Unexpected

2. časť- SO, WE ARE THE TEAM NOW

Po škole sme s Jenny išli ešte do centra. Obe sme si potrebovali kúpiť niečo schopné na seba. Čas ubiehal rýchlo, stavili sme sa na kafé, pizzu a čoskoro bolo asi 10 hodín večer.

„Musím už ísť“ povedala som „rodičia budú zase šalieť, ako ich poznám.“

„Fajn, ja by som tiež asi mala ísť...A Ash? V piatok je v Johnovom dome žúrka. Ideme že?“ Pýtala sa ma, akokeby už dopredu nepoznala odpoveď.

„Jasné, že ideme“ povedala som s nadšením a objala ju na rozlúčku.

Keď som prišla domov, mama ma už čakala v obývačke, a samozrejme že už mala pripravenú aj jej obvyklú scénu ktorú vystrojí zakaždým, keď sa trochu opozdím.

„Mladá slečna, uvedomuješ si koľko je hodín?“ začala, a to som sa práve len zložito vyzúvala zo štekľoch, ktoré som mala dnes na sebe.

„Prepáč, boli sme s Jen nakupovať a trochu sa to pretiahlo“ skúšala som začať milo a nerobiť si zbytočné problémy. Otec našťastie nebol doma, to by bolo ešte 100 krát horšie. Tie jeho prednášky, o tom ako ťa po tme môže niekto prepadnúť alebo nedajbože zabiť. Je policajt, takže je to pochopiteľné, ale tiež by sa mohol niekedy trošku krotiť. „Nezaujíma ma kde si bola, ale to, koľko je hodín.“

„Veď som ti povedala že prepáč, a že sa to trochu pretiahlo,“ nechápala som, čo na tom nechápe.

„Tomuto ty hovoríš trochu? Zajtra máš predsa školu“ pokračovala, „A keď sme už pri tom, aká je tá škola?“ úplne zmenila tému, čo mne samozrejme len vyhovovalo.

„Celkom fajn“ letmo som sa usmiala a pritom som si spomenula na to s Justinom. Už len pomyslenie na ten jeho namyslený postoj ma rozhnevalo.

„Tak fajn, choď už do postele, zajtra máš školu“ povedala moja mama už uvoľnenejším tónom, „ale keď prídeš takto neskoro ešte raz, trest ťa neminie.“

„Áno, Pane“ snažila som sa odľahčiť situáciu nevydareným salutovaním, čo sa mi očividne podarilo, kedže sa mama trochu pousmiala. Dala som jej pusu na líce a odišla do svojej izby. Umyla som si zuby a tvár, dala si sprchu po namáhavom dni a šla som spať.

Ráno som sa na počudovanie zobudila ešte pred zvonením budíka. Vstala som z postele a šla som do kuchyne. Mama už samozrejme pobehovala po kuchyni a pripravovala raňajky.

„Ty si už hore?“ bola jej prvá reakcia, keď ma zbadala.

„Aj tebe dobré ráno“ povedala som a ironicky som sa usmiala. Mama nereagovala, len predo  mňa položila tanier s wafľami. Začala som jesť, keď prišiel k stolu aj môj mladší brat.

„Pane bože, ty vyzeráš“ povedal hneď ako ma uvidel.

„Sklapni“ odvrkla som s wafľou v puse.

„Nebuď na neho zlá“ povedala mama.

„Ja som zlá? On tu kritizuje môj výzor“ protestovala som. Dobre, ráno som nevyzerala priamo ako z  titulky katalógu celebrít, ale kto áno? Radšej som sa postavila od stola a išla do svojej izby, ako by som mu mala vynadať a dostať zato znovu len ja. Pomalým tempom som vyšla hore schodami, a vyberala si čo dnes na seba. Nenapadalo ma nič kreatívne a tak som na seba hodila čierne tričko, sivú vestičku, čierne obtiahnuté nohavice a k tomu ešte čierne boty. Šla som sa umyť a hodila som na seba kúsok make-upu, špirálu a bola som hotová. Už som sa pomaly chystala ísť na zástavku, kde som sa mala stretnúť s Jenny, keď v tom mama povedala, že dnes keď som tak výnimočne skoro vstala ma stíha zobrať do školy a cestou tam hodiť aj brata. Snažila som sa protestovať ale nešlo to.