To ze ty nevieš neznamená že to neviem ja." Povie a ja sa začnem rehotať. Tým rehotaním ho nakazím a tak sa rehoceme obi dvaja. Po takých 15 minútkach nastane ticho, ktoré zase preruším ja.
,,Ty so hovoril ze sa máme pohnúť ak sa chcem z toho miesta tešiť."
,,Ano. To som povedal."
,,Tak prečo tým zadkom nepohneš?" Opýtam sa ho a začnem utekať.
,,Hej!" Zahuci na mňa so smiechom. Ako tak behame tak sa zrazíme a ja skoro padnem na zem. Luke ma nejako chytí aby som nespadla a aj sa mu to podarilo.
Namiesto toho aby som sa mu podakovala tak sa zase začneme smiať. Zase takých 15 minút sa smejeme, a vtedy som zistila že sa musím vyzuť lebo ma v topánkach bolia nohy.
,,Luke počkaj! Chcem sa vyzuť"
,,Preco si si dala teda poltopanky s opätkom, ked ťa v nich bolia nohy?"
,,Lebo som n3vedela že je to tak daleko a že budem po ceste behať!" Zase nastalo ticho, ktoré sa prerušilo oslovením môjho mena. Vlastne mojím oslovením.
,,El?"
,,Áno?"
,,Asi nemáš nič na jedenie."
,,Si predstav že mám." Poviem a vitiahnem z tašky toast zabalený v alobale.
,,Kde si ho tam nasla?"
,,No vieš. Ako som si robila raňajky tak som spravila aj tebe lebo som vedela ze budeš hladný."
,,Ale ako si vedela ze budem hladný?"
,,Luke. Ja to viem."
,,Tak to je dobre. Lebo aj ja viem ze za týmto kopcom je to miesto co ti chcem ukázať." Podla mna to nie je kopec ale skala, no nebudem kaziť Lukovi tú dobrú náladu. Ideme teda za ten kopec (Po mojom za skalu) aby mi ukázal to jeho miesto. Po ceste ako obchádzame ten kopec (moju skalu) tak mi napadla otázka. Ktorú ihneď položím Lukovi.
,,Luke?"
,,Áno?"
,,Preča sa chceš o to tvoje miesto podeliť práve so mnou?"
_______________________________
Hello, hello
Taký mini oznam, ako ste si vsimli tak už nevydávam tak často ale budem stale vydávať. Slubujem ze do konca prázdnin bude príbeh dokončený, aj kebu sa hoci čo dialo.
Som zvedavá komu sa bude páčiť ďalšia čast. A co sa vlastne podla vás udeje v ďalšej časti? Čo na otázku odpovie Luke? Bude sa Elize páčiť to miesto ktoré jej chce ukázať?
I lovee youu😘
Natallye😘