The Sea Of My Problems

30.

Ked by nebolo budíka tak este teraz spím. Budík mi zvoní o 5:30 ja viem je to dosť skoro, ale co uz? Som uz naucená na skore vstávanie. A teraz som si vlastne uvedomila ze ja idem k lekárovi a mám tam byť o 7 ráno, takze budík mám perfektne prichystaný.
Vyleziem z postele a idem do kuchyne.
Nikto tu nie je. Aspon tu je pokoj.
Poviem si a idem spravit raňajky. Vzdy robím len sebe (vcerajší deň bol výnimka.) Na raňajky si dam cereálie s mliekom po raňajkach sa idem namalovať a dochystať, kedze vcera som sa nachystať nestihla.
Ako som v izbe zrazu zapocujem búchanie na dvere.
,,El?"
Idem otvorit celá nadšená....ale vo dverách nestojí človek ktoreho som očakávala a tak môj úsmev z tváre odíde.
,,Uz si hore?"
,,John. Ano som už hore."
,,Dobre El. Tak teda choď pred byt. Uz ťa cakám dole. Aj som ti volal ale ty si nezdvíhala."
,,Prepač, mala som vypnuté zvonenie."
,,Kam zmizol ten úsmev na tváry?"
Poviem mu to? Nepoviem mu to? Preco tieto problémy musím mať prave ja?!
,,Prosím nevolaj ma El." Poviem smutne, ale Johnova reakcia ma prekvapí.
,,Dobre. Aj som si myslel." Povie, usmeje sa a odíde. Co to bolo? Prečo sa nenaštval a namiesto toho sa usmial? Nechápem. Uz to je aj tak jedno. Poviem si v hlave a výdem z bytu von. Nemame výťah takze chodím pešky a hlavne pomaly.
,,No konečne!" Zahuči na mňa provokatívne John a ja mu provokatívne odpoviem. Taký je život keď más súrodencov.
,,Kto si počká, ten sa dočká."
,,Dobre tento krat si vyhrala."
,,Yes!" Zakričím výťazoslávne.
,,Len sa tak dlho neraduj." Zamrmle si popod nos a myslí si ze ho nepočujem, no ja som počula celú vetu čo povedal. Ten krásny pocit sa odrazu zmenil na stres. Stres je taký silný ze ma začalo boleť koleno.
K lekarovi sme prisli presne na siedmu hodinu rána, takze sme nemuseli cakat na lekara alebo on na nás.

