Unexpected

1. YOU ARE THE NEW ONE, AREN’T YOU?

„Heey Ashley!“ počula som, ako na mňa kričala moja najlepšia (aj keď niekedy pekne otravná) kamarátka Jenny. „Idéém“ odpovedala som jej z kúpeľne, kde som sa práve pripravovala na jeden z najdôležitejších dňoch môjho života. Je pochopiteľné, že som chcela vyzerať dobre- a hlavne keď to je môj prvý deň na novej škole.

SOŠT- Stredná odborná škola tanca. Jedna z najpreztížnejších tanečných škôl v NYC. Je ich tu docela dosť, ale táto je proste elita a chodiť na ňu nemôže len tak hocikto. A tak som bola úplne nadčená, keď ma prijali. Jenny tam chodila už 2. Rok. Ja som sa však odhodlala až nedávno. Pred prázdninami som šla na niečo ako konkurz...a vyšlo to. Ten deň si pamätám, akokeby sa to stalo včera. Srdce som mala až niekde v krku, ale keď som vyšla na pódium a hudba začala hrať.....

...“Halóóó!“ zakričala na mňa Jenny netrpezlivo a tým ma vytrhla z víru myšlienok. „No?“ odmrmlala som podráždene a všimla som si že Jenny stojí v dverách mojej kúpeľne a rozhadzuje rukami ako zmyslov zbavená. „Nič, len že keď okamžite nepôjdeme, tak tam prídeme neskoro a zmeškáme uvítanie, s nikým sa nezoznámime a zažijeme totálny trapas a naše životy budú totálne trosky,“ vyriekla zo seba jedným dychom a hodila na mňa ten jej netrpezlivý a teraz už aj celkom vydesený pohľad. Dá sa všimnúť, že Jenny má tendenciu preháňať. Ale vedela som, že s tým meškaním a uvítaním má pravdu. „Fájn, ideme“ letmo som sa usmiala, chytila som ju za ruku a ťahala ju do svojej izby. Bolo na nej vidno, že sa jej uľavilo keď ma konečne dostala z kúpeľne. „Konečne“ nemohla si odpustiť. Vzala som si legíny, tričko na ramienka, koženku do pol pása a všetko som to doladila super botami, ktoré tomu dodali ten správny „šmrnc“. Posledný pohľad do zrkadla a už sme boli na ceste.

Prešli sme pár blokov a chytili sme posledný autobus ktorý išiel naším smerom. „To bolo tesné“ reagovala Jenny na naše „len tak tak“ stihnutie autobusu, keď sme v ňom už sedeli. „Nestresuj“ povedala som a zasmiala som sa. Lenže to som ešte nevedela, že to budem práve ja, kto bude dnes stresovať. Čím viac sme sa približovali ku konečnej zástavke, tým viac som začínala byť nervózna. Na prvý pohľad som pôsobila docela sebavedomo, ale predsa len, je to nová škola, nový ľudia...Áno viem, poznám tam Jenny ale...bála som sa. Čo keď nebudem dostatočne dobrá? Čo keď nebudem zvládať choreografie? S Jenny sme tancovali už asi 8 rokov ale aj tak. Môj strach sa ešte znásobil, keď sme vystúpili a všade naokolo bolo kopu ľudí.

Stáli sme priamo pred našou (mojou) novou školou. Väčšina z tých ľudí, ktorí boli pravdepodobne moji potencionálny budúci spolužiaci tancovala, iný sa vítali a ďalší zasa len tak do blba nemo pozerali ako ja a Jenny. Teda, už len ja. Pozrela som sa na Jenny pri ktorej už stáli dvaja chalani a snažili sa ju upútať. Bolo vidieť, že si to užíva. A bola na to aj docela zvyknutá. Všade kde prišla, stačilo aby si prehodila tie jej blonďaté dlhé vlasy a mala okolo seba zástupy chalanov. Sťažka som vzdychla. Som stratená. Jediný človek ktorého tu poznám je obklopený inými ľuďmi a ja som stála bokom a sama. „Hej, si v pohode?“ začula som zrazu známy hlas. Pozrela som sa a videla že Jenny poslala oboch tých fakt sexy chalanov preč. „Jasné“ snažila som sa vykriť ten strach, ktorý priam sršal z mojích očí.

„Ash, všetko bude v pohode“ chytila ma za obe ramená a pozerala sa mi priamo do očí.

„Ja viem, len..“ nevedela som čo povedať.