Presla možno ani nie hodinka a uz som bola na izbe. Ani som nevedela čo mi robili, aj keď bolesť bola silna vydrzala som to. Zahadou pre mňa je to ze neumrtvujú časť kolena kam ti pichajú ihlu, ale o tom uz stačí.
,,Ako?"
,,John. To sa ma fakt pýtaš?"
,,Tak uz nie."
,,No vidíš."
,,Dobre ja idem domov. Do skoly som nemusel ísť a tak teda idem do posilky. Ak ti to teda nevadí."
,,Nie, nie nevadí. Aj tak chcem byť nachvíľku sama. Uzi si." Poviem usmejem sa a John prave zatvára dvere.
Konecne sama. Pomyslím si prave vtedy ako zaspím. Zobudila som sa vo svojej izbe, na to ako mi niekto klope na izbu. Teraz si pomyslím, ze ako dlho som musela spať keď o 7 vecer som zaspala a vstala som o 6 rano.
,,Ďalej!"
,,Ahoj Ella."
,,Ahojte baby." Pozdravím Kate a Stellu.
,,No je?"
,,Čo má byť?" Spytam sa zmätene.
,,V poslednej dobe sa dosť oddelujes od ľudí." Jaaaj toto. No stava sa. Proste...
,,Proste nie vzdy chcem byť pri ľuďoch." Rýchlo poviem, aby si nemysleli, ze si vymýšlam.
,,No jasné. Nieco sa stalo."
,,Nie. Nie nestalo!"
,,Dobre. A čo teda s Lukom?"
,,Čo s ním má byť?" Opytam sa aj ked viem na otázku odpoveď.
,,Ty vieš. Nerob sa ze ťa to netrápi."
,,Ja sa nerobím. Ma pravdu." Poviem a zacnem sa pozerať do okna.
,,Prosím?! Ze má pravdu? Ani zdaleka! Preskočilo ti?!" Jasné ze áno.
,,Mozno trochu."
,,Mozno!? Trochu!? Určite a veľa!"
,,Nie. Len trochu. Aj má pravdu."
,,V čom?" Opýta sa Stella vyzívavo.
,,V tom že Samanthu neznásam a že som proti nej."
,,Tak v tom teda pravdu má."
Vsak ja viem, a to je ten problém ze mam vkuse niečo proti tej potvore.
,,Ja viem."
,,Ako dlho sa s ním plánuješ nerozpravať?"
,,Ja? Dovtedy dokým sa so mnou nebude rozpravať on."
,,Tak to teda bude krátka chvíľka."
,,Prečo?" Poviem vyľakane.
,,No.... on je tu."
,,Kde tu?"
,,Je pred izbou, a poprosil nas ci by sme sa ta spytali či môze prísť. Tak co mu mame povedať?"
,,Mozte mu povedať, ze môze prísť." Poviem a Kate so Stellou sa už hrnú von z izby celé šťastné.
,,Ahoj El."
,,Ahoj. Tak čo?"
,,Prepač."
,,Co sa ospravedlňuješ?"
,,Mala si pravdu."
,,A teraz v čom?"
,,Vo vsetkom. Samantha je jedna hnusova. Prepáč ze som ti neveril. A hlavne......prepác ze som ti nepovedal ze som bol so Samanthou."
,,Nevadí. Aspon sme si kvit. Ja som chodila s Kevinom a ty si o tom nevedel a teraz ty chodíš so Samanthou. V pohode. Takze tie fotky tam dala ona, že?"
,,Ano dala ich tam ona. A oprava. Nechodím ale chodil som so Samanthou."
,,Ty uz s ňou nie si?"
,,Nie, nie som."
,,Wou. Prečo?" Spytam sa provokatívne.
,,Ty vieš." Povie a usmeje sa na mňa. Ten jeho úsmev milujem!  Ponyslím si.
Rozpravali sme sa asi tak do 9 rana, takže tri hodiny az prišlo na zaujimavú tému.
,,A kam sa akože chces presťahovat ked odídes späť do Austrálie?" Dobra otazka.
,,No... dobrá otázka. Asi v nejakom malom byte, vlastne v malickom dome."
,,Aha."
,,Ja viem. Nie si z toho stokrát nadšený, ale....."
,,Ale ano viem. Ty sem nepatríš. Uz to musím uznat aj ja."
,,No vidíš. Dalsia vec v ktorej som mala zase pravdu."
,,A co tam budeš robit? Zarábat peniaze musíš."
,,Asi pôjdem učiť surfovať deti."
,,To je perfektné. Ale ja už budem musiet ísť."
,,Dobre choď." Poviem, usmejem sa a zakývam mu.
,,Ahoj."
Vyjdem z izby a ďalšia hŕba otázok sa na mňa valí ako lavína.
_________________________________________
Ahojte, čitatelia.
Prepáčte že tak neskôr vydávam časť no radsej neskôr než nikdy😁.
Ako? Aký máte pocit alebo pocity? Ake to budú otázky? Budú na tému odjazdu do Austrálie? Alebo na tému koleno? A možno.......
Ďalej neprezrádzam. Dočítate sa😘🙃
Mám otázocku. (Uz raz som ju písala no napíšem preistotu este raz.)
Čítali by ste aj druhú casť keby som ju napísala? A prosíte si ďalšiu čast? Pýtam sa dopredu, lebo v tejto mi chyba možno 10 kapitól tak aby som vedela. Vklude mi napíšte do komentov😘 potesím sa hociakému.
Pozdravuje a lubka vás
Vaša Naty😘