„Čo len?“ opýtala sa nechápavo. „Viem že máš strach z nového, ale to prejde. Aj mňa to prešlo.“ Usmiala sa na mňa tým jej spôsobom, ktorý mi vždy vedel zdvihnúť náladu.

„Ďakujem Jenn“ povedala som z úsmevom a išla som ju objať...Ale niekto do mňa zrazu narazil.

„Hééj, dávaj pozor“ vyhŕklo zo mňa. Jenny sa len začudovane pozerala. Ešte pred pár minútami som dobre od strachu s tadiaľto neodišla a teraz tu už kričím na druhých.

Ten chalan ktorý do nás buchol sa otočil a pomaly si ma prezrel od hlavy až po päty.

„Ty si tu nová, však?“ opýtal a prekrížil rukami na svojej hrudi. Nevyzeralo, že by sa za svoju nemotornosť chcel ospravedlňovať a tak som hrala drsnú aj ja.

„Ver mi, keby som tu už bola predtým, zapamätal by si si ma“ odvrkla som a hodila som na neho samoľúby face, z ktorého sa dalo čítať VYPADNI! Áno, bola som hanblivá, ale niekedy sa to proste vo mne zlomilo a išlo to zo mňa samo. Trochu posmešne sa usmial a znova si ma celú prehliadol. „Máš pravdu, toto by som si zapametal.“ Išla som mu odvrknúť niečo pekne sprosté, ale v tom medzi nás skočila Jenny: „Ashley, musíme ísť!“  „Kam?“ nechápala som, kedže sme práve boli presne tam, kde sme mali byť. Na dvore našej školy. „Noo..tam“ pozrela sa na mňa spôsobom Hraj so mnou a potiahla ma preč od toho chalana.

Keď ma konečne dostala asi tam kde chcela-ku bočným schodom-pustila ma a začala: „Ty si sa zbláznila?!“

„Čo?“ nechápavo som na ňu pozrela.

„Ou, áno...ty si tu nová“ povedala si pre seba „to bol Justin Bieber.“

„Ehmm, A?!“ stále som nechápala. Je to nejaký chalan ktorého chce alebo čo? Ale nie, to by už sputila svoje flirtovacie metódy.

„Aké A?! Proste...Pane bože, je to asi najpopularnejší chalan na škole. Tancuje ako Boh a chodí s Chelsey. Nemôžeš sa s ním takto rozprávať!“

„Čo nemôžem?“ prekvapene a trochu posmešne som sa na ňu pozrela.

„Proste takto: Buď rada že tu niesi na štipendium, lebo by ťa jedným šmahom ruky -teda ten šmah by bolo to, že by to povedal svojej frajerke, ktorá je tak náhodou dcéra nechutne bohatého podnikateľa, ktorý pekne štedro sponzoruje túto školu- mohol vyhodiť z tejto školy.“

Začínala som chápať. Takže Justin Bieber bol nejaký egocentrický pako, ktorý tu vládne.A tá Chelsey bola jeho priateľka ktorá to tu má pod palcom. V hlave som urovnávala myšlienky. Na mojej bývalej škole tiež bol niekto ako “Kráľ a kráľovná“ ale nie až v takejto forme. Cítila som sa divne. Ten chalan síce vyzeral namyslene a povýšenecky, ale nie žeby niekomu niečo také urobil. Ale to asi zasa len Jen preháňala. Cez dav ľudí som sa na neho pozrela. Pri ňom už stálo dievča. Bola veľmi pekná, to sa muselo uznať.

„Kto to je?“ spýtala som sa Jenny a ukázala som na Justina a to dievča, aj keď som nevidela žiadny dôvod nato, aby ma to zaujímalo.

„No, to je tá spomínaná Chelsey“ ironicky sa usmiala.

„Čo ti...?“ zasmiala som sa. Keď mi povedala, že Chelsey môže hocikoho vyhodiť zo školy bez pohnutia prstom, predstavovala som si nejakú staršiu babu s mrzutým výrazom. Ale táto Chelsey mala asi tak ako ja, čiže 16, a vôbec nepôsobila nepriateľsky. Práve naopak. Stále som sa na nich pozerala. Strčila mu jazyk do úst, teda lepšie povedané až do hrdla a on neprostestoval.

„Fakt by si mali vziať izbu“ zasmiala sa Jenny.

Zrazu na “javisko“ prišla predpokladám že riaditeľka školy a začala dlhý monológ. Mal to byť akože príhovor, ale nikto ju nepočúval. Keď sa to asi po 20 minútach skončilo, vydíchla som si